Kategória: Radosti a strasti života

Dnes sme boli v čajovni na Zámockej. Cca okolo pol siedmej sme sa zdvihli, lebo som mal ukrutný hlad a Myrec s Kubom ma pozvali ku nim domov, že majú kopec jedla, čo treba zjesť. Tak sme nasadli do električky na Kapucínskej smerom do Karlovky.

Ako sme tak boli v električke, tak priemerne naplnenej, stáli sme a rozprávali sme sa... Teda, presnejšie, väčšinu času som rozprával asi ja... keďže som mal o čom. (-: A ako som tak rozprával, zrazu jeden postarší pán sediaci asi pol metra odo mňa zakričal na mňa: ,,Drž už chvíľu piču. Už ma z tvojho hučania bolí hlava.''

V tom momente sa v električke spustila búrka. Pred dotyčným pánom sedel ďalší postarší pán, ktorý však mal podstatne lepšie mravy a hneď naňho spustil: ,,Čo sa vám nepáči, veď mladí sa len normálne rozprávajú!'' a zopár ďalších ľudí stojacich okolo sa na mňa pozrelo a jeden zahlásil: ,,Daj mu na hubu, čo do teba má čo pičovať.''

A takto nejak sa doňho pustila polovica električky, pričom ja som sa ledva stihol prizerať. Povedal by som, že išlo o typický príklad degeronta. Asi sa mu nepáčilo, ako som vyzeral -- celý v čiernom, len tenisky tmavošedé; z asi štvrtiny vlasov zapletené vrkôčiky... No uznajte, že zdravý degeront omnipotens omniscientis nemôže tolerovať takto vyzerajúcich ľudí, keď sa k tomu ešte aj rozprávajú... (-:

Neskôr len Myrec tak poznamenal, že keby nejaký dôchodca spravil niečo podobné v Humennom, na najbližšej zastávke by ho vysypali z autobusu, pravdepodobne pľuvajúceho zuby, ak by vôbec bol pri vedomí...