Kategória: Hudba, môj únik z reality

Včera mi zazvonil budík o šiestej ráno. V duchu nadávajúc na takúto choro skorú rannú hodinu na to, že bol (je) víkend som sa vytrepal z postele, osprchoval, vybavil posledné správy na jabberi/ICQ, narýchlo do seba nahádzal nejaké tie raňajky a bežal na autobusovú stanicu, aby som v Bratislave chytil vlak do Břeclavi s pravidelným odchodom 9:39, kde som prestúpil na vlak do Otrokovic a odtiaľ do Zlína. Tam sa totiž konal, ako aj nadpis napovedá, už v poradí tretí ročník zimného festivalu Masters of Rock.

Ale poďme pekne od začiatku. Elfinka bola už dlho-predlho rozhodnutá, že na zimných Masters pôjde. Aj to mala podložené vlastníctvom lístka. Lenže stala sa vec nepredvídateľná, objavili sa nečakané zdravotné komplikácie, teda lístok venovala mne, aby neprepadol. Nuž tak... reku, ja sa brániť nebudem. (-:

Tak som teda došiel včera pred pol jednou do Zlína vlakom plným čierno odetých ľudí a iných zverov. Stačilo sa držať davu a halu Novesta som našiel na prvý pokus. (-: Predvoj davu, v ktorom som sa nachádzal aj ja, tam došiel tak okolo trištvrte na jednu, tak som ešte 15 minút pokapril pred halou, kým ju otvorili a potom som sa úspešne vrhnul dnu, dostal pásku na ruku, všetko, čo by mi mohlo vpredu v tlačenici zavadzať, som napchal do ruksaku a odložil v šatni. Obzrel som všetky stánky s tričkami a neodolal som jednému: Opeth - Ghost Reveries. Keby mali tričko Damnation, kúpil by som to, ale aj s týmto som nadmieru spokojný. (-: To mám už tretie metalové tričko, čo farebne ladí s mojimi vlasmi. (-: Síce som chvíľu váhal, či nevziať radšej nejaké tričko Dimmu Borgir, ale nakoniec som si povedal, že Opeth počúvam predsa len kúsok častejšie. (-:

O druhej začala hrať prvá kapela, česi s názvom Hannibal Lecter. Vtedy som si ešte vravel, že sa mi neoplatí tlačiť sa vpredu, že ešte si svoje odstojím, tak som radšej sedel na tribúne a pozoroval ich z väčšej diaľky. Neboli zlí, vcelku nádejna thrashová kapela. Ale keď začal bubeník drumsolo... a keď sa potom k nemu pridal ďalší bubeník na svojej sade... Kým som nevidel, že naozaj bubnujú obaja naraz, neuveril by som. Tak krásne zladení a vôbec. Proste mňam. Aj som sa zdvihol z tribúny a išiel si ich pozrieť z menšej vzdialenosti. (-:

Potom išli nemeckí Remember Twilight. Cez prestávku medzi týmito dvomi kapelami som si opäť sadol, ale keď som zbadal, že na pódiu si ladí nástroj huslistka a vedľa nej stál hobojista, moja zvedavosť stúpla a išiel som sa postaviť dopredu, kde ešte v tom čase bolo relatívne voľno. Nastavili ozvučenie a začali hrať. Lenže bol som z nich dosť sklamaný. Keď huslistke nastavovali ozvučenie, nejaký fajný prednes si tam začala pre seba fidlikať, tak som čakal, ze aj počas koncertu bude niečo seriózne hrať, ale iba občas nejaké 2-3 tóny vylúdila, hobojista ešte menej... V podstate to, čo hrali mi pripadalo ako stále to isté dokola, basák niečo brnká, giratista niečo brnká, vôbec sa nedalo určiť, či brnkajú stále dokola to isté, alebo nie, bubeník udieral stále dokola na také isté sekvencie bubnov a činelov, gitarista a basák občas po nemecky niečo zachrčali do mikráku, čomu nebolo vôbec rozumieť a iba keď občas huslistka s hobojistom niečo zahrali, malo to aj náznak melódie, čo však tiež nebola žiadna sláva. Proste potenciál huslistky úplne premrhaný. Teraz mi je napríklad jasné, že ak chcem v budúcnosti v nejakej kapele hrať na husle, určite ich treba dať ako hlavný sólistický nástroj, možno tak sóla s gitarou striedať/kombinovať, pretože inak to vyznieva dosť trápne. A to nevravím preto, že ja na husle hrám (síce len občas, ale predsa. (-: ), ale preto, že v opačnom prípade tie husle naozaj vyznejú dosť zle.

Až ma hlava rozbolela počas vystúpenia remember Twilight, tak som sa vytratil von, ku stánku, kde robili kávu a dal som si poriadneho turka. (-: A pomohol. Lenže to znamenalo stratu môjho fleku, ale tak čo už. Bolesť hlavy je bolesť hlavy. Radšej si ísť po kávu a stratiť flek, ktorý si môžem vydobyť znova, ako stáť tam ešte niekoľko hodín s neznesiteľnou bolesťou hlavy. A veruže keby som išiel po kávu neskôr, už by som sa asi naspäť dopredu nepretlačil. (-:

No ale teda potom nasledovala kapela Svartsot z Dánska. Vraj hrali po prvý raz v zahraničí a musím povedať, že som naozaj rád, že tam zahrali. (-: Produkujú úžasný viking-folk metal. Už keď nastavovali ozvučenie, keď som tam videl tých týpkov vyobliekaných... no... Spevák mal na sebe plátovku, rhythm gitarista kilt, všeti nejaké tuniky a spevák a flautista mali obrovské sekery s poriskami, ktoré im boli tak po ramená... Už vtedy som si vravel, že to budú teda poriadni týpci a nesklamali ma. (-: Minimálne po Remember Twilight to znelo úplne úžasne a toto bola prvá kapela, ktorá zahrala encore, IIRC. Keď skončili, nejak som v dave predifundoval v rámci všeobecnej tlačenice tak na 2 metre od zábradlia.

Mimochodom, také pretláčanie sa davom dopredu je úplne haluzná vec. V podstate sa netreba vôbec tlačiť. Tento efekt som spozoroval už pred rokom na koncerte Blind Guardian, keď som sa zrazu ocitol niekoľko metrov pred zvyškom skupinky, s ktorou som tam bol. A vtedy som nejak nechápal, ako sa mi to pritrafilo. Teraz už chápem. Totiž, v podstate keď sa len tak nechám utláčať davom, v podstate vždy sa to tak nejak postupne pomaličky utrasie tak, že ľudia predo mnou sa tak pomaly postupne rozostupujú a mne stačí iba nenechať pred sebou voľné miesto a vždy, keď sa nejaké uvoľní, posunúť sa o tých pár centimetrov dopredu. (-: A takto sa dá dostať až do druhej vrstvy ľudí pred zábradlím. Len škoda, že po zábradlie sa takto nedá dostať, ale to je spôsobené tým, že ľudia pri zábradlí sa už tak mimovoľne neposúvajú, lebo sa držia zábradlia a majú pevné miesto...

Nuž, ale vrátim sa k festivalu. Po dánskej kapele Svartsot nasledovala česká skupina Krucipüsk. No... Priznám sa... Asi od polovice ich vystúpenia som už len čakal, kedy skončia. Ono to bol nejaký ska-punk-rock, podľa tagov na last.fm aj hardcore a čo ja viem, kie hehy ešte. Nehovorím, že boli zlí, ale minimálne podľa mňa ani dobrí neboli. Už len preto, že IMHO netrafili akciu. Síce sa to volá Masters of Rock, ale... Myslím, že je jasné, že už dlho ide skôr o heavy metalovú akciu, než rockovú. (-: A navyše toto mi bol taký rock... tak na prsty do krku. Minimálne pre zdravého metláka. A ako som tak počul hundranie ľudí okolo mňa, takýto názor sme tam mali viacerí. Už som si tak vravel, že už by to sakra mohli zabaliť, že stačilo, a oni hrali ďalšiu a ďalšiu pesničku. Potom počas jednej ``spevák'' popredstavoval jednotlivých členov kapely, čo som si už vravel, že hurá, to už možno aj skončia. Figu. Potom ešte zahrali ďalšiu. Po nej povedal, že už sa blíži koniec, čo ma nesmierne potešilo, ale aj tak po nej ešte zahrali jednu, ktorá však už bola chválafišmovi, posledná.

Potom to už boli samé veľké ryby. Českí Arkain, ktorí niekedy v tomto období oslavujú 25. výročie založenia, čo mali dostatočne zvýraznené tričkami s nápismi XXV a veľkými plagátmi na pódiu s podobnými nápismi. Po hudobnej stránke je to vcelku počúvateľná hudba, prečo nie, lenže mňa až tak veľmi neoslovili, akosi to nie je úplne môj štýl, resp. ničím mi to nepripadalo výnimočné. Taký klasický heavy metal, čo sa dá tak pustiť si popri učení, nech nie je príliš ticho. Ale keď skončili, už medzi mnou a zábradlím bola len jedna vrstva ľudí. (-:

No potom nasledovali holandskí After Forever, skupina, na ktorú som bol najviac zvedavý. Seriózne počúvať som ich začal až minulý týždeň, ale hodne sa mi zapáčili. Škoda, že jeden ich gitarista je v nemocnici vo Viedni... Tak či tak zahrali super muziku a vôbec. Len teraz si nie som istý, či som dobre rozumel, že speváčka vravela o tom gitaristovi ``He had a heart attack,'' alebo niečo iné... No ak hej, tak... chudák gitarista, v takom mladom veku... /-: No ale hrali pekne, škoda, že tak krátko. Ale no čo už. V lete zahrajú znova. (-:

Po After Forever nasledovala najočakávanejÅ¡ia skupina večera, Edguy. No... Najprv gitarový technik na mikrofóny gitaristov a basáka ponaliepal straÅ¡nú mrÅ¥ brnkátiek, ktoré mimochodom musel počas vystúpenia asi Å¡tyrikrát dopĺňaÅ¥, z toho trikrát basákovi. (-: Len Å¡koda, že mne sa nepodarilo žiadne uchmatnúť. )': No ale... Keď priÅ¡iel Tobiáš, mal som čo robiÅ¥, aby som sa nezačal hovadsky rehotaÅ¥. Teraz vyzeral teplejÅ¡ie, ako kedykoľvek predtým... S ostrihanými vlasmi som ho eÅ¡te nevidel na žiadnej fotke a... Veru, bol to dosÅ¥ nezvyk. (-: Ale čo bolo ozaj zabité, pre neho typické obtiahnuté nohavice, na ktorých boli tentoraz dve veľké strieborné ligotavé hviezdy... (-: Tobiáš sa celkovo správal ako straÅ¡né hovado, pourážal, koho len Å¡lo, napríklad vyhlásil, že ženy jednoducho Å¡oférovaÅ¥ nevedia, baladu Save Me uviedol v Å¡týle ``Poznáte tú situáciu, keď sa vám zapáči nejaká ženská, má pekné oči, pekné prsia, vy sa s ňou zoznámite, poviete jej, že vyzerá nádherne a spýtate sa jej, či sa s vami nechce vyspaÅ¥. A keď sa toto spýta Felix (bubeník), tak dostane vždy odpoveď nie, a keď sa spýta, prečo, opýtaná žena mu na to povie `You are just a fucking drummer, you're not a singer,' '' z čoho je Felix vždy smutný, po čom pesničku Fucking with Fire uviedol tak, že Felix je z toho smutný, ale že keď sa to spýta giratista Dirk, tiež dostane odpoveď nie, ale že on z toho nie je smutný, pretože on na to odpovie ``I don't care that you don't want, I'll fuck you anyway!'' Samozrejme, nemohla chýbaÅ¥ tá časÅ¥ koncertu, keď Tobiáš predspieva a publikum to má zopakovaÅ¥. Takže som si kompletne vykričal hrdlo. Nesmieme zabudnúť na to, že Tobiáš v podstate celý čas balil basáka, tiež Tobiáša (-:, a Dirka. Aj jedna podprsenka opísala aproximáciu balistickej krivky smerom z hľadiska na pódium, z čoho bol Tobiáš patrične nadržaný. (-: Fasa bolo aj drumsolo, kedy sa Felix, ako to on vždy robí, trochu pohral s publikom a aby to nebolo také nemastné-neslané, predviedol nám The Imperial March na bicích. A to ja som si myslel, že melódie na bicích zvláda len Portnoy... (-: (-: No ale eÅ¡te sa vrátim ku stavu môjho hlasu... Posledného skandovania ``ED-GUY, ED-GUY'', keď už bolo jasné, že žiadne ďalÅ¡ie encore nebude, lebo čas príliÅ¡ tlačil, som sa už nedokázal zúčastniÅ¥, pretože som zo seba už takmer nebol schopný dostaÅ¥ hláska. Ináč zvláštne je, že teraz, keď už som doma a aj som sa trochu vyspal, s hrdlom a hlasom nemám ani najmenší problém...

Medzi výstúpením Edguy a nasledujúcej kapely vpredu vládla stále rovnaká tlačenica. No a uprostred tejto tlačenice si povedala nejaká naozaj totálne drbnutá Polka, ktorá stála rovno za mnou, že si zapáli. A to akurát v čase, keď vpredu rozdávali organizátori poháre s čistou vodou, aby sme tam nepoodpadávali od dehydratácie, ktoré sme mali my, čo sme boli vpredu, podávať ďalej ľuďom vzadu. To znamenalo, že som sa musel občas otočiť a podať ten pohár niekomu za mnou. No a za každý pohyb ma tá krava za mnou buzerovala, že sa popálim o jej cigaretu. No keby ma ňou popálila, asi by som ju na mieste dobil za také idiotské nápady, zapáliť si uprostred takej tlačenice. A prinútil by som ju zaplatiť mi čerstvo kúpené tričko, ktoré by tým prepálila, krava jedna sprostá. Najviac ma na nej iritovalo asi to, že sa tvárila, že to je moja chyba, že sa hýbem, keď ona si tam zapálila. Mal som neodolateľnú chuť vytrhnúť jej tú cigaretu z ruky a ... No nechajme to tak.

Posledná kapela, hlavný headliner festivalu, W.A.S.P., americká kapela, ktorej názov som po prvý raz videl, keď som pozeral zoznam účinkujúcich na MoR, kapela, ktorá si chcela určovať podmienky, že návštevníci festivalu nemôžu mať pri sebe ani len mobil, aby si ich nemohli odfotiť, čo sa chvalafišmovi podarilo organizátorom vyhovoriť, pretože v opačnom prípade by si ľudia vydupali povolenie mobilov a foťákov aspoň na ostatné skupiny, ktoré s tým problém nemali, s tým, že kontrola mobilov a foťákov by sa spravila až pred vystúpením W.A.S.P, na ktoré by však z trucu asi takmer nikto nešiel, jediná kapela, ktorá na seba nechala za celé poobedie čakať (To znamená, že nezačali hrať ani vtedy, keď už bola všetka akustika nastavená.), a to asi 20 minút... Proste... Strašne nafúkané hviezdne maniere. No tak teda nastúpili na pódium a... Rhythm gitarista a spevák v jednom... no... Ako by som to... Veľké dámske čižmy nad kolená, spod ktorých vytŕčali tesne obtiahnuté nohavice, ktoré ešte viac zvýrazňovali jeho hrôzostrašný špekovitý zadok, ktorý sa nedal nevidieť, nech sa ho snažil človek ignorovať, akokoľvek chcel, vyfúkané vlasy... Proste vyzeral na typického glam-metalistu, čo bola taká hŕstka metalistov, čo tvrdili, že vrcholom mužskosti je vyzerať ako žena, avšak ja som si myslel, že glam-metalisti vymreli tak v 70- až 80-tych rokoch... Zjavne som sa mýlil. Zvyšok skupiny vyzeral aspoň o trošku menej odstrašujúco, i keď smerovanie zovňajšku mali podobné. Ale keď začali hrať... No neviem, ako to tí ich technici spravili, ale muselo to byť ozaj náročné, spraviť najhoršie ozvučenie celého večera. Ako by som to charakterizoval... No... V podstate kým hral bubeník, nebolo počuť takmer nič iné, čo bolo tak 95.47% času, občas cez to presiakol nejaký gitarový riff, hlas speváka som, našťastie nezačul ani raz, i keď ústa pred mikrofónom otváral vcelku často. Gitarové sóla som spoznal hlavne vďaka tomu, že lead gitarista sa niekoľkokrát tváril strašne virtuózne niečo vybrnkávajúc, z čoho prenikli ku mne za celý čas, čo som tam bol, možno tak tri gitarové tóny s clean soundom. Už ma aj príšerne boleli nohy a kvôli hentomu som nemal dôvod tam trčať ďalej v najväčšej tlačenici, a tak po druhej pesničke som chcel odísť, ale to som radšej neriskoval, lebo na tretiu začal akurát dav okolo mňa skákať a ja som nechcel riskovať udupanie, tak som radšej ostal ešte na mieste a okamžite po jej konci som sa vytratil. No a toto bola tá veľmi slávna kapela, ktorej členovia sa zjavne považujú za veľké hviezdy, po ktorej som mal tak strašne šalieť.

No aby som festival zhrnul, boli tam síce isté poslabšie momenty, ale celkový dojem mi tak či tak pokaziť nemohli, lebo na to sú to príliš veľké trúby. (-: Celkovo som si užil, čo sa dalo a som strašne rád, že som tam nakoniec išiel. Naozaj to stálo za to. Už teraz sa teším na letných Masterov, kde bude podľa Tobiášových slov hrať kompletný projekt Avantasia. Okrem nich tam budú, samozrejme, Edguy, After Forever, Moonspell, Apocalyptica, Sirenia, Tristania a mnoho ďalších. Už teraz je ten zoznam dosť zaujímavý na to, že som si takmer istý, že tam pôjdem, bez ohľadu na to, či sa s niečím bude kryť, alebo nie.

A ešte zopár slov k ceste domov, ktorá bola tiež zaujímavá. V piatok večer som si našiel na webe spoje zo Zlína do Bratislavy, pričom prvý mal ísť zo Zlína vlak 6:31 do Ortokovic, kde som mal o pol ôsmej prestúpiť na vlak priamo do Bratislavy. Lenže keď som si v Bratislave kupoval lístok, teta, ktorá stála za mnou, akurát išla do Otrokovic a vravela, že tam chodí často a že to potom môžem ísť naspäť vlakom o štvrtej ráno s prestupom v Břeclavi. Ja som si vtedy povedal, že to mi môže byť tak akurát jedno, keďže tak či tak prvý vlak zo Zlína do Otrokovic ide až o pol siedmej. Lenže... Keď som odišiel z festivalu, zakapril som v staničnom bufete na Kofole a chvíľu som pokecal s barnanom, ktorý sa ma pýtal, kedy idem domov, ja že ráno a on mi na to, že veď trolejbus mi ide do Otrokovic priamo ku stanici zo Zlína a že môžem počkať tam na nejaký skorší vlak. Ja som len čumel, že čo, to Zlín a Otrokovice majú spoločnú MHD? Nuž, zdá sa, že hej. Každopádne, trolejbusom o 1:59 som odišiel do Otrokovic, na stanici som bol od rádovo pol tretej, kde som o štvrtej sadol na rýchlik do Břeclavi, ktorý tam prišiel 4:55 a už tam čakal rýchlik do Bratislavy s odchodom 5:02. V Bratislave som vzal prvú 210 na autobusovú stanicu, kde som akurát prišiel na nástupište tesne po tom, ako tam pristavil autobus do Šamorína a už o pol ôsmej som bol doma. To je vcelku úspech vzhľadom na to, že podľa pôvodného plánu som vtedy mal len odchádzať z Otrokovic. (-: Najlepšie na tom je, že mi tie spoje všetky tak krásne nadväzovali, že ani keby som to naplánoval, tak mi to takto dobre nevyjde.