Fighting for peace is like fucking for virginity...

last.fm

mp3 player

Kontakt

ICQ: 338328204 Offline forever

Jabber a e-mail: johnny64(kyslá_ryba)swissjabber(puntík)org Jabber Online Status Indicator

Skype: johnny64-konik SKYPE Online Status Indicator

Talker: Smejoland, CrAzY Talker

IRC: #LubomirR @ OperaNet, #iPodLinux @ freenode

Kalendár

« Júl 2018 »
P U S Š P S N
1
2 3 4 5 6 7 8
9 10 11 12 13 14 15
16 17 18 19 20 21 22
23 24 25 26 27 28 29
30 31

RSS

RSS Articles

Googoth

Poviedka, alebo kapitola z románu?

Kategória: Pseudo-literárna tvorba
Uložené: 2008 marec 03, Pondelok 22:00

Pred takmer presne štyrmi týždňami som písal na slovenčinu poviedku na voľnú tému. No čo som asi tak mohol písať ja... (-: Každopádne, „dielo“ nakoniec uzrelo svetlo sveta. Som si vedomý viacerých chýb, ktorých som sa dopustil, a aj som si vravel, že ich najprv opravím a až potom to sem zavesím... Ale nejak som to stále iba odkladal a odkladal a mám pocit, že keby som sa k tomu neprinútil teraz, asi by som to sem nedal asi nikdy. A aspoň tým zachovám akúsi autenticitu. Niektoré opravy by totiž znamenali mierne drastickejšie zásahy do deja a to už by asi nebolo úplne ono.

Ešte objasním ten nadpis. (-: Totiž, keď mi túto wannabe poviedku dával do rúk slovenčinár po tom, ako ju opravil, s úsmevom utrúsil takú veľmi nenápadne sa tváriacu, ale aj tak nesmierne trefnú poznámku: či to bola poviedka, alebo skôr kapitola z románu. Totiž, keď som to začínal písať, chcel som písať poviedku, ale po chvíli som si uvedomil, že píšem román. Takže na tom niečo asi naozaj bude.

No už nejdem obkecávať, tu to je. (-:

Vošiel do lesa. Bola tam tma, ale jemu nevadila. Už si na ňu za tie dlhé roky zvykol. Vedel, že žiadna z príšer, ktoré v lese číhali, sa neodváži napadnúť ho. Určite nie po tom, ako pred rokom a pol bola polovica obyvateľstva lesa rozsypaná v podobe popola po celom okolí, keď stratil kontrolu nad svojimi schopnosťami.

Ráznym krokom prešiel asi kilometer, kým sa nezastavil nad hlbokou dierou v zemi, do ktorej by sa zmestili vedľa seba asi štyria poriadni chlapi a ktorej nebolo možné dovidieť na dno. S istotou nadobudnutou nespočetnými návštevami tohto miesta vypustil jednoduché kúzlo, ktoré vysunulo zo strmej steny schody.

Samozrejme, mohol by sa pri každej návšteve nejak zniesť nadol pomocou kúzla, ktorým by zbrzdil pád, avšak na to by potreboval spútať vzduch, čo bolo zbytočne komplikované a mysliac vopred na svoju nekonečnú lenivosť radšej vytvoril spleť kúziel, ktoré po tom, ako ich aktivoval veľmi jednoduchým spúšťačom, vytvarovali v strmej stene schody.

Malo to aj ďalšie výhody. Keďže zem bola už nasiaknutá týmto kúzlom, bolo o to ľahšie zapliesť do nej aj nejaké ochranné prvky, ktoré fungovali veľmi jednoducho. Ak dieru zazrela nejaká cudzia bytosť, veľmi rýchlo si spomenula, že inde ju čakajú oveľa dôležitejšie povinnosti, ako skúmanie nejakej diery v zemi uprostred lesa a dieru rýchlo vypustili z hlavy. A ak sa našiel niekto tvrdohlavejší, kto si nedal povedať, väčšinou mal čo robiť, aby nebol zožratý lesnou zverou, ktorá sa tu z ničoho nič začala v hojnom počte vyskytovať. No a v prípade, že niekto odolal aj zveri a našiel v sebe dostatok odvahy, aby sa priblížil k jame na dva metre, zrazu sa ocitol na nejakom veľmi vzdialenom mieste, napríklad na rímse uprostred nekonečného útesu.

Musel sa pousmiať. Nikto už nemal pochopenie pre takéto spôsoby. Všetci to považovali za staromódne. Akýkoľvek iný mág by takého odvážlivca jednoducho nechal zmiznúť alebo by ho inak okamžite zabil. On v tom však videl istú tradíciu. A pre obeť to bolo ďaleko menej príjemné než rýchla smrť.

Tentoraz však cítil, že niečo nie je v poriadku. Začal pomaly schádzať po schodoch nadol. Len pre pocit istoty položil ruku na hrušku jeden a pol ručného meča, ktorý mu visel pri boku. To bola ďalšia vec, ktorú ostatní považovali za zbytočnosť, ale jemu aj schopnosť dobre sa oháňať mečom už neraz pomohla zo zapeklitej situácie.

Postupoval opatrne. Nevedel prečo, ale mal pocit, že sa sem niekto dostal. Niekto, kto tu nemal čo hľadať. Niekto, komu sa podarilo dostať dostatočne blízko k jame bez toho, aby ho kúzla preniesli stovky kilometrov odtiaľto.

Keď zišiel asi o 200 metrov nižšie, tasil meč a zoslal ďalšie jednoduché kúzlo, ktoré predĺžilo schod, na ktorom práve stál, až po protiľahlú stenu. Začal kráčať k tejto stene a v momente, kedy by do nej mal bolestivo naraziť, ňou jednoducho prešiel.

Ocitol sa v dlhej chodbe, ktorú osvetľovala záhadná žiara vychádzajúca zo všetkých stien. To bolo ďalšie jeho dielo. Všetky chodby boli nasiaknuté týmto jednoduchým kúzlom, ktoré tu svietilo vždy, keď sa priblížila nejaká živá bytosť. Mohol tu, prirodzene, nechať iba dostatočnú zásobu pochodní, čo, mimochodom, spočiatku bol naozaj jediný spôsob osvetlenia, ale bol lenivý ich stále zapaľovať a nepáčilo sa mu nedostatočné svetlo, ktoré poskytovali. Celkovo obľuboval, keď mohol veci čo najviac zautomatizovať.

Opatrne išiel chodbou. Našľapoval pomaly a absolútne nečujne. Pre istotu prestal dýchať, tak či tak to nepotreboval. Tento zvyk len pochytil od ľudí, ktorým bolo nepríjemné rozprávať sa s niekým, kto neprejavoval podľa ich merítiek ani základné známky života.

Na prvých dvoch križovatkách odbočil doľava, na tretej išiel rovno. Blížil sa k pitevni. Cítil, že neznáma osoba je čoraz bližšie. Nakoniec prišiel ku dverám pitevne, ktoré sa v tom momente otvorili a v nich sa objavil Yodin.

„Dobrý večer, Majster.“

Majster. Nepáčilo sa mu to oslovenie. Nemal však na výber. Odkedy prijal Yodina za učňa, čo musel spraviť do 47 hodín od smrti svojho pôvodného majstra, stratil svoje pôvodné meno. Ale ani o tom nemohol povedať, že by sa mu nejak páčilo. Uskshinrilh. Takmer nikto ho nedokázal správne vysloviť na prvý pokus. Aj na druhý pokus sa to podarilo len málokomu. V každom prípade to však bolo o niečo osobnejšie oslovenie, než len Majster.

„Yodin! Ty had! Čo to stváraš? Úplne si ma splietol, myslel som, že sa sem dostal niekto nevítaný.“

„Pardon, Majster. Len som si precvičoval maskovanie. Asi celkom úspešne, ako vás tak počúvam, nemyslíte?'' spýtal sa Yodin Majstra s úškľabkom.“

„Keby som nebol odkrytý v mentálnej sfére a keby si si ma nevšimol prichádzať a neukázal sa práve včas, už by si dávno bol dezintegrovaný po celom lese! Ako sa ti podarilo tak dokonale zvládnuť to maskovacie kúzlo po tom, čo som ti ho len raz ukázal? A ako to, že som ťa nespoznal v psychickej sfére?“

„Nuž, iba som pozorne sledoval a snažil sa zopakovať všetko po vás. Veď to je úplne jednoduché. Tak som si úlohu trošku skomplikoval a pridal som aj maskovanie mysle. Zdá sa, že sa podarilo...“

„Niekedy pochybujem o tom, kto z nás je tu majster a kto učeň... Mimochodom, čo si robil v pitevni?“

„Skúmal som telo jedného z tých nemŕtvych, čo v poslednej dobe napádajú mesto. Nepodarilo sa mi ničím fyzicky prerezať ten pancier. Musel som použiť mágiu. Zvláštne na tom bolo to, že proti magickému nožu nekládol ani najmenší odpor.“

Asi pred dvoma týždňami sa začali dole v okolí mesta objavovať zvláštne nemŕtve príšery. Väčšinou boli dve, najviac tri pokope. Mešťania sa proti nim spočiatku vôbec nevedeli brániť. Žiadne fyzické zbrane na nich nemali vplyv – či už boli z ocele, zo striebra alebo z akéhokoľvek iného materiálu, nikdy na nich nezanechali ani škrabanec. Mali jednoducho príliš pevnú kožu. Nemŕtvi vždy zabili jedného alebo dvoch členov stráže a odniesli ich telá preč. Spočiatku sa snažili obyvatelia mesta telá obetí nájsť, ale vzdali to po tom, čo si jeden malý chapec, Sayir, ktorý bol počas jedného z útokov akurát hore na hradbách, všimol, že jeden z útočníkov má rovnakú tvár, ako jeden zo zabitých vojakov. Nebolo pochýb, čo sa deje. Neďaleko mesta sa usadil lich, ktorý si rozširoval armádu nemŕtvych služobníkov.

Po nejakom čase vojaci našli slabé miesto nemŕtvych útočníkov. Jediný spôsob, ako ich bolo možné fyzicky zneškodniť, bol trafiť ich do oka a prevŕtať im celú hlavu. To však bolo stále takmer nemožné pre všetkých šermiarov, ktorí mali čo robiť, aby zabránili neuveriteľne silným rukám, aby im neoddelili hlavu od zvyšku tela. Pre najskúsenejších lukostrelcov to bola len o málo jednoduchšia úloha. Útočníci sa totiž pohybovali veľmi nepredvídateľne a len málokedy ostali stáť na mieste dlhšie, než pol sekundy. Pre vojakov bolo skrátka takmer nemožné odraziť útok.

Týždeň dozadu sa jedna nemŕtva príšera zatúlala aj k lesu akurát v čase, keď tam bol aj Majster. Ten úplne inštinktívne poslal na útočníka jednoduchý blesk, ktorý by obyčajnému banditovi spôsobil maximálne tak slabšie popáleniny. Ani nepočítal s tým, že by mohol nemŕtvemu spôsobiť nejaké vážnejšie zranenie, hlavne nie po tom, čo o týchto kreatúrach Yodin zistil od Sayira. Išlo mu skôr o to, aby protivníka trochu rozptýlil, aby získal čas na zložitejšie kúzlo, ktorým by ho dorazil. O to bolo väčšie jeho prekvapenie, keď zistil, že toto jednoduché kúzlo, ktoré ovládalo každé osemročné decko po polroku výcviku, útočníka úplne zničilo a z tela nezostalo nič viac, než len kôpka popola.

Toto sa mohli čarodejníci dozvedieť aj skôr, keby sa mešťania nebáli požiadať ich o pomoc. Yodin a Majster boli v okolí jediné dve bytosti ovládajúce mágiu, s výnimkou licha, ktorý sa tu usadil pred dvoma týždňami, a nikdy nespravili nič, čo by mestu akýmkoľvek spôsobom uškodilo. Podobne ako ich predchodcovia, vždy sa snažili mestu pomôcť tak, ako to len bolo možné. Ľudia z nich však aj napriek tomu nemali dobrý pocit. Dlhodobé pôsobenie mágie sa prejavilo na ich telách, napríklad tým, že nepotrebovali dýchať, ale aj tváre mali menej výrazné; bolo treba chvíľu zaostrovať, aby boli schopní rozoznať nos, oči a ústa. Takisto ich nemali radi aj preto, že vždy, keď starý majster zomrel, ten, kto bol dovtedy učňom, si vybral jedno z mestských detí a začal ho učiť umeniu mágie.

Posledný týždeň teda Yodin a Majster trávili aj napriek nízkej obľúbenosti v meste čoraz viac času, aby minimalizovali počet obetí. Popri tom si Majster nemohol nevšimnúť priateľstvo vznikajúce medzi Yodinom a Sayirom, čo využili na získanie informácií o nemŕtvych. Keďže Sayir sa často vyskytoval v kasárniach a s väčšinou vojakov vychádzal celkom dobre, nemal problém od nich zistiť všetko, čo o útočníkoch vedeli a bez váhania všetko povedal Yodinovi.

„To sa dalo očakávať,“ pokračoval Majster v rozhovore, „keď vezmeme do úvahy, akú majú slabú odolnosť proti mágii. Našiel si na tele ešte niečo zaujímavé?“

„Nič. Len som zistil, ako ten nekromantský lich postupuje pri vytváraní svojich bojovníkov. Najprv pozliepa všetky časti tela dohromady, potom zmení štruktúru kože a na jej povrchu vytvorí veľmi tenký povlak pevnejší než diamant a nakoniec telo vzkriesi. Niekde som čítal o kúzle, ktoré to všetko robí. Myslím, že to bolo niekde v knižnici.“

„Poznám to kúzlo. Jednoduché, ale účinné. Lenže je to taká... Návyková záležitosť. Kto ho použije raz, nemôže si pomôcť a potrebuje ďalšiu obeť... A čím častejšie ho používa, tým viac nových obetí potrebuje. Súdiac podľa toho, v akých malých skupinkách chodia útočníci k mestu, ešte nemá veľkú armádu. A asi dosť trpí, keďže posledný týždeň sme väčšinu útokov odrazili. Ale je len otázkou času, kedy príde s niečím komplikovanejším, čomu nebude také jednoduché sa ubrániť. Z každého zabitého vojaka totiž tým kúzlom absorbuje všetku silu, ktorá v ňom bola. Myslím, že by sme sa mali poponáhľať a čo najskôr ho odstrániť.“

„Súhlasím. Podľa toho, čo mi povedal Sayir, nemŕtvi útočia na mesto od západu. Niekde tým smerom sa pravdepodobne zdržiava aj pôvodca útokov.“

„Zaujímavé. Ak ma pamäť neklame, a mňa pamäť nikdy neklame, tým smerom mával obydlie môj nikdajší majster dovtedy, kým nevybudoval toto a neprijal ma za učňa. Neprekvapuje ma, že si taká mocná magická bytosť vybrala ako svoju pevnosť práve toto miesto. Zajtra na svitaní tam pôjdeme a pokúsime sa ho odstrániť. Teraz idem spať a tebe odporúčam to isté. Ak totiž používa také kúzlo na kriesenie nemŕtvych, môžeme sa tešiť na vrelé privítanie. Priam až výbušné. Dobrú noc.“

„Dobrú noc.“

Majster sa otočil a spleťou chodieb, v ktorej by sa ktokoľvek, kto tu nežil väčšinu svojho života, stratil tak beznádejne, že by sa do smrti nedostal von, prešiel do miestnosti, kde okrem postele bol len malý koberček a vešiak. Vyzliekol si plášť, meč oprel o posteľ, plášť zavesil na vešiak a ľahol si na lôžko. Žiara vychádzajúca zo stien pohasla.

Yodin ešte chvíľu stál v chodbe pred pitevňou a premýšľal. Kedysi, keď bol ešte malý, všetko, čo aspoň trochu súviselo s mágiou, ho úplne fascinovalo. Vlastne aj preto sa stal Majstrovym učňom. Lenže teraz, keď ovládol takmer všetko, čo ho majster mohol naučiť, dokonca kúzla o niečo vylepšil, pripadalo mu to také... Iné. Vtedy si neuvedomoval, aké riziká a akú zodpovednosť so sebou toto poznanie prináša. Úplne sa videl v Sayirovi. Ten bol tiež fascinovaný každým kúzlom, ktoré videl. Ako jediný z celého mesta nemal panický strach zo všetkého, čo súviselo s mágiou. Jedného dňa sa asi aj on stane...

Potriasol hlavou. Takéto úvahy k ničomu nevedú. Teraz sa hlavne potrebuje poriadne vyspať. Zajtra bude potrebovať veľa energie, aby mohol Majstrovi pomôcť pri zneškodňovaní licha.

Pobral sa rovnakým smerom, ako Majster. Po chvíli sa ocitol pred Majstrovou spálňou. Otvoril dvere na opačnej strane chodby. Táto miestnosť bola rovnako vybavená. Yodin sa uložil do postele a o chvíľu zaspal.

Ráno sa obaja zobudili naraz. Obliekli si plášte, Majster si pripásal meč a mlčky vyšli von. Keď prichádzali k mestu, bolo asi pol siedmej. Hore na hradbách zbadali mladého Sayira. Ten okamžite zbehol dolu a bežal im naproti.

„Dobré ráno Yodin!“ pozdravil usmievajúc sa od ucha k uchu. „Aj vám, Majster,“ dodal a s rešpektom pozrel na Majstra. „Prečo ste tu tak skoro ráno?“

„Dobré ráno aj tebe, Sayir,“ odzdravil Yodin, „a ty prečo ešte nespíš?“

„Ále... Zobudil som sa už pred hodinou, keď bolo mesto znova napadnuté tými... škaredými vecami.“

„To je dôvod, prečo sme tu...“ povedal zamyslene Yodin. „Ideme nájsť tú potvoru, čo je za to zodpovedná. Ak budeme úspešní, toto bol posledný útok tých... tvorov, čo toto mesto zažilo.“

„Yodin... Dávaj si pozor...“ povedal Sayir s úzkosťou v hlase.

„Neboj, Sayir, sľubujem, že sa sem vrátim živý a zdravý.“

Majster celý čas postával opodiaľ netrpezlivo podupkávajúc a Yodin ho už nechcel nechať dlhšie čakať. Rozstrapatil Sayirovi vlasy, otočil sa k Majstrovi a spolu s ním odišiel smerom na západ. Sayir sa za nimi ešte chvíľu pozeral.

Majster poznal cestu ku starámu obydliu svojho niekdajšieho Majstra veľmi dobre. Kedysi totiž sťahovali všetku výbavu do nového obydlia v lese. Asi o hodinu došli ku vysokej skale. Približne o tristo metrov vyššie bol v skale veľký otvor. Od úpätia až po otvor boli vytesané schody. Zrejme zo skaly vystúpili po tom, ako vyhaslo kúzlo, ktoré fungovalo podobne, ako v jame v lese. To znamenalo, že aj všetky ostatné ochranné kúzla s najväčšou pravdepodobnosťou boli už nefunkčné. To by vysvetľovalo, prečo bol lich schopný sa tu usadiť.

Začali liezť hore po schodoch. V tom istom momente začali zhora zliezať aj nemŕtvi vojaci. Prvých dvoch zneškodnili jednoduchým bleskom. Ostatní však už boli lepšie zabezpečení. Majster tasil meč. Dúfal, že s ním bude schopný aspoň vyradiť z boja nemŕtve telá. Tento meč totiž nebol obyčajný. Majster ho napustil viacerými jednoduchými kúzlami, vďaka ktorým nielen rezal, ale aj pálil, mrazil a spôsoboval zranenia elektrinou zároveň.

Ako predpokladal, meč sa hladko zarezal do prvého protivníka, ktorý sa následne zosypal na zem. S novonadobudnutou istotou Majster rozsekal aj všetky ostatné chodiace telá.

Mágovia sa vyštverali do otvoru. Tam ich našťastie nečakali žiadni ďalší vojaci. Obaja však vycítili, že sú ich plné chodby.

„Yodin,“ povedal Majster, „skús sa zamaskovať ako jeden z nemŕtvych. Aj na mentálnej úrovni. Tak, ako si to spravil včera večer. Budeš ma kryť. Navyše nemáš ani taký meč, aby si vedel zneškodniť protivníkov a zosielať na nich dostatočne silné kúzla by ťa príliš vyčerpalo.“

„V poriadku,“ povedal Yodin a o sekundu už pred Majstrom stál navonok ďalší nemŕtvy. „Lenže ako budete vedieť, ktorý som ja?“

„Nijak. Mám lepší nápad. Budem predstierať, že som mŕtvy. Ty ma odnesieš priamo k lichovi. Aj ty cítiš, kde presne je, však?“

„Áno, v poriadku. Dúfajme, že nebude mať príliš veľa obrancov a že nás nerozoznajú.“

Yodin si prehodil Majstra cez plece a vydal sa chodbou hlbšie do skaly. Cestou míňali ďalších nemŕtvych, ktorí však nespozorovali nič podozrivé. Obaja si všimli, že čím hlbšie sa dostávajú, tým lepšie zabezpečených nemŕtvych služobníkov míňali. Na niektorých by už ani Majstrov meč nestačil.

Nakoniec sa dostali pred dvere do miestnosti, v ktorej musel byť lich. Yodin otvoril dvere a vošiel dnu. Vnútri bola veľká postava, ktorá mala zjavne moc porovnateľnú s Majstrovou a okrem nej päť najsilnejších nemŕtvych služobníkov. Lich sedel na veľkej stoličke na protiľahlom kraji miestnosti a v strede bol veľký kamenný oltár, ktorý pravdepodobne slúžil na kriesenie nemŕtvych.

Yodin prešiel do stredu miestnosti a položil Majstra na oltár. Lich vstal a pohol sa smerom k oltáru. Asi na polceste sa však strhol a ukázal na dvere. Piati služobníci ku nim okamžite pribehli a odrezali dvom mágom cestu von. Tým bolo jasné, že ich lich odhalil, preto Yodin zrušil maskovanie a Majster sa rýchlo postavil, meč v ruke.

„Ja si beriem licha, ty sa postaraj o tých piatich!“ zakričal Majster na Yodina. Ten sa už pripravoval na mocné deštruktívne kúzlo, ktoré v momente, keď Majster dohovoril, zoslal na prvého z piatich nemŕtvych. Ten sa okamžite rozprskol po celej jaskyni. Ostatní štyria neváhali a v tom istom momente sa pohli smerom k Yodinovi.

Majster tiež neváhal. Už cestou sem si pripravil silné kúzlo, ktoré by v ideálnom prípade malo roztrúsiť licha po priestore v okruhu asi kilometra. To sa však nestalo. Lich bol na podobný útok už pripravený a tak kúzlo odrazil, v dôsledku čoho sa začal na bojujúcich sypať strop jaskyne. Majster a Yodin rýchlo nad sebou vytvorili štíty, ktoré zabránili masívnym kusom kameňov, aby ich rozpučili. Lenže to už lich zosielal na Majstra kúzlo podobnej intenzity, ako to, čo pred chvíľou odrazil. Majster mu len tak-tak uhol a kúzlo zasiahlo podlahu, čím ešte viac prispelo k deštrukcii skaly. Yodin medzitým neoddychoval a odstránil ďalšieho zo služobníkov. Tento sa pre zmenu rozpadol na hromádku zamrznutých kryštálov.

Majster si uvedomil, ako podcenil protivníka. Budem musieť to použiť, pomyslel si. Nemám na výber. Začal sa pripravovať na kúzlo silnejšie, než ktorékoľvek čo doteraz použil. Yodin sa zatiaľ postaral o to, že z tretieho osobného ochrancu ostala iba kôpka popola.

„Yodin,“ zakričal majster, „vytvor si čo najsilnejší magický štít. Neviem, aké účinky bude mať to, čo idem teraz vyskúšať.“

Yodin zneškodnil posledných dvoch nemŕtvych obrancov tým, že ich premiestnil dovnútra skaly. Cítil, že je už na konci síl, ale spravil to, čo po ňom Majster chcel. Zozbieral to, čo mu ostalo zo síl a vytvoril okolo seba silný štít.

Majster sa rozbehol oproti lichovi s mečom v náprahu. Sekol tesne pred lichom. Navonok sa nič nestalo, ale týmto sekom rozťal štíty, ktoré okolo seba lich vybudoval. Pravou rukou chytil licha za krk. Majstrova tvár prezrádzala maximálne vypätie síl. Najprv sa zdalo, že pôvodný zámer mu nevyjde, lebo lich začal zdvíhať ruky v geste, ktoré malo na Majstra zoslať kúzlo ktorým by ho definitívne zabil, ale z ničoho nič lichove ruky padli. V nasledujúcom okamihu jaskyňou zatriasol nepredstaviteľný výbuch, ktorý bol spôsobený tým, že lichova moc opustila jeho telo. To síce znamenalo, že lich zomrel, ale aj to, že Majster ju musel nejakým spôsobom odtiaľ vytlačiť. Yodin o tom čítal v jednej z kníh. Majster to mohol dosiahnuť iba tak, že opustil svoje telo a vstúpil do licha. Tákáto cesta však bola jednosmerná a nikto nemohol žiť v cudzom tele...

Keď výbuch ustal, Yodin sa začal predierať množstvom napadaného kamenia von. Vedel, že Majstrovi už nemôže pomôcť a jaskyňa mala každú chvíľu spadnúť. Ako prechádzal chodbami, míňal telá niekdajších vojakov, ktoré padli k zemi v momente, keď ich pán zomrel. Z posledných síl sa vyštveral von z jaskyne a takmer sa skotúľal po schodoch dolu na trávu. Keď bol konečne na pevnej zemi, ľahol si a zaspal.

Sayir od rána nervózne poskakoval po západných hradbách. Už sa blížil večer a stále nikoho nevidel. Okolo siedmej hodiny večer zbadal postavu blížiacu sa od západu. Zbehol z hradieb, vyšiel západnou bránou von z mesta a utekal postave naproti. Po chvíli k nej pribehol.

„Yodin! Som tak rád, že ťa vidím!“ zvolal. „Prečo si sám? Kde je Majster?“

„Už sa nevolám Yodin,“ odpovedala postava potichu, „Ja som Majster. Poď za mnou...“

Trvalý odkaz
Ivana
2008 marec 05, Streda 18:07; IP: 85.135.166.2
No, snáď len toľko som chcela, že som sa konečne utvrdila v tom, že som správne chápala, ako to pán slovenčinár myslel s tou kapitolou z románu. :) Asi len tá časť s kapitolou mi tam nesedela, preto som hľadala iný výklad.

Rodičia na mňa musia byť hrdí, že majú také chápavé dieťa.
(-K JohnNy
2008 marec 05, Streda 19:47; IP: 84.233.184.102
Ha! Tak si predsa len nechala komentár. (-;
Powered by sBLOG XHTML 1.0 Strict PHP CSS
Miestny čas: 2018 júl 21, Sobota 21:32 GMT+1
Powered by sBLOG © 2005 Servous