Od stredy do piatka som bol v Poľsku. Niekomu som sa s tým stihol pochváliť vopred, niekomu nie, čo bolo spôsobené napríklad aj tým, že celý výlet bol zorganizovaný takmer úplne na poslednú chvíľu -- organizovala to predsa naša triedna. (-: No ale čo to bolo za výlet? Naša trieda šla na exkurziu do Oświęcimu.

V stredu poobede nás pred školou čakal autobus. Nasadli sme, už zo zvyku dozadu a vyrazili sme z Bratislavy. Myslím, že cestu nemá význam opisovať, keďže sa nič zaujímavé nestalo. Večer, tak okolo jedenástej, sme konečne vystupovali z autobusu pred ubytovňou na predmestí Krakówa. Izby boli teda úplne dokonalé... Niečo na štýl šturákov, minimálne v tom zmysle, že jedna bunka bola zložená z dvoch trojposteľových a dvoch dvojposteľových izieb, dve a so spoločnými dverami na chodbu, spojené sociálnymi zariadeniami. Avšak tu asi podobnosť končí. Všadeprítomný smrad zatuchliny, vstavané skrine vyzerajúce tak, že ich drží pokope už len relatívne hrubá vrstva náteru béžovej farby, okná pôsobiace podobným dojmom, sprchový kút vzniknuvší iba postavením steny asi po polovicu miestnosti a pripevnením tyče medzi túto stenu a tú obvodovú, kam sa prevesil záves. Dojem dopĺňal odtok inovatívne umiestnený na najvyššie miesto takto vzniknutého sprchovacieho kúta, tak, aby voda tiekla po celej miestnosti, len nie tam, kam by priemerný potomok jedinca homo sapiens očakával, že tiecť bude. Ale pri takomto výzore vecí som bol aspoň milo prekvapený, že záchod tam nebol turecký, ale taký normálny, i keď možnosť zamknúť si kabínku by nebola od veci, keďže podaktoré indivíduá sa neobťažujú zisťovaním, či v zavretej kabínke niekto nie je pred tým, ako tam vtrhnú; obzvlášť keď sa predtým mierne posilnia menšou či väčšou dávkou etanolu, THC alebo inej látky pôsobiacej na nervové bunky... No čo, môžem asi byť rád, že tam boli aspoň tie dvere a nielen prázdna zárubňa. (-:

Vo štvrtok sme sa o pol ôsmej nasáčkovali do autobusu a pán šofér nás zaviezol do Oświęcimu na parkovisko pred táborom Auschwitz I. Tam sme najprv počkali, kým nám pridelia sprievodcu a začala prehliadka.

Keby som si odmyslel ten dvojitý ostnatý plot okolo tábora, tabuľky upozorňujúce na vysoké napätie v drôtoch, ktoré ho tvoria, rampu s nápisom „HALT!“, nápis „ARBEIT MACHT FREI“ nad vstupnou bránou a hlavne históriu, ktorá sa s týmto miestom spája, dal by sa niekdajší tábor Auschwitz I považovať za celkom romantické miesto. Štrkové cesty, trávniček, vysoké stromy a nízke červené tehlové budovy... Jednoznačne bolo cítiť, že toto miesto nebolo stavané za tým účelom, akému neskôr slúžilo. Spomedzi desiatok blokov sa zachoval v takmer pôvodnom stave už iba jeden, barak číslo 11. V tomto prebiehali najkrutejšie tortúry. V podzemí sú cely rozmerov cca 4×4 metre s dvoma otvormi -- masívnymi dverami a maličkým komínikom von s plochou asi 15×15 cm. Cez tento komínik mali štyridziati ľudia celú noc dýchať -- je teda jasné, že väčšina z nich do rána zomrela na udusenie.

Naproti takejto cele bola iná cela s rovnakými pôvodnými rozmermi, avšak mierne modifikovaná. Táto bola rozdelená na tri ešte menšie, každá s pôdorysom 90×90 cm. Jediný otvor na každej z týchto ciel bol veľkosti štvorca 50×50 cm úplne pri zemi. Sem na noc napchali štyroch väzňov, keď si na to našli zámienku, napr. pre nedostatočnú disciplínu. Štyria väzni tu museli celú noc stáť a tí z nich, ktorí to prežili, išli potom ráno na dvanásť hodín tvrdo pracovať, po čom sa opäť vrátili do tejto cely. Njdlhšie to prežila jedna žena -- päť nocí po sebe.

Na prízemí sme mohli nazrieť do niekoľkých miestností, kde väzni spali. Mali poschodové postele s lôžkami asi 200×75 cm vystlanými slamou, na každej posteli tri lôžka nad sebou. Na každom takomto lôžku spali dvaja väzni, čiže dokopy na jednu posteľ vychádzalo šesť ľudí. A takýchto postelí sa do jednej cely zmestilo tak zo päť. A keďže o toaletách sa väzňom tak maximálne snívalo, ich lôžka mali aj iných obyvateľov -- kopec prírody...

No a okná na ľavej strane bloku 11 boli zamurované; okná na pravej strane bloku 10 boli zatlčené drevenými doskami. Okrem toho sú tieto dve budovy na koncoch spojené múrmi, z ktorých jeden je špeciálne spevnený, aby ho nebolo možné prestreliť, a v druhom je brána. Toto všetko preto, aby väzni nevideli, čo sa na tomto mieste robilo. Ak nejakí väzni už neboli schopní pracovať, po dvojiciach ich sem vodili, postavili k múru a strelili. To je ten neslávne známy múr smrti. Praktikovali tu však aj iné tresty -- väzňovi spútali ruky za chrbtom a zavesili ho za zápästia na stenu tak, aby sa nohami nedotýkal zeme. Na celú noc.

Potom sme si pozreli plynovú komoru. Jednu z prvých funkčných. Vznikla prerobením bunkra -- do stropu veľkej miestnosti spravili úzke komíniky, cez ktoré po tom, ako do miestnosti nahnali väzňov a hermeticky ju uzavreli, sypali granule napustené Cyklónom B. Z tých sa vplyvom vyššej teploty v miestnosti začal uvoľňovať tento plyn a do niekoľkých minút boli väzni mŕtvi. Telá potom preniesli do vedľajšej miestnosti, v ktorej sú tri pece. Každá má kovový podávač, na ktorý naložili telo a zasunuli ho do pece...

Týmto skončila naša prehliadka tábora Auschwitz I a nasadli sme do autobusu, ktorý nás zaviezol na parkovisko pri tábore Auschwitz II: Birkenau. Už na parkovisku sme zazreli nádhernú ukážku, ako niektorých Nemcov stále neopustil ten pocit nadradenosti -- na parkovisku pre autobusy s tými obrovskými dlhými parkovacími miestami stál cez dve takéto miesta jeden maličký Smart s nemeckou poznávacou značkou. Majiteľ mal šťastie, že nás sprievodca hneď naháňal na prehliadku tábora, inak by ho asi našiel niekde v priekope...

No ale Birkenau, alebo po poľsky Brzezinka. Tento tábor už na prvý pohľad vyzerá úplne inak, ako Auschwitz I. Úplne z neho kričí, že bol postavený práve za takým učelom, akému slúžil. My sme vystúpili pri juhozápadnom rohu tábora, čiže pri oblasti B1. Už prvý pohľad zvonka nebol vôbec príjemný. Po našej ľavej strane boli murované prízemné baraky v mriežke 5×5, po ľavej strane sme videli len pôdorysy rovnako veľkých stavieb, z ktorých sa zachovali okrem základov iba komíny, ani to nie zo všetkých. Ako sme sa dozvedeli, to všetko boli drevené baraky, ktoré sa začali stavať vtey, keď sa minulo murivo a Nemci usúdili, že je zbytočné stavať väzňom také luxusné bývanie. Takmer všetky tieto drevené chatrče potom vyhoreli, keď Nemci utekali z tábora pred ruským vojskom a podpálili ho v snahe zakryť stopy. Kým na ľavej strane bolo možné dovidieť na posledný barak, vpravo to nehrozilo. Obrovská plocha posiata komínmi trčiacimi v pravidelnej mriežke kam až oko dovidí.

Sprievodca nás zobral do jedného murovaného baraku. Jeho interiér vyzeral dosť odpudivo. Celý pozostával v podstate iba z kabín, pričom v každej z nich boli nad sebou tri lôžka -- jedno na zemi na kamennej podlahe a ďalšie dve nad ním, stvorené z obyčajných drevených dosiek. Každé takéto lôžko malo rozmery približne dvakrát dva metre. Teraz neviem, či sme len zle rozumeli sprievodcovi, ktorý rozprával len po poľsky, alebo nám povedal zlý údaj, ale my sme vyrozumeli, že na každom takomto lôžku bolo šesť až sedem väzňov, avšak všetky zdroje, čo som našiel na nete, vravia, že na nich spali traja až štyria väzni. Takže neviem. V oboch prípadoch to však je dosť nepohodlné, keď uvážime, že mimo práce mohli prebývať jedine tam.

Nakoniec sme si išli pozrieť zrúcaninu Krematória II. Zrúcaninu, pretože Nemci pri úteku z tábora všetky Krematóriá vyhodili do vzduchu dynamitom. Vedľa Krematória sme videli malú vodnú nádrž. Do takých sypali Nemci popol väzňov po spálení ich tiel. Keď fúkal vietor, občas sa stalo, že bol popol rozfúkaný po celom okolí... Samotné krematórium bola podzemná budova s podlhovastým tvarom. Na jednom konci nahnali dnu väzňov s tým, že ich idú osprchovať. Pred vstupom do Krematória každému zdôraznili, že si má zapamätať číslo prideleného baraku, v ktorom bude spať. Nič netušiaci väzni naliezli do predsiene, kde sa mali vyzliecť a potom vstúpili do komory, ktorý za nimi hermeticky uzavreli a cez štyri komíniky nasypali Cyklón B, podobne, ako v tábore Auschwitz I. Telá potom Sonderkommando prenieslo do miestnosti s piatimi pecami, z čoho každá mala tri otvory na telá, prehľadali, povyberali všetko zlato, čo sa dalo, napr. zuby, alebo protézy, a postupne nahádzali telá do pecí. Vyzbierané zlato sa potom tavilo a putovalo do Nemecka. Niektoré dni vraj natavili až tonu zlata...

Potom sme už len pozreli pomník vedľa tohto Krematória, na konci rampy, na ktorej vystupovali zajatci z vlakov, prešli sme sa popri tejto rampe naspäť na parkovisko a nasadli na bus, ktorý nás zaviezol späť pred tábor Auschwitz I, kde sme si ešte pozreli sedemnásťminútový dokumentárny film o týchto táboroch. Tým skončila naša prehliadka táborov Auschwitz.

Následne sme sa vrátili do Krakówa na ubytovňu, kde nám dali čas cca dve hodiny na pobehanie po okolí, prípadne na pozháňanie nejakého jedla, keďže už boli tri hodiny a my sme od raňajok nič nejedli. O pol šiestej nás autobus zaviezol bližšie k centru mesta, kde sme mali objednanú večeru, po ktorej sme si dali večernú prehliadku bývalej Židovskej štvrti. Behali sme od synagógy ku synagóge, najkrajšie bolo námestie, na ktorom ich bolo asi päť. (-: Väčšina z nich už je však znesvätená, za vojny ich totiž Nemci poškvrnili krvou, teda už nikdy nebudú môcť plniť účel synagógy.

Po tejto prehliadke sme skončili opäť na ubytovni a do ôsmej sme mali čas si oddýchnuť a prípadne sa aj vyspať. (-: Vtedy začali raňajky, na ktoré sme mali pol hodiny a potom sme naložili všetku batožinu na autobus, ktorý nás zaviezol do úplného centra Krakówa, kde sme si spravili najprv takú kratšiu prehliadku, po čom sme dostali niekoľko hodín na rozchod. Väčšina osadenstva išla do Veľkej Galérie, čo je niečo ako Krakówský Polus, prípadne Aupark. Dlhé to je vraj kilometer, má to prízemie, podzemie a poschodie a... No jednoducho je to hovadsky veľké. (-: Ja som si dal najprv taký menší quest -- nájsť krówky. (-: Pochodil som takmer celé centrum krížom-krážom, až kým som nedošiel na kraj, kde mi jedna teta poradila, že mám ísť tuto za roh, na trh, že tam určite nájdem. (-: Tak som zašiel tuto za roh, na trh, kde som kúpil takmer dve kilá krówiek. (-: No a potom som aj ja šiel do Galérie, kde som úplne náhodu stretol jednu skupinku spolužiakov po prejdení asi desiatich metrov. (-:

Rozchod skončil a ešte sme si spravil prehliadku kostola na námestí, z ktorej si už teraz tak veľa pamätám, odtiaľ sme sa strašnými kľučkami po úzkych uličkách v starom meste (rozumej: raz sme odbočili doľava (-: ) presunuli ku Collegium Maius, najstaršej budove Jagellovskej univerzity, kde sme si vypočuli Gaudeámus v podaní „kukučkových“ hodín. Následne sme sa prešli k návršiu Wawel, kde je Bazilika svätého Stanislava a Václava. Tú sme si poprezerali, z čoho si opäť pamätám veľa (-: a vystúpili sme do zvonice, odkiaľ bol pekný výhľad na mesto. Všetci sme už boli maximálne zdochnutí a bolo asi pol štvrtej, čo bolo o hodinu a pol viac, ako čas pôvodného plánovaného odchodu z Krakówa, ktorý ešte na posednú chvíľu presunuli na tretiu, keď bolo jasné, že o druhej sa to nestíha. Avšak o tej pol štvrtej bol jedinou vecou, po ktorej sme túžili, autobus, lenže ešte sme si pozreli nádvorie Wawelského zámku, odkiaľ sme sa presunuli von, že si ešte pozrieme, ako Krakówska socha draka chrlí oheň. Dosť nevydarené vyobrazenie, len tak mimochodom. Ja som mal dojem, že sa to podobá skôr na veľký, kyslými dažďami ohlodaný kus kameňa, než na draka, ale to asi nikoho netrápi. (-:

Každopádne, „drak“ nakoniec vychrlil oheň; keby bol živý, mal by papuľu na popol, len tak mimochodom, pri tom, ako silný vietor fúkal opačným smerom, ako je socha otočená (-: no a my sme konečne mohli nastúpiť do autobusu. To už boli štyri hodiny. Ešte kým sme naozaj vyštartovali, to bola ďalšia polhodina a vtedy už aj tí najväčší optimisti predpokladali, že do Bratislavy prídeme až niekedy po polnoci. (-: Šofér nás však prekvapil, celkom na to dupol a pred školou sme vystupovali už o trištvrte na jedenásť. Cesta ubehla celkom rýchlo, lebo sme tam mali pustený stále nejaký film a už tradičný, náš obľúbený autobusovo-cestovný film, Dědictví, sme dopozerali akurát dve križovatky pred školou. (-:

Takže aby som to zhrnul, výlet sa podaril, som spokojný, fyzicky nás zničili teda poriadne a momentálne sa asi celá trieda lieči od nejakej choroby, čo sa tam celkom rozmohla. (-:

A ešte jedna vec, ak má niekto záujem pozrieť si niečo viac o Oświęcime a iných bývalých koncentračných táboroch, tuto je niečo o Birkenau aj s fotkami a nájdete tam aj čo-to o ostatných táboroch. (-: