Kategória: Korešpondenčné semináre

Ako aj minulé dva roky, tento rok som tiež na poslednú chvíľu zosmolil nejaké to riešenie domáceho kola Olympiády v informatike poslednú noc pred termínom, kedy som si uvedomil, že ten termín je naozaj už na druhý deň. A ako to už v domácom kole býva, do krajského kola postúpil každý, kto poslal aspoň niečo, teda aj ja. No a na krajskom kole som to už nechcel tak pohehať, ako minulý rok, kedy mi do postupu na celoštátko chýbal až bod. Našťastie sa nejakým zázrakom podarilo a náhoda chcela, aby som sa dostal na celoštátne kolo, ktoré sa konalo od nedele dodnes.

Celoštátko sa odohralo čiastočne pri obci Hronec a čiastočne v Banskej Bystrici. V nedeľu kúsok po poludní sme sa doterigali ako prví na chatu. Ubytovali sme sa, zadrtili nejaký ten BANG!, zahádzali si frisbee, pozneužívali hojdačky určené pre deti rádovo mladšie a po večeri sme ešte chvíľku pokaprili, povymieňali si informácie o tom, že nikto nemá žiadne nové klebety, a postupne sa to od desiatej večer začínalo rozsýpať po izbách, pretože sa každý chcel pred teoretickou časťou vyspať. Mne sa ešte spať nechcelo, na izbe si Albert a etome čítali vzoráky predchádzajúcich kôl, takže sa tam svietilo, lenže mne sa nechcelo čumieť na ďalšiu informatiku; mal som totiž pocit, že si jej ešte užijem dosť, takisto, ako som mal pocit, že už mi to aj tak nič nedá, a tak som chytil Věž vlaštovky od Sapkowského a prečítal ešte pár desiatok strán. Keď už etome aj Albert pospali, dal som si sprchu, pozhasínal a okolo polnoci som zaspal.

Ráno som sa zobudil asi desať minút po začiatku raňajok. Izba prázdna, chłopi ma zjavne ohľaduplne chceli nechať spať. Ešte šťastie, že sme na raňajky mali pol hodiny. Niečo som do seba natlačil a po chvíli čakania nás pousádzali na prvom poschodí chaty za stoly, z ktorých na každom bola veľká menovka, nejaké papiere, pero a občerstvenie. Vedúci nám rozdali zadania a mohli sme začať riešiť. Začínam čítať prvé zadanie. Fajn, intervalový strom, to nejak zbúcham. Druhé zadanie. Fuj, to sa mi nepáči, bruteforce to istí. No a začínam čítať tretie zadanie. Au. Vtedy som si uvedomil, aký som bol debil, keď sa mi nechcelo čítať si predchádzajúce vzoráky. Úplný blackout. No nevadí, nejak odvodím. Budem musieť.

Tak som sa pustil do písania riešenia dvojky. Najprv som vymyslel nejaký ten algoritmus, celkom trápna vec, vymýšľanie trvalo rádovo minúty. Oukej, napísaný popis algoritmu, odhady zložitosti. A sakra, teraz si tak začínam uvedomovať, že mi to nemusí nutne vždy zbehnúť správne... No nevadí, už mám napísané toto, už to dokončím, aspoň nejaký bodík z toho kvapne. (Pri tomto som si spomenul na moju prvú účasť na krajskom kole, kedy som tam len celé štyri hodiny sedel, rozmýšľal, akou náhodou som sa tam dostal, nemal som ani šajnu, ako čo z toho spraviť, a tak som aspoň päť minút pred koncom zbúchal niečo, o čom mi bolo už od začiatku úplne jasné, že to nemá šancu nikdy fungovať, ale dostal som za to aspoň jeden motivačný bodík. To boli časy.) Program bol napísaný asi hodinu a pol po začiatku.

Fajn, teraz sa pozrime na jednotku. Oukej, intervaláč. Ešte dobre, že som bol pred pár dňami na Pershingovej prednáške práve o tejto štruktúre. A ako dobre, že si vystačím bez takých humusov, ako čo najviac oneskorené počítanie a podobne. Všetko pekne priamočiaro. Stačí mi pamätať si jedno minimum a jedno maximum, to aj o polnoci. Začal som písať popis a potom aj začiatok programu. Super. Tak teraz samotný strom... Ej, doprdele. A čo teraz? Ako sa to... Takto? Hm, skúsim. Napísal som asi 20 riadkov kódu na čistopis. A doprdele. Takto to nepôjde. Druhý pokus. Aha, fajn, postačí poupravovať týchto zopár výrazov... No bude to trochu neprehľadné, ale to sa prežije... Zopár škrtancov nikoho nezabilo. Píšem ďalej. Nieee! Celé zle. Asi 20 riadkov škrtnutých. A znova. Ale tentoraz si to najprv premyslím. Fajn. Vymyslené. Dobre. Takto to teda budem indexovať. Konečne správne. Počujem sprava spokojný výdych. Obzriem sa. Usáma. To je kus vola. S diabolským úškľabkom pozerajúc sa na mňa (asi preto, že ako jediný som ho zaregistroval...) hádže pero na stôl a naťahuje sa, tváriac sa, že už skončil. Hodinu a pol pred koncom? Asi ho potom zabijem... No nič, poďme písať. Hotovo. Riešenie je na dve a pol strany, z toho asi dve tretiny strany škrtnuté. Vyzerá ako šalát. Who cares.

No a ako s tou trojkou? Kurník šopa. Som to ale kus debila. Nabudúce si to radšej večer prečítam. Oukej. Pokoj. Ideme na to. Hm... Na čo najmenej stavov? Ako to bolo vtedy... Ahá. Jasné. Au. 105 stavov... To je jak ďabul veľa. Ako sa to dá rozumnejšie? No... Čo keď si to rozložím na prvočísla? Fajn, 3×5×7. Ale čo s tým? Čo takto... Ale nie. Hm. A čo keby takto? Postupne odchádza stále viac ľudí. Ostáva polhodinka do konca. Doriti. No nič, tak napíšem aspoň to, čo mám. Je to síce celé zle, ale čo narobím? Dopísané. Pätnásť minút. Ešte sa snažím niečo vymyslieť. Sakra, prečo tento nápad neprišiel skôr? No už je prineskoro... Dve minúty... A v podstate všetci už skončili... Dlabať. Ak ma zajtra nezachráni praktická časť, vidíme sa o rok.

Asi takéto boli moje myšlienky a pozorovania počas tých štyroch hodín riešenia teoretickej časti. Celkom chaos, všakže. Dúfam, že som tých posledných zopár čitateľov neodradil takýmto polo-, ak nie trištvrteautomatickým textom.

Po obede sme mali ísť pozerať Horehronskú železničku. Vraj sa tam malo celkom dosť šľapať. No a to bola jedna z posledných vecí, ktoré sa nám, čo sme boli buď po sústredení ešte vyšťavení, alebo chorí, chceli robiť. Tak sme sa dohodli s Mišofáčom, že môžme ostať na chate a v podstate sme mysleli, že už je tým vec vybavená. Ale nie. O druhej ku nám vtrhol do izby nejaký pán, ktorý prišiel s niektorým krajom ako pedagogický dozor a strašným spôsobom nás zreval, ako si to dovoľujeme, nebyť nastúpení s ostatnými. Nejak sme sa vykecali, prišla teta Hanulová, ktorá robila pedagogický dozor nášmu kraju a tá nemala najmenší problém nechať nás na chate.

Toto popoludnie som z veľkej časti strávil čítaním Sapkowského a počúvaním hudby, najmä jednej veľmi konkrétnej pesničky z albumu Awake od skupiny Dream Theater. Ešte šťastie, že od istého momentu bola možnosť písať si maily s jednou veľmi konkrétnou osôbkou, ktorej ešte raz ďakujem. (-; Asi hodinu pred večerou som konečne vytiahol slúchadlá z uší a pridal sa ku skupinke, ktorá vo vedľajšej izbe počúvala hudbu a udržiavala spoločenskú konverzáciu.

Po večeri sme ešte chvíľku zagitarovali a keď sa zotmelo, presvedčili sme Allu, aby vytiahla poiky a predviedla nám niečo. Ako som si totiž uvedomil, dovtedy som ju nikdy nevidel seriózne točiť. Alla teda ukázala, čo vie a keď bola prerušená telefonátom, vyskúšali sme si zatočiť aj Usáma a ja. Celkom zábavné. A čakal som, že to bude náročnejšie. A vlastne tento názor ma neopustil, keď som videl niektoré finty, ale ja som bol rád, že sa im podarila aspoň obyčajná osmička. (-:

Keď sme sa dohrali s poikami, už bol pomaly aj čas ísť sa upratať do postele, a tak sme sa po chvíli radšej rozsypali po vlastných izbách.

V pondelok som si myslel, že utorok ma zachráni. To som nemal predstavu, akého ťažkého kalibru to bola naivita.

V utorok po raňajkách sme nasadli na bus, ktorý nás po hodine cesty vypľul pred univerzitou v Banskej Bystrici, kde sme mali praktickú časť. Vedúci nám popripravovali počítače. Paráda. Úvodné zoznámenie sa s prostredím, v ktorom máme programovať. Ja som s tým problém nemal, Linux mi nie je neznámy. Dostali sme zadania. A ide sa kódiť.

Śtvorka. Fuj, to je prasačina. Nie nadarmo to je príklad o prasatách. Nízky limit na vstup... Fuj, tam sa niečo bude brutiť. Pozrime si radšej päťku.

Ejha, ejha. Teória hier. Nakódiť hráča... Fajn. Nim s dvomi kôpkami. Ej, do ďabla, to mi pripomína príklad, ktorý sme s Allou opravovali v Rieškach. Hm. To dám. Po hodine a pol skúšania vypisovania nejakých výherných a prehrávajúcich pozícií prišiel spásonosný nápad -- prečo som si, ja debil, nespravil tabuľku? Tak poďme na to... K = 1... Pekne to vyzerá. Aha, veď to sú obyčajné modulá dvomi. Fajn, ošetrím špeciálny prípad, toto zbehne vždy. Dobre, teraz K = 2. Môže byť. K = 3. Aha ho. Pre istotu aj K = 4. Veď to vyzerá úplne zjavne. Fajn, takže takéto sústavy rovníc z toho vybúcham... Trápne. Už len nakódiť. Ostáva hodina a pol. Ako na to? No poďme... Hm. A určite to stihne v časovom limite? Pre priveľké K to bude mrte veľa... Aha, ale veď to stačí takto modulovať... A ak toto platí, tak to bude táto mriežka... Ja som idiot. Trištvrte hodiny. To musím dať! Sakra, nejak sa mi tu množia podmienky... Nevadí. Poďme... Doprdele, pätnásť minút do konca a už sa to spustí, ale stále nesprávne ťahá... Rýchlo, debugovací výpis. A sakra. Veď toto by nemal robiť! Ej, už to vidím. Blbá podmienka. Skúsim pridať toto? Hm. Stále padá. Niee... Aha, pridám toto... Kurník. Dve minúty... Už musím odovzdať, inak nebude ani bod... Sakra, behá mi to len pre K = 1 a  prípady, kedy jedna kôpka je prázdna. Ouch. Čo narobím. Lepšie už to nebude. Tak to bude padať na približne 98.47% prípadov... Fajn. Čo som si to vravel včera? Hej, a dnes ani jeden príklad neodovzdám poriadne... Odstreľte ma niekto.

Alla vstáva od počítača za mojím chrbtom vysvetľujúc Usámovi, ako sa jej nepodarilo nájsť vstup, na ktorom by jej to prehralo. Všíma si výraz na mojej tvári... A veľmi neúspešne sa ma snaží presvedčiť, že dopadnem ďaleko lepšie, než ona. Fajn. Stávka. O čo? Treska a dva rožky, že budem pod ňou. Alla nemá rada tresku, fajn, môže dostať namiesto tresky zemiakový šalát. O koľko miest mám byť pod ňou? Koľko nás tu je? 27? Fajn, tak aspoň osem miest.

S jediným dobrým pocitom, a to, že sa aspoň najem tresky, ideme na obed. Podarilo sa mi usockovať jeden z posledných dvoch vyprážaných syrov, ktoré tete kuchárke ostali. Ostatní boli odsúdení na niečo mleté, čo sa ani nesnažilo vyzerať ako fašírky. Aspoň niečo. Natlačil som do seba väčšinu a viac už nevládzem. Vlastne som ani nemal hlad. Ani na začiatku... No nevadí, je to jedno.

Po obede prehliadka Banskej Bystrice... Teta sprievodkyňa veľmi pútavo rozpráva, okolo nej asi tretina zo všetkých ľudí, ktorí tam boli, a aj z tohto tvoril väčšinu pedagogický dozor. No nevadí. Nepochybne to boli veľmi zaujímavé informácie. Po niekoľkohodinovej prehliadke námestia a zopár okolitých miest a domov sme dostali dvadsať minút na rozchod, a tak sa banda informatikov vedených mnou a Usámom usadila v najbližšej krčme na kofole, podaktorí si dali pivo a/alebo tatranský čaj.

Následne nás autobus zaviezol do Tajova, kde sme mali neodolateľnú možnosť pozrieť si rodný dom legendárneho Jozefa Gregora-Tajovského. Teta sprievodkyňa tam bezchybnou, dokonalou a až dych vyrážajúcou dedukciou ohromila všetkých informatikov, ktorých podľa jej domnienok mala zaujímať fyzika, veď informatici s fyzikou idú ruka v ruke. No uznávam, že tak dvaja-traja sme tam boli takí, ktorých baví aj fyzika, ale zvyšok týmto milá teta už na začiatku celkom znechutila. V každej miestnosti kecala o obrovskom množstve vecí, ktoré nás preukrutne zaujímali a nechápem, ako som dovtedy mohol žiť bez toho, aby som týmito informáciami disponoval. Najviac sa mi páčilo, že ešte aj z toho pedagogického dozoru, čo boli ľudia celkom seriózne sa tváriaci, mali niektorí už v tretej z piatich miestností unudené a umučené výrazy výrazy na tvárach. Vedúcich ani nespomínam. (-:

Po prehliadke tohto fenomenálneho domu v prenádhernej dedinke s názvom Tajov sme sa busom doviezli naspäť na chatu, kde sme do seba natlačili večeru, po ktorej nasledovalo vyhodnotenie. Už som sa tešil, ako sa Alla bude tváriť, keď sa potvrdí, že dostanem mňam-mňam tresku. (-: Počas celých úvodných pokecov, ktoré mali vystupňovať napätie v miestnosti pred vyhlásením samotného poradia, som ju jemne podpichoval opakovaním slova „treska“, na čo reagovala celkom podráždene. Lenže úsmev mi zmizol z tváre, keď moje meno bolo prečítané ako prvé, pričom sa však nešlo od konca. Najprv prečítali poslednú šesticu úspešných riešiteľov, pričom začínali od prvého miesta z tejto šestice. To by bolo celé fajn, keby toto prvé miesto nebolo jedenáste. Sakra. Mal som povedať číslo o niečo menšie, než osem. Kým nám sú odovzdávané ceny, kútikom úst vysvetľujem Mišofovi stávku a pýtam sa, či sa môžem tešiť na tresku. On mi na to, že Alla ani úspešná nebola, takže tresku nemám, ale zato mám výberko. Pripadalo mi to ako nechutný pokus o nemiestny vtip. Povyhlasovali potom ostatné výsledky. Porozdávali ceny. A nakoniec Mišofáč zahlásil, že všetci od 12. miesta vyššie a obaja tretiaci z trinásteho miesta majú prísť ku nemu, že nám povie niečo o výberovom sústredení... To už som mal chuť sa niekde obesiť.

Výberko sa vraj koná od desiateho do šestnásteho mája. Fajn. Ešte sme hodili s vedúcimi krátky pokec o príkladoch a povedal som si, že by bolo načase zavolať domov. Tak som zavolal a oznámil termín výberka, kedy som zažil ďalšiu nepružnú zrážku s realitou -- trinásteho mája mám písomnú maturitu z francúzštiny. To znamená, že jeden deň sa výberka nezúčastním... Milujem svoju školu.

Zvyšok večera a začiatok rána sme strávili v malej skupinke v podkroví chaty rozprávajúc sa o tom, na čo prišla reč. Dve mŕtvoly, ja a Usáma, Alla snažiaca sa nám obom zdvihnúť náladu a Rejdi. A navzájom sme sa vyhrážali tým ostatným, čo komu spravíme, ak sa kto zasamovraždí. (-: Duchaplne strávený večer, všakže.

Keď sa maródi odobrali do postele, ešte sme s Rejdim chvíľku pokecali a o takej pol štvrtej sme aj my už išli spať. No a dnes som sa zobudil sám od seba bez vonkajšieho podnetu asi o pol siedmej. Ešte som poležal hodinku, išiel na raňajky, pobalil sa, vraj som pri tom vyzeral ako mŕtvola, počkali sme na bus a po čase sme sa pobrali na cestu domov... Tá prebehla pokojne a bez nejakých udalostí hodných zmienky.

A čo teraz? Sám neviem. Neviem čo skôr. Horšie však je asi to, že mi to je takmer jedno. No bude to chcieť čoskoro nejaké odreagovanie...