Ale začnime pekne po poriadku. Udalosťou, ktorá celú túto úvahu odštartovala. V stredu som sedel v Slovaku so zopár osobami, s ktorými som v relatívne úzkom kontakte v poslednej dobe, hlavne vďaka tomu, že najbližších pár semestrov budeme kvasiť na jednom odbore / bunke. Keď tu zrazu prišla skupinka osôb stredoškolského vzhľadu, z ktorých poznám presne dve, a sadli si k nášmu stolu. Teda, mám taký pocit, že takmer všetci ostatní, čo tam boli z našej pôvodnej skupinky, z nich poznali väčšinu. To znamená, že som bol dosť mimo.

Tu sa dostávame k problému. Totiž, ono sa tak akosi považovalo za samozrejmé, že ich teda poznať budem aj ja. Ba čo viac, spomedzi tých, ktorých som nepoznal, viacerí sa tvárili, že poznajú mňa. „Čože? Ty ho nepoznáš? To je ako možné…?“ A podobne.

Trochu mi to pripomína situáciu z môjho predposledného účastníckeho sústredenia KSP, čo bolo v Detvianskej Hute. Tam na zoznamovačkách to vyzeralo podobne – takmer všetci poznali mňa, ale ja takmer nikoho. Čo to? Žeby som chytal Alzheimera? Vtedy sa to nejak prešlo blbými vtipmi a neriešil som to, ale mám taký pocit, že už to nevykrývam.

Čo sa to teda deje a prečo? Čím som si zaslúžil takú popularitu? Prečo sa odo mňa očakáva, že budem každého poznať, bez ohľadu na to, či som ho stretol a ak áno, tak či to bolo viac, než na päť minút?

Prichádza mi na um iba jedno možné vysvetlenie. Kedysi, keď som začínal na strednej, riešil som iba KSP. Bol som rád, že som sa dostal na nejaké to sústredko, ktoré bolo úplne úžasné, preto som zašiel aj na LTT, kde som zaparkoval v skupinke notorických KSPákov. Lenže vtedy som zistil, že aj osoby z iných trojsteňáckych seminárov sú skvelí ľudia, preto som začal riešiť aj FKS a KMS. A tak som už v druhom ročníku stihol šesť sústredení – z každého seminára za každý polrok.

Všetko bolo krásne, ale mne nestačilo. A tak som pridával ešte ďalšie. Niekedy v tom čase mi Bzdušo, ktorý svojho času robil to isté, vravel, že nakoniec to nebude až také úžasné, ale ja som mu nechcel veriť; v treťom ročníku som stihol deväť sústredení. Z toho v Česku som sa dlho neohrial, lebo M&M som zvládol iba jedno.

Potom však začali veci ísť dolu vodou. Postupom času ma elán začal opúšťať, v KMS som prestal stíhať konkurencii a prebojovať sa na sústredenie už pre mňa bolo prakticky nemožné, v FKS som si spravil zopár průserov u vedúcich, aspoň pri tom Strome som ostal, aj keď v jednom momente som podcenil príliv mládeže zo západu. KSP som tiež celkom flákal, ale tam som sa už pomaly stával inventárom.

Nakoniec to teda dopadlo tak, že v poslednom ročníku som už riešil iba prvý polrok KSP, Strom a FKS, pričom na FKS som sa nedostal. Ibaže ešte o rok skôr som na FKS aspoň trošku vyvádzal a zdá sa, že som neostal nepovšimnutý, aj napriek tomu, že tretiemu ročníku sa to nevyrovnalo.

A tu sa dostávame k tomu vysvetleniu. Tak sa zdá, že presne na tom prelome, kedy ja som pomaly prestával vidieť zmysel v toľkom šantení, ktorého som sa nabažil predtým až kopcom, a chodil som na sústredenia skôr s cieľom zabaviť sa s inými starými chrenmi, ktorých som už poznal, ignorujúc mládež, to z druhej strany až taká ignorácia nebola.

A navyše keď iní starí chreni behali aj naďalej po všetkých sústredeniach Trojstenu, pretože ich to ešte tak neomrzelo, keďže až tak extrémne nevyvádzali zo začiatku, asi je jasné, že tam pospoznávali kopu ďalšej mládeže, s ktorou som sa ja už nemal šancu stretnúť.

Fajn, máme nejaké vysvetlenie, ako takáto situácia nastala. Ale čo s ňou? Prečo sú niektorí presvedčení, že mám stále chuť spoznať každého jedného matika, fyzika a informatika, ktorý rieši semináre? Čo z toho budem mať? Už teraz, keď sa pozriem na contact list ICQ, ktoré som v časoch najväčšieho hýrenia používal, vidím tam kopu osôb, s ktorými som sa lepšie či horšie spoznal, ale na ktoré som postupom času tak či tak pozabúdal, pretože sa skrátka nestíham venovať niekoľkým stovkám ľudí naraz. Prečo by som teda k týmto stovkám ľudí mal pridávať iba ďalších a ďalších?

Samozrejme, tým nechcem povedať, že už nikdy nikoho nechcem spoznať. Ale ja sa už cítim skôr ako na dôchodku. Ja už som si svoje najaktívnejšie seminárové obdobie ako účastník prežil. Dokonca zo mňa už účastník nebude nikdy. Štafetový kolík som mladšej generácii odovzdal už pred rokmi, nesnažte sa ma preto, prosím, nútiť, aby som s vami bežal ďalej, keď už nevládzem.

To je vlastne všetko, čo som chcel. A aký chaotický moloch z toho vznikol...