Nakoniec sa mu však po asi piatich minútach podarilo dokopať k tomu, aby sa zdvihol a obliekol. Prešiel k stolu, otvoril karisblok, nalistoval v ňom rozvrh hodín a nahádzal do tašky potrebné zošity. Potom prešiel do kuchyne a s neprítomným pohľadom sa najprv chvíľu snažil zorientovať a až potom si sadol k stolu. Stále sa mu pred očami premietali spomienky. Donútil sa niečo zjesť. Potom si dal ranný liek. Počkal, kým sa uvoľní kúpeľňa, aby ju mohol obsadiť. Mal by sa už konečne oholiť, ale nechcelo sa mu. Po skončení rannej... hygieny... sa obul a sadol do auta.

Pustil si playlist so svojimi obľúbenými baladami a inými piesňami, ktoré v ňom vyvolávali spomienky. Prečo vlastne? Ani presne nevedel. Asi je to masochista... Takmer celú cestu predriemal. Občas sa prebral, poobzeral sa naokolo, odhadol, koľko ešte bude cesta trvať a uvedomil si, čo za pesničku práve počúva. Tak radšej znova zavrel oči a driemal ďalej. Vybavuje si jeden takýto záblesk -- dopravná zápcha a auto pred nimi s nápisom ``Headbanger'' na zadnom skle. Pch, headbanger. Metal. Ďalšie asociácie. Radšej driemal ďalej...

Auto zaparkovalo. Vonku brutálne lialo. Vystúpil z auta a nenáhlivým krokom prešiel posledných približne 800 metrov, ktoré ho oddeľovali od školy. Vyšľapal na najvyššie poschodie a vošiel do triedy. Bolo o desať minút osem hodín. V triede boli štyria spolužiaci a potichu sa rozprávali. Náramne sa bavili na mape, z ktorej bolo vymazané Francúzsko. Len sa nad ňou neprítomne pousmial a sadol si. Čakal, kedy začne vyučovanie.

Po chvíli sa pozbierala väčšina skupiny a zazvonilo. Vošiel slovenčinár. Začal rozdeľovať ľuďom, čo mu má kto povedať o knihe, ktorú mali mať prečítanú. Všetci chlapci sa ospravedlnili, že to ešte nečítali. Vraj majú dávať aspoň pozor, na čo sa pri čítaní majú sústrediť. Celú hodinu len letmo vnímal, o čom sa rozpráva. Duchom nebol prítomný. Prehrabával sa v spomienkach. Medzitým do seba natlačil pol čokolády v nádeji, že snáď aspoň trošku zaženie akútny nedostatok nálady. Až na konci hodiny zistil, čo vlastne mal mať prečítané.

Potom bola fyzika. Fyzikárka hustila celý čas niečo o vlnách svojím obľúbeným, totálne nezáživným spôsobom. On medzitým vytiahol karisblok, spravil si úlohu na matematiku, priebežne do seba tlačil zvyšok čokolády a narval do seba aj ďalší liek. Potom od nedostatku fyzickej činnosti vytiahol slúchadlá, jedno z nich strčil do ucha a pustil si svoju obľúbenú klavírnu inštrumentálnu skladbu. Tá v ňom však vyvolala iba ďalšie spomienky. Po prvom vypočutí teda radšej vytiahol slúchadlo z ucha a iba neprítomne pozeral na tabuľu, až kým nezazvonilo.

Ďalšia hodina bola matematika. Matikárka celý čas chcela, aby žiaci pracovali a počítali príklady. On ich všetky zrátal z hlavy bez toho, aby čo i len trochu zamestnal vedomie, teda mu ostalo stále veľa priestoru na prehrabávanie sa spomienkami z posledných dvoch mesiacov. Potom sa matikárka začala dohadovať so zvyškom triedy, kedy bude ďalšia písomka. Vtedy si uvedomil, že každý deň z nasledujúceho týždňa má nejakú. Naozaj obohacujúci poznatok, hlavne po tom, čo posledné dva týždne v škole v podstate nič nespravil. A nielen v škole.

Nakoniec skončila aj matika a ostala už len posledná hodina -- angličtina. Tá sa konala v učebni na opačnej strane školy. Cestou po schodoch sa začal ozývať meniscus na pravej nohe. Super, ešte toto chýbalo k jeho už vtedy dokonalej nálade. Samotná angličtina bola nudná ako väčšinou. Iba cvičenia a angličtinárka zdôrazňovala, že si treba dávať pozor na tie isté výrazy, čo spomenula za posledných pár rokov už niekoľkostokrát.

Vyučovanie skončilo po pol dvanástej. To bolo ešte príliš skoro a v školskej jedálni nevydávali obedy. Tak zašiel k informatickému kabinetu zistiť, čo sa dá ešte spraviť s jeho nefunkčnou identifikačnou kartou, ktorú sa snaží rozbehať už takmer rok. Zodpovedná mu, ako doteraz vždy, povedala, že sa pokúsi spraviť všetko, čo je v jej silách. To teda znamenalo, že sa tak skoro nejakého výsledku nedočká.

Pred tým, ako došiel do jedálne, sa ešte zastavil na záchode. Všimol si ďalší úplne bezvýznamný detail: moč mal výrazne žltú farbu. To znamená, že liek sa vstrebal a začali sa prejavovať vedľajšie účinky, čo o chvíľu pocítil aj pri konci tráviacej sústavy, ale dostatočne slabo na to, aby to mohol ignorovať. Do obeda ostávalo ešte 15 minút. Celý čas sa len neprítomne prechádzal po jedálni, pričom si spomenul na ďalšiu vec. Už ďalší rok po sebe nebol na triednej fotke. V podstate... O tom, že bol súčasťou svojej triedy, svedčili posledného vyše roka už v podstate takmer iba početné záznamy v triednej knihe. Načo vlastne zapisovali jeho absenciu? Ušetrili by atrament, keby zapisovali iba dochádzku... Po asi piatich minútach takéhoto bezduchého prechádzania sa si radšej celý roztrasený a vyslabnutý sadol k stolu a duchom neprítomný čakal, kým otvoria okienko na výdaj stravy.

Nakoniec sa dočkal. Postavil sa, išiel si po jedlo a doniesol ho k stolu. Vlastne ani necítil hlad. Iba vedel, že by sa mal najesť, tak do seba natlačil pridelenú porciu špagiet s omáčkou. Vlastne nie špagiet, makarónov. Ale to je v podstate úplne jedno, rovnako by zjedol aj tanier klincov. Ku každej porcii bol ako dezert vanilkový puding s kúskami ananásu. Ten v ňom iba vyvolal ďalšie spomienky na stretko v čajovni pred takmer rokom. Medzitým okolo neho plynula konverzácia pri stole, ale on ju nevnímal, iba občas zachytil nejaké slovo-dve. Takto napríklad zachytil, že dostali niekedy dávno úlohu na francúzštinu, ktorú mali robiť po dvojiciach. On ešte s nikým nebol dohodnutý. Ani nevedel, aká to je úloha a dokedy ju treba spraviť. Vlastne mu to bolo jedno. Prinajhoršom ju spraví aj sám.

Keď dojedol, zdvihol sa, zaželal príjemný víkend a odniesol tanier do okienka. Išiel na poštu zaplatiť obedy na nasledujúci mesiac. Už keď vychádzal zo školy, tešil sa na pokračovanie rozčítanej knihy, Cudzinec od Camusa. Mal zo seba pocit, že sa čoraz viac podobá hlavnému hrdinovi. Práve preto sa mu tak zapáčila. Inokedy by ju asi mal problém prečítať, ale teraz bola preňho takmer ideálna. Sotva si všimol, že obloha sa od rána stihla vyjasniť a začalo pražiť slnko. A ešte k tomu sa znova začalo intenzívne ozývať to blbé pískanie, ktorého sa už do smrti nezbaví. Cestou si pustil album, ktorý posledný mesiac počúval asi každý deň. Započúval sa do textov pesničiek, ktoré vedel už naspamäť. Ako tak počúval jednotlivé verše, ktoré ho ešte včera napĺňali toľkou nádejou, uvedomil si, že to celé bol z obrovskej časti iba veľký sebaklam. V podstate celú cestu na poštu strávil premýšľaním o tom, aké jednoduché by bolo ostať pod vplyvom sebaklamu aj naďalej, ale že nakoniec pravde aj tak neujde.

Potom začala jeho kedysi najobľúbenejšia pesnička, ktorá naňho mala doteraz asi najsilnejší vplyv. ``No more tears...'' -- no hej, na slzy je už príliš neskoro... ``I'm out of fears...'' Tu mu už ani strach k ničomu neprospeje... ``I'm out of pain'' ...všetok sa už minul... ``I'm out in the rain'' no, toto bola ešte ráno pravda... a že by mu neprekážalo, keby to bola pravda aj v tom momente. Vtedy si uvedomil, že sa znova zatiahlo, ale to bol iba malý oblak, ktorý sa o chvíľu odpratal a znova pražilo slnko.

Keď došiel na poštu, uvedomil si, že zabudol vyplniť šek, tak vytiahol pero a sadol si k stolíku. Chcel ho vyplniť už v škole. Chcel spraviť aj množstvo iných dôležitých vecí. Namiesto toho celý čas neprítomne sledoval vyučovanie len na to, aby mohol v momente zabudnúť, čo sa robilo a iba bezvýsledne blúdil vo vlastných spomienkach. Za chvíľu mal šek vyplnený, vystál frontu a zaplatil.

Potom sa presunul na autobusové nástupište. ``Pretend you love me...'' -- čo by sa tým vyriešilo? Bol by to iba ďalší sebaklam. Najbližší autobus išiel z 51. nástupišťa. Nemal ho rád. Vždy tam bol chaos, aspoň dve fronty a nebolo jasné, či nastupoval na ten autobus, na ktorý chcel. Napodiv, trafil správny autobus na prvý pokus, zaplatil za lístok a usadil sa. Mohol byť rád, že sa mu ušlo jedno z posledných voľných miest na sedenie, lebo autobus bol naozaj natrieskaný. Jemu to však bolo viac-menej jedno.

Deptalo ho, že už znova ide hneď po škole domov. Že nemá s kým ísť von. Že vlastne aj by bolo s kým, ale že práve s tými ľuďmi nemá záujem niekam ísť. Že aj keď príde domov, bude síce mať kopec voľného času, ale nebude schopný prinútiť sa, aby ho využil zmysluplným spôsobom. Vedel to, lebo doteraz sa mu to nikdy nepodarilo. Deptalo ho, že si znova nechá všetko na poslednú chvíľu a bude potom zbytočne lamentovať, že nič nestíha.

Nakoniec ani v tom autobuse cestou domov toho veľa neprečítal. Slnko stále pražilo a nad knihou, na ktorú sa tak tešil, zaspával...