Kategória: KoreÅ¡pondenčné semináre

Ako aj minulé dva roky, tento rok som tiež na poslednú chvíľu zosmolil nejaké to rieÅ¡enie domáceho kola Olympiády v informatike poslednú noc pred termínom, kedy som si uvedomil, že ten termín je naozaj už na druhý deň. A ako to už v domácom kole býva, do krajského kola postúpil každý, kto poslal aspoň niečo, teda aj ja. No a na krajskom kole som to už nechcel tak pohehaÅ¥, ako minulý rok, kedy mi do postupu na celoÅ¡tátko chýbal až bod. NaÅ¡Å¥astie sa nejakým zázrakom podarilo a náhoda chcela, aby som sa dostal na celoÅ¡tátne kolo, ktoré sa konalo od nedele dodnes.

CeloÅ¡tátko sa odohralo čiastočne pri obci Hronec a Äiastočne v Banskej Bystrici. V nedeľu kúsok po poludní sme sa doterigali ako prví na chatu. Ubytovali sme sa, zadrtili nejaký ten BANG!, zahádzali si frisbee, pozneužívali hojdačky určené pre deti rádovo mladÅ¡ie a po večeri sme eÅ¡te chvíľku pokaprili, povymieňali si informácie o tom, že nikto nemá žiadne nové klebety, a postupne sa to od desiatej večer začínalo rozsýpaÅ¥ po izbách, pretože sa každý chcel pred teoretickou časÅ¥ou vyspaÅ¥. Mne sa eÅ¡te spaÅ¥ nechcelo, na izbe si Albert a etome čítali vzoráky predchádzajúcich kôl, takže sa tam svietilo, lenže mne sa nechcelo čumieÅ¥ na ďalÅ¡iu informatiku; mal som totiž pocit, že si jej eÅ¡te užijem dosÅ¥, takisto, ako som mal pocit, že už mi to aj tak nič nedá, a tak som chytil Věž vlaÅ¡tovky od Sapkowského a prečítal eÅ¡te pár desiatok strán. Keď už etome aj Albert pospali, dal som si sprchu, pozhasínal a okolo polnoci som zaspal.

Ráno som sa zobudil asi desaÅ¥ minút po začiatku raňajok. Izba prázdna, chÅ‚opi ma zjavne ohľaduplne chceli nechaÅ¥ spaÅ¥. EÅ¡te Å¡Å¥astie, že sme na raňajky mali pol hodiny. Niečo som do seba natlačil a po chvíli čakania nás pousádzali na prvom poschodí chaty za stoly, z ktorých na každom bola veľká menovka, nejaké papiere, pero a občerstvenie. Vedúci nám rozdali zadania a mohli sme začaÅ¥ rieÅ¡iÅ¥. Začínam čítaÅ¥ prvé zadanie. Fajn, intervalový strom, to nejak zbúcham. Druhé zadanie. Fuj, to sa mi nepáči, bruteforce to istí. No a začínam čítaÅ¥ tretie zadanie. Au. Vtedy som si uvedomil, aký som bol debil, keď sa mi nechcelo čítaÅ¥ si predchádzajúce vzoráky. Úplný blackout. No nevadí, nejak odvodím. Budem musieÅ¥.

Tak som sa pustil do písania rieÅ¡enia dvojky. Najprv som vymyslel nejaký ten algoritmus, celkom trápna vec, vymýšľanie trvalo rádovo minúty. Oukej, napísaný popis algoritmu, odhady zložitosti. A sakra, teraz si tak začínam uvedomovaÅ¥, že mi to nemusí nutne vždy zbehnúť správne... No nevadí, už mám napísané toto, už to dokončím, aspoň nejaký bodík z toho kvapne. (Pri tomto som si spomenul na moju prvú účasÅ¥ na krajskom kole, kedy som tam len celé Å¡tyri hodiny sedel, rozmýšľal, akou náhodou som sa tam dostal, nemal som ani Å¡ajnu, ako čo z toho spraviÅ¥, a tak som aspoň päť minút pred koncom zbúchal niečo, o Äom mi bolo už od začiatku úplne jasné, že to nemá Å¡ancu nikdy fungovaÅ¥, ale dostal som za to aspoň jeden motivačný bodík. To boli časy.) Program bol napísaný asi hodinu a pol po začiatku.

Fajn, teraz sa pozrime na jednotku. Oukej, intervaláč. EÅ¡te dobre, že som bol pred pár dňami na Pershingovej prednáške práve o tejto Å¡truktúre. A ako dobre, že si vystačím bez takých humusov, ako čo najviac oneskorené počítanie a podobne. VÅ¡etko pekne priamočiaro. Stačí mi pamätaÅ¥ si jedno minimum a jedno maximum, to aj o polnoci. Začal som písaÅ¥ popis a potom aj začiatok programu. Super. Tak teraz samotný strom... Ej, doprdele. A Äo teraz? Ako sa to... Takto? Hm, skúsim. Napísal som asi 20 riadkov kódu na čistopis. A doprdele. Takto to nepôjde. Druhý pokus. Aha, fajn, postačí poupravovaÅ¥ týchto zopár výrazov... No bude to trochu neprehľadné, ale to sa prežije... Zopár Å¡krtancov nikoho nezabilo. Píšem ďalej. Nieee! Celé zle. Asi 20 riadkov Å¡krtnutých. A znova. Ale tentoraz si to najprv premyslím. Fajn. Vymyslené. Dobre. Takto to teda budem indexovaÅ¥. Konečne správne. Počujem sprava spokojný výdych. Obzriem sa. Usáma. To je kus vola. S diabolským úškľabkom pozerajúc sa na mňa (asi preto, že ako jediný som ho zaregistroval...) hádže pero na stôl a naÅ¥ahuje sa, tváriac sa, že už skončil. Hodinu a pol pred koncom? Asi ho potom zabijem... No nič, poďme písaÅ¥. Hotovo. RieÅ¡enie je na dve a pol strany, z toho asi dve tretiny strany Å¡krtnuté. Vyzerá ako Å¡alát. Who cares.

No a ako s tou trojkou? Kurník Å¡opa. Som to ale kus debila. Nabudúce si to radÅ¡ej večer prečítam. Oukej. Pokoj. Ideme na to. Hm... Na čo najmenej stavov? Ako to bolo vtedy... Ahá. Jasné. Au. 105 stavov... To je jak ďabul veľa. Ako sa to dá rozumnejÅ¡ie? No... ÄŒo keď si to rozložím na prvočísla? Fajn, 3×5×7. Ale čo s tým? ÄŒo takto... Ale nie. Hm. A Äo keby takto? Postupne odchádza stále viac ľudí. Ostáva polhodinka do konca. Doriti. No nič, tak napíšem aspoň to, čo mám. Je to síce celé zle, ale čo narobím? Dopísané. PätnásÅ¥ minút. EÅ¡te sa snažím niečo vymyslieÅ¥. Sakra, prečo tento nápad nepriÅ¡iel skôr? No už je prineskoro... Dve minúty... A v podstate vÅ¡etci už skončili... DlabaÅ¥. Ak ma zajtra nezachráni praktická časÅ¥, vidíme sa o rok.

Asi takéto boli moje myÅ¡lienky a pozorovania počas tých Å¡tyroch hodín rieÅ¡enia teoretickej časti. Celkom chaos, vÅ¡akže. Dúfam, že som tých posledných zopár čitateľov neodradil takýmto polo-, ak nie triÅ¡tvrteautomatickým textom.

Po obede sme mali ísÅ¥ pozeraÅ¥ Horehronskú železničku. Vraj sa tam malo celkom dosÅ¥ šľapaÅ¥. No a to bola jedna z posledných vecí, ktoré sa nám, čo sme boli buď po sústredení eÅ¡te vyÅ¡Å¥avení, alebo chorí, chceli robiÅ¥. Tak sme sa dohodli s MiÅ¡ofáčom, že môžme ostaÅ¥ na chate a v podstate sme mysleli, že už je tým vec vybavená. Ale nie. O druhej ku nám vtrhol do izby nejaký pán, ktorý priÅ¡iel s niektorým krajom ako pedagogický dozor a straÅ¡ným spôsobom nás zreval, ako si to dovoľujeme, nebyÅ¥ nastúpení s ostatnými. Nejak sme sa vykecali, priÅ¡la teta Hanulová, ktorá robila pedagogický dozor nášmu kraju a tá nemala najmenší problém nechaÅ¥ nás na chate.

Toto popoludnie som z veľkej časti strávil čítaním Sapkowského a počúvaním hudby, najmä jednej veľmi konkrétnej pesničky z albumu Awake od skupiny Dream Theater. EÅ¡te Å¡Å¥astie, že od istého momentu bola možnosÅ¥ písaÅ¥ si maily s jednou veľmi konkrétnou osôbkou, ktorej eÅ¡te raz ďakujem. (-; Asi hodinu pred večerou som konečne vytiahol slúchadlá z uší a pridal sa ku skupinke, ktorá vo vedľajÅ¡ej izbe počúvala hudbu a udržiavala spoločenskú konverzáciu.

Po večeri sme eÅ¡te chvíľku zagitarovali a keď sa zotmelo, presvedčili sme Allu, aby vytiahla poiky a predviedla nám niečo. Ako som si totiž uvedomil, dovtedy som ju nikdy nevidel seriózne točiÅ¥. Alla teda ukázala, čo vie a keď bola preruÅ¡ená telefonátom, vyskúšali sme si zatočiÅ¥ aj Usáma a ja. Celkom zábavné. A Äakal som, že to bude náročnejÅ¡ie. A vlastne tento názor ma neopustil, keď som videl niektoré finty, ale ja som bol rád, že sa im podarila aspoň obyčajná osmička. (-:

Keď sme sa dohrali s poikami, už bol pomaly aj čas ísÅ¥ sa uprataÅ¥ do postele, a tak sme sa po chvíli radÅ¡ej rozsypali po vlastných izbách.

V pondelok som si myslel, že utorok ma zachráni. To som nemal predstavu, akého Å¥ažkého kalibru to bola naivita.

V utorok po raňajkách sme nasadli na bus, ktorý nás po hodine cesty vypľul pred univerzitou v Banskej Bystrici, kde sme mali praktickú časÅ¥. Vedúci nám popripravovali počítače. Paráda. Úvodné zoznámenie sa s prostredím, v ktorom máme programovaÅ¥. Ja som s tým problém nemal, Linux mi nie je neznámy. Dostali sme zadania. A ide sa kódiÅ¥.

Åštvorka. Fuj, to je prasačina. Nie nadarmo to je príklad o prasatách. Nízky limit na vstup... Fuj, tam sa niečo bude brutiÅ¥. Pozrime si radÅ¡ej päťku.

Ejha, ejha. Teória hier. NakódiÅ¥ hráča... Fajn. Nim s dvomi kôpkami. Ej, do ďabla, to mi pripomína príklad, ktorý sme s Allou opravovali v RieÅ¡kach. Hm. To dám. Po hodine a pol skúšania vypisovania nejakých výherných a prehrávajúcich pozícií priÅ¡iel spásonosný nápad -- prečo som si, ja debil, nespravil tabuľku? Tak poďme na to... K = 1... Pekne to vyzerá. Aha, veď to sú obyčajné modulá dvomi. Fajn, oÅ¡etrím Å¡peciálny prípad, toto zbehne vždy. Dobre, teraz K = 2. Môže byÅ¥. K = 3. Aha ho. Pre istotu aj K = 4. Veď to vyzerá úplne zjavne. Fajn, takže takéto sústavy rovníc z toho vybúcham... Trápne. Už len nakódiÅ¥. Ostáva hodina a pol. Ako na to? No poďme... Hm. A určite to stihne v Äasovom limite? Pre priveľké K to bude mrte veľa... Aha, ale veď to stačí takto modulovaÅ¥... A ak toto platí, tak to bude táto mriežka... Ja som idiot. TriÅ¡tvrte hodiny. To musím daÅ¥! Sakra, nejak sa mi tu množia podmienky... Nevadí. Poďme... Doprdele, pätnásÅ¥ minút do konca a už sa to spustí, ale stále nesprávne Å¥ahá... Rýchlo, debugovací výpis. A sakra. Veď toto by nemal robiÅ¥! Ej, už to vidím. Blbá podmienka. Skúsim pridaÅ¥ toto? Hm. Stále padá. Niee... Aha, pridám toto... Kurník. Dve minúty... Už musím odovzdaÅ¥, inak nebude ani bod... Sakra, behá mi to len pre K = 1 a  prípady, kedy jedna kôpka je prázdna. Ouch. ÄŒo narobím. LepÅ¡ie už to nebude. Tak to bude padaÅ¥ na približne 98.47% prípadov... Fajn. ÄŒo som si to vravel včera? Hej, a dnes ani jeden príklad neodovzdám poriadne... Odstreľte ma niekto.

Alla vstáva od počítača za mojím chrbtom vysvetľujúc Usámovi, ako sa jej nepodarilo nájsÅ¥ vstup, na ktorom by jej to prehralo. Všíma si výraz na mojej tvári... A veľmi neúspeÅ¡ne sa ma snaží presvedčiÅ¥, že dopadnem ďaleko lepÅ¡ie, než ona. Fajn. Stávka. O Äo? Treska a dva rožky, že budem pod ňou. Alla nemá rada tresku, fajn, môže dostaÅ¥ namiesto tresky zemiakový Å¡alát. O koľko miest mám byÅ¥ pod ňou? Koľko nás tu je? 27? Fajn, tak aspoň osem miest.

S jediným dobrým pocitom, a to, že sa aspoň najem tresky, ideme na obed. Podarilo sa mi usockovaÅ¥ jeden z posledných dvoch vyprážaných syrov, ktoré tete kuchárke ostali. Ostatní boli odsúdení na niečo mleté, čo sa ani nesnažilo vyzeraÅ¥ ako fašírky. Aspoň niečo. Natlačil som do seba väčšinu a viac už nevládzem. Vlastne som ani nemal hlad. Ani na začiatku... No nevadí, je to jedno.

Po obede prehliadka Banskej Bystrice... Teta sprievodkyňa veľmi pútavo rozpráva, okolo nej asi tretina zo vÅ¡etkých ľudí, ktorí tam boli, a aj z tohto tvoril väčšinu pedagogický dozor. No nevadí. Nepochybne to boli veľmi zaujímavé informácie. Po niekoľkohodinovej prehliadke námestia a zopár okolitých miest a domov sme dostali dvadsaÅ¥ minút na rozchod, a tak sa banda informatikov vedených mnou a Usámom usadila v najbližšej krčme na kofole, podaktorí si dali pivo a/alebo tatranský čaj.

Následne nás autobus zaviezol do Tajova, kde sme mali neodolateľnú možnosÅ¥ pozrieÅ¥ si rodný dom legendárneho Jozefa Gregora-Tajovského. Teta sprievodkyňa tam bezchybnou, dokonalou a až dych vyrážajúcou dedukciou ohromila vÅ¡etkých informatikov, ktorých podľa jej domnienok mala zaujímaÅ¥ fyzika, veď informatici s fyzikou idú ruka v ruke. No uznávam, že tak dvaja-traja sme tam boli takí, ktorých baví aj fyzika, ale zvyÅ¡ok týmto milá teta už na začiatku celkom znechutila. V každej miestnosti kecala o obrovskom množstve vecí, ktoré nás preukrutne zaujímali a nechápem, ako som dovtedy mohol žiÅ¥ bez toho, aby som týmito informáciami disponoval. Najviac sa mi páčilo, že eÅ¡te aj z toho pedagogického dozoru, čo boli ľudia celkom seriózne sa tváriaci, mali niektorí už v tretej z piatich miestností unudené a umučené výrazy výrazy na tvárach. Vedúcich ani nespomínam. (-:

Po prehliadke tohto fenomenálneho domu v prenádhernej dedinke s názvom Tajov sme sa busom doviezli naspäť na chatu, kde sme do seba natlačili večeru, po ktorej nasledovalo vyhodnotenie. Už som sa teÅ¡il, ako sa Alla bude tváriÅ¥, keď sa potvrdí, že dostanem mňam-mňam tresku. (-: Počas celých úvodných pokecov, ktoré mali vystupňovaÅ¥ napätie v miestnosti pred vyhlásením samotného poradia, som ju jemne podpichoval opakovaním slova „treska“, na čo reagovala celkom podráždene. Lenže úsmev mi zmizol z tváre, keď moje meno bolo prečítané ako prvé, pričom sa vÅ¡ak neÅ¡lo od konca. Najprv prečítali poslednú Å¡esticu úspeÅ¡ných rieÅ¡iteľov, pričom začínali od prvého miesta z tejto Å¡estice. To by bolo celé fajn, keby toto prvé miesto nebolo jedenáste. Sakra. Mal som povedaÅ¥ číslo o niečo menÅ¡ie, než osem. Kým nám sú odovzdávané ceny, kútikom úst vysvetľujem MiÅ¡ofovi stávku a pýtam sa, či sa môžem teÅ¡iÅ¥ na tresku. On mi na to, že Alla ani úspeÅ¡ná nebola, takže tresku nemám, ale zato mám výberko. Pripadalo mi to ako nechutný pokus o nemiestny vtip. Povyhlasovali potom ostatné výsledky. Porozdávali ceny. A nakoniec MiÅ¡ofáč zahlásil, že vÅ¡etci od 12. miesta vyÅ¡Å¡ie a obaja tretiaci z trinásteho miesta majú prísÅ¥ ku nemu, že nám povie niečo o výberovom sústredení... To už som mal chuÅ¥ sa niekde obesiÅ¥.

Výberko sa vraj koná od desiateho do Å¡estnásteho mája. Fajn. EÅ¡te sme hodili s vedúcimi krátky pokec o príkladoch a povedal som si, že by bolo načase zavolaÅ¥ domov. Tak som zavolal a oznámil termín výberka, kedy som zažil ďalÅ¡iu nepružnú zrážku s realitou -- trinásteho mája mám písomnú maturitu z francúzÅ¡tiny. To znamená, že jeden deň sa výberka nezúčastním... Milujem svoju Å¡kolu.

ZvyÅ¡ok večera a začiatok rána sme strávili v malej skupinke v podkroví chaty rozprávajúc sa o tom, na čo priÅ¡la reč. Dve mÅ•tvoly, ja a Usáma, Alla snažiaca sa nám obom zdvihnúť náladu a Rejdi. A navzájom sme sa vyhrážali tým ostatným, čo komu spravíme, ak sa kto zasamovraždí. (-: Duchaplne strávený večer, vÅ¡akže.

Keď sa maródi odobrali do postele, eÅ¡te sme s Rejdim chvíľku pokecali a o takej pol Å¡tvrtej sme aj my už iÅ¡li spaÅ¥. No a dnes som sa zobudil sám od seba bez vonkajÅ¡ieho podnetu asi o pol siedmej. EÅ¡te som poležal hodinku, iÅ¡iel na raňajky, pobalil sa, vraj som pri tom vyzeral ako mÅ•tvola, počkali sme na bus a po čase sme sa pobrali na cestu domov... Tá prebehla pokojne a bez nejakých udalostí hodných zmienky.

A čo teraz? Sám neviem. Neviem čo skôr. Horšie však je asi to, že mi to je takmer jedno. No bude to chcieť čoskoro nejaké odreagovanie...