Kategória: Hehy od veci

Tento článok som napísal už v nedeľu večer, ale v danom momente som moc nemal ako ho sem pridať, a odvtedy som sa k tomu nedokopal, až teraz, ale anyway, tu je. (Spomínam len kvôli časovým údajom, ktoré sú v dôsledku tejto skutočnosti o niekoľko dní posunuté...)

Ako som tak dnes sedel v autobuse z Trenčína do Bratislavy, na chvíľu som sa zamyslel aj nad tým, že som už strašne dlhú dobu nič nenapísal sem, na blog. Aj som vyskúmal, prečo. Keď sa tak nad tým zamyslím, ten blog vznikol asi hlavne preto, aby som sa mal kde realizovať bez toho, aby som otravoval ostatných svojimi žvástami v priamej komunikácii, s tým, že to zavesím takto verejne na web a prečítajú si to tí, ktorých to zaujíma... Princíp je to pekný a aj celkom dlho vydržal fungovať, ale potom už pre takúto verejnú písomnú sebarealizáciu nebola potreba. Od istého momentu totiž väčšinu existenčných problémov riešim osobnejším spôsobom vo viac či menej pravidelnej, avšak celkom rozsiahlej e-mailovej korešpondencii, za ktorú som nesmierne vďačný Jenx, pretože na väčšinu problémov je účinnejší dialóg, resp. nejaká odozva, než takéto suché verejné vycapenie... Isteže, aj tu sú nejaké komentáre, ale keďže to celé ide verejnou cestou, je tým výrazne osekané, čo je ešte možné do článku alebo komentára napísať, a čo už nie... Má to teda aj svoje výhody, aj nevýhody. Ale to ešte neznamená, že som sa na blog úplne vykašľal... Len sa musím naučiť rozumne filtrovať, čo kam a komu napísať. (-:

Ale nie o tom som chcel... Ale kde začať... No, spomenul som, že som dnes sedel v autobuse z Trenčína do Bratislavy... Nuž, to bolo preto, že pred týždňom v nedeľu som šiel do Danišoviec na CPSPC -- Czech-Polish-Slovak Preparation Camp -- Česko-poľsko-slovenské prípravné sústredko pred CEOI a IOI. Ale asi začnem ešte o kúsok skôr... O hodný kúsok skôr...

Ani som sem nepísal, ale vo štvrtok 19. 6. som mal ústne maturitné skúšky z francúzštiny a slovenčiny. Francúzštinu som mal hneď ráno od ôsmej prípravu, po pol deviatej som začal odpovedať. Vytiahol som si otázku číslo trinásť... Pascal Lainé -- La Dentellière. No sfišmom, vravel som si. V tom momente som si ani nevedel spomenúť na tretiu axe de lecture... Ale niečo som predsa len zbúchal, pripravil som si veľmi chabú kostru analýzy a po polhodinke som začal rozprávať. Úvod bola čistá bieda, v podstate som len zopakoval, čo bolo napísané nad samotným úryvkom v paratexte. Axy som nejak obkecal, dokonca mi to vyšlo na tých deväť minút, a nakoniec som ešte v závere porovnal s La Princesse des Clèves. Trošku ma síce rozhodilo, keď mi do monológu skočila jedna skúšajúca a doplnila nejaký výraz, ktorý jej tam pripadal vhodný, napriek tomu, že monológ mal ostať čisto na nás a absolútne nerušený zo strany komisie, ale nič vážne sa nestalo; tak či tak to bolo už k záveru monológu.

Potom nasledovala otázka k celku, konkrétne vývoj témy. No a tu nastal problém, že som nevedel, či som správne pochopil, že to je vývoj, alebo vývin, keďže otázka znela „L'évolution du thème“, čo mohlo znamenať aj jedno, aj druhé, čiže buď v rámci každého textu, alebo ako sa tá téma vyvíjala po obdobiach, pričom bolo treba popísať rozdiely medzi textami, ideálne v takom poradí, v akom boli napísané. Ja som si teda zvolil ten vývoj, čiže porovnať navzájom texty, a mal som šťastie, lebo nakoniec sa ukázalo, že som to pochopil správne. No, aj k tomuto som teda porozprával tých desať minút, ale znova ma trošku zmiatla komisia, keď sa ma na konci začali pýtať aj na veci vôbec nesúvisiace s textami, z čoho som v tom momente vyvodil, že som asi kecal tak od veci, že chceli, aby som povedal aspoň niečo. (-: Ale aj táto obava sa nakoniec ukázala ako mylná, našťastie.

Po odpovedi z francúzštiny som si išiel ešte tlačiť do hlavy slovenčinu, ktorú som mal až poobede, konkrétne ako prvý, prípravu som začínal o 13:00 a odpoveď o dvadsať minút neskôr. Otázku som mal číslo dvadsaťsedem: hrdina a antihrdina, texty boli zo Švejka a z Jánošíka od Lasicu a Satinského, z gramatiky som mal otázku rétoricný štýl... Tak som teda začal rozprávať o hrdinoch a antihrdinoch, avšak netrafil som tak úplne to, čo odo mňa chela počuť komisia, a tak sa ma začali pýtať, lenže ich otázky ma skôr viac zmiatli, než priviedli ku správnej odpovedi. Nakoniec som síce všetko podstatné povedal sám, ale stálo ich to veľa páčenia. Keď som začal rozprávať o Švejkovi, začali sa ma strašne pýtať na postavu Švejka, jeho vlastnosti, čo on... Čo on... No, čo ten Švejk... Neviem, ako sa to dá vyložiť inak, ako že chcú počuť niečo konkrétne o tejto postave. Ale oni chceli počuť, že Hašek zosmiešňoval prvú svetovú vojnu. Krásne navedenie, len čo je pravda... Čo narobím. Pri Jánošíkovi to už šlo ľahšie, lebo chceli počuť prakticky to isté a ja som to skúsil presne pre takýto prípad relatívne skoro. No a rétorický štýl... Niečo som povedal, čo som vedel, a potom zo mňa vytiahli aj základné delenie rečníckych prejavov na tri skupiny. Nakoniec som ešte porozprával o tom, čo by mal rečník robiť, aby si udržal pozornosť publika, na čo sa ma jedna skúšajúca spýtala, či som tak rozprával počas svojej odpovede... Myslím, že pri tom, ako ma tam podusili, je celkom jasné, ako znela moja odpoveď na túto otázku. Na to mi povedala, že teda uvidia, čo s tým, a poslali ma domov.

Večer som sa dozvedel známky, celkom zodpovedali odhadom. Z francúzštiny dvojka, čo ma síce mierne milo prekvapilo, lebo vtedy som si myslel, že to bolo tak na trojku, ale keď som svoju odpoveď následne porovnal s tou zo slovenčiny, uznal som, že tá francúzština bola tak o stupeň lepšia. A tak sa i stalo, zo slovenčiny som dostal troječku, ktorú som očakával už od asi prvej polovice odpovede. Síce ma to trošku sklamalo, lebo som dúfal, že sa opäť jedná len o jeden z mojich klasických odhadov, ktoré podceňujú moje schopnosti, ale sa ukázalo, že tentoraz som to odhadol dosť presne.

Následne sa v sobotu konal NightWatch LARP. Tešil som sa a bol som zvedavý, ako to dopadne... No, nakoniec dopadlo ako dopadlo -- spočiatku boli veľmi silné momenty čistého roleplayu, ale ku koncu už to bolo len bezduché presúvanie sa z miesta na miesto, nevedno kam, nevedno prečo... Ale celkovo bolo fajn, myslím, že tie silné momenty to celkom pekne vyvážili. (-: A potom celonočné posedenie v klubovni ST-čka so shishou... Prosto parádička.

V nedeľu ráno som chcel ísť do Nitry na stretko, ktoré tam Vio organizovala, ale keďže hlavná osoba, kvôli ktorej sa to celé organizovalo, sa zobudila príliš neskoro, okolo dvanástej, a aj to v Bratislave u Erua, už moc nemalo pre mňa zmysel sa trepať aj do Nitry, keďže by som sa tam mohol zdržať najviac tak hodinku - hodinku a pol. Tak som teda chytil najbližší rýchlik z Bratislavy do Spišskej novej Vsi a tam som si ešte počkal na bus do Danišoviec, kde bolo už spomínané CPSPC.

Samotné CPSPC... No hrôza. Myslel som si, že mám na viac. No... Koľko som mal na konci bodov? Niečo okolo 140 z 1200... Skrátka bieda. Skončil som na štrnástom mieste zo šestnástich. Ale asi to má niečo do činenia s tým, ako Alla napísala, že som mierne prepracovaný... Keď sa tak nad tým zamyslím, dôvôdy by sa možno aj našli... Tá maturita, môj kozmickou rýchlosťou sa zhoršujúci zrak, problémy, ktoré sa vyskytli v rodine pred troma týždňami, smrť Peťa Zámečníka... A ešte zopár „drobností“, ktoré to celé veru nezlepšujú... No a do tohto všetkého si dajme ešte týždeň programovania, každý deň päť hodín... No skrátka... Fasa. Vo štvrtok som už bol taký vyfľusnutý, že počas kódenia som mal deriózny problém udržať sa v bdelom stave. Mali sme síce deň predtým výlet do hôr, ale vyspal som sa po ňom celkom solídne. No vo štvrtok poobede som si dal poriadneho šlofíka, takých päť-šesť hodín navyše, a bolo o niečo lepšie, ale stále nie dostatočne... K lepším výsledkom mi to nakoniec tak či tak nepomohlo...

Ešte sa vrátim k tej smrti, keď už som ju spomenul... Ja neviem, nejak som ju donedávna nevnímal tak... Bezprostredne? Tak... Realisticky? Skrátka... Áno, sú jej plné filmy, televízne noviny, počítačové hry a podobne... Ale... To je stále také... Iné. V podstate som si aj uvedomoval, ako málo stačí, ale aj napriek tomu mi to nepripadalo ako také bezprostredné riziko... A ono fakt. To málo je naozaj tak málo, nie je to len zdanie. Naozaj si môže prísť aj po niekoho, kto na to vôbec nevyzerá, po niekoho mladého, zdravého... A život, ten sa nad tým ani na chvíľu nepozastaví; beží ďalej, akoby sa nič nestalo...

V poslednej dobe si občas pripadám tak trochu ako hrdina románu Cudzinec (Étranger), ktorý napísal francúzsky existencialista Albert Camus. (Francúzi sa síce učia, že Camus sa od existencializmu v istom momente pred napísaním Cudzinca začal dištancovať, a že vytvoril vlastnú filozofiu absurdity, avšak v žiadnom z materiálov, ktoré som používal pri opakovaní literatúry na maturitu, som nič o tomto nenašiel, takže ťažko povedať... Tak či tak bol pravdepodobne jediným významným predstaviteľom tejto filozofie. (-: ) Už koncom minulého kalendárneho roka, keď som tento román čital, kedy som prechádzal krízou trošku iného charakteru, som sa v niektorých ohľadoch v Meursaultovi celkom našiel... A teraz si len všímam ďalšie detaily... No opisovať celú postavu by asi bolo zbytočné, koho to zaujíma, môže si román prečítať a potom môžme hodiť reč. (Nie je dlhý, v origináli sa dá stihnúť za dve-tri hodinky...)

Nuž a teraz mám týždeň na poriadne oddýchnutie si, než pôjdem na CEOI. To som teda zvedavý, ako sa mi tam zadarí... Snáď lepšie, než na CPSPC... Ale to sa uvidí až tam...