Ale začnime pekne po poriadku. UdalosÅ¥ou, ktorá celú túto úvahu odÅ¡tartovala. V stredu som sedel v Slovaku so zopár osobami, s ktorými som v relatívne úzkom kontakte v poslednej dobe, hlavne vďaka tomu, že najbližších pár semestrov budeme kvasiÅ¥ na jednom odbore / bunke. Keď tu zrazu priÅ¡la skupinka osôb stredoÅ¡kolského vzhľadu, z ktorých poznám presne dve, a sadli si k nášmu stolu. Teda, mám taký pocit, že takmer vÅ¡etci ostatní, čo tam boli z naÅ¡ej pôvodnej skupinky, z nich poznali väčšinu. To znamená, že som bol dosÅ¥ mimo.

Tu sa dostávame k problému. Totiž, ono sa tak akosi považovalo za samozrejmé, že ich teda poznaÅ¥ budem aj ja. Ba čo viac, spomedzi tých, ktorých som nepoznal, viacerí sa tvárili, že poznajú mňa. „Čože? Ty ho nepoznáš? To je ako možné…?“ A podobne.

Trochu mi to pripomína situáciu z môjho predposledného účastníckeho sústredenia KSP, čo bolo v Detvianskej Hute. Tam na zoznamovačkách to vyzeralo podobne – takmer vÅ¡etci poznali mňa, ale ja takmer nikoho. ÄŒo to? Žeby som chytal Alzheimera? Vtedy sa to nejak preÅ¡lo blbými vtipmi a nerieÅ¡il som to, ale mám taký pocit, že už to nevykrývam.

ÄŒo sa to teda deje a prečo? Čím som si zaslúžil takú popularitu? Prečo sa odo mňa očakáva, že budem každého poznaÅ¥, bez ohľadu na to, či som ho stretol a ak áno, tak či to bolo viac, než na päť minút?

Prichádza mi na um iba jedno možné vysvetlenie. Kedysi, keď som začínal na strednej, rieÅ¡il som iba KSP. Bol som rád, že som sa dostal na nejaké to sústredko, ktoré bolo úplne úžasné, preto som zaÅ¡iel aj na LTT, kde som zaparkoval v skupinke notorických KSPákov. Lenže vtedy som zistil, že aj osoby z iných trojsteňáckych seminárov sú skvelí ľudia, preto som začal rieÅ¡iÅ¥ aj FKS a KMS. A tak som už v druhom ročníku stihol Å¡esÅ¥ sústredení – z každého seminára za každý polrok.

VÅ¡etko bolo krásne, ale mne nestačilo. A tak som pridával eÅ¡te ďalÅ¡ie. Niekedy v tom čase mi BzduÅ¡o, ktorý svojho času robil to isté, vravel, že nakoniec to nebude až také úžasné, ale ja som mu nechcel veriÅ¥; v treÅ¥om ročníku som stihol deväť sústredení. Z toho v ÄŒesku som sa dlho neohrial, lebo M&M som zvládol iba jedno.

Potom vÅ¡ak začali veci ísÅ¥ dolu vodou. Postupom času ma elán začal opúšťaÅ¥, v KMS som prestal stíhaÅ¥ konkurencii a prebojovaÅ¥ sa na sústredenie už pre mňa bolo prakticky nemožné, v FKS som si spravil zopár průserov u vedúcich, aspoň pri tom Strome som ostal, aj keď v jednom momente som podcenil príliv mládeže zo západu. KSP som tiež celkom flákal, ale tam som sa už pomaly stával inventárom.

Nakoniec to teda dopadlo tak, že v poslednom ročníku som už rieÅ¡il iba prvý polrok KSP, Strom a FKS, pričom na FKS som sa nedostal. Ibaže eÅ¡te o rok skôr som na FKS aspoň troÅ¡ku vyvádzal a zdá sa, že som neostal nepovÅ¡imnutý, aj napriek tomu, že tretiemu ročníku sa to nevyrovnalo.

A tu sa dostávame k tomu vysvetleniu. Tak sa zdá, že presne na tom prelome, kedy ja som pomaly prestával vidieÅ¥ zmysel v toľkom Å¡antení, ktorého som sa nabažil predtým až kopcom, a chodil som na sústredenia skôr s cieľom zabaviÅ¥ sa s inými starými chrenmi, ktorých som už poznal, ignorujúc mládež, to z druhej strany až taká ignorácia nebola.

A navyÅ¡e keď iní starí chreni behali aj naďalej po vÅ¡etkých sústredeniach Trojstenu, pretože ich to eÅ¡te tak neomrzelo, keďže až tak extrémne nevyvádzali zo začiatku, asi je jasné, že tam pospoznávali kopu ďalÅ¡ej mládeže, s ktorou som sa ja už nemal Å¡ancu stretnúť.

Fajn, máme nejaké vysvetlenie, ako takáto situácia nastala. Ale čo s Åˆou? Prečo sú niektorí presvedčení, že mám stále chuÅ¥ spoznaÅ¥ každého jedného matika, fyzika a informatika, ktorý rieÅ¡i semináre? ÄŒo z toho budem maÅ¥? Už teraz, keď sa pozriem na contact list ICQ, ktoré som v Äasoch najväčšieho hýrenia používal, vidím tam kopu osôb, s ktorými som sa lepÅ¡ie či horÅ¡ie spoznal, ale na ktoré som postupom času tak či tak pozabúdal, pretože sa skrátka nestíham venovaÅ¥ niekoľkým stovkám ľudí naraz. Prečo by som teda k týmto stovkám ľudí mal pridávaÅ¥ iba ďalších a Äalších?

Samozrejme, tým nechcem povedaÅ¥, že už nikdy nikoho nechcem spoznaÅ¥. Ale ja sa už cítim skôr ako na dôchodku. Ja už som si svoje najaktívnejÅ¡ie seminárové obdobie ako účastník prežil. Dokonca zo mňa už účastník nebude nikdy. Å tafetový kolík som mladÅ¡ej generácii odovzdal už pred rokmi, nesnažte sa ma preto, prosím, nútiÅ¥, aby som s vami bežal ďalej, keď už nevládzem.

To je vlastne vÅ¡etko, čo som chcel. A aký chaotický moloch z toho vznikol...