Kategória: Nech žije spoločnosť…

Tento rok som sa ubytoval po prvýkrát na Šturáku. Umiestnenie je veľmi výhodné, kúsok od matfyzu, hneď za cintorínom, čo je efektívne napríklad aj pre takého Kubáčka. Nuž a ako som sa tak v nedeľu vracal z LarpFestu, ani som nevedel, či mám byť prekvapený, smiať sa, plakať, alebo koho.

Podvečer sme šli do Lamačského Tesca nakúpiť na najbližší týždeň-dva. Autobus, ktorým by sme sa zviezli ku Zoo, sme zmeškali o nejaké dve minúty, tak sme si povedali, že je pekne, veď sa prejdeme. To však znamenalo predrať sa neobvykle hustým davom pred cintorínom.

V tom momente mi docvaklo, čo sa deje. Kvetinárov plný chodník pozdĺž celého cintorína, aj keď za normálnych okolností tam bývajú tak dvaja, kopa dôchodcov a rodín s deťmi – ahá, Dušičky sú už o týždeň. To vysvetľuje aj tú tridsaťdeviatku plnú dôchodcov, keď som išiel doobeda zo stanice.

Čo som však naozaj nečakal, bol stánok s pukancami, kde práve predavačka presviedčala prísnu mamičku, že jej dieťa chce sladké pukance, tak dostane sladké. To už tam naozaj chýba už iba cukrová vata, kolotoč, húseknová dráha po celom cintoríne, cigánska pečienka, koncert Tublatanky a ak to chceme dotiahnuť do extrému, tak guláš a pivo zadarmo v plastových pohároch a miskách s logom Smeru.

A teraz nech mi niekto vyčíta, že som nihilista. d-: Ja si radšej idem zaspievať Píseň neznámého vojína…