Kategória: Å porty a iné zvery

Keď už som sa dostal ako člen technického výboru na CEOI, môžem si užívaÅ¥ vÅ¡etky výhody, ktoré s tým súvisia, a tak som sa včera ocitol v Tatrách.

Včera bol oddychový deň medzi dvoma súťažnými a na programe bol výlet. Možnosti boli dve – pre tých lenivejších prechádzka medzi Å trbským a Popradským plesom (easy trip), pre nás, čo sme chceli pobehaÅ¥ po kopcoch, bol hard trip na Téryho chatu.

Ráno nás naložili do dvoch autobusov, tých, čo sa Å¡li iba poprechádzaÅ¥ do jedného a nás, čo sme Å¡li na túru, do druhého, po ôsmej sme vyrazili z Košíc a o jedenástej sme stihli lanovku zo Smokovca na Hrebienok. Odtiaľ sa hneď akčná skupina KSPákov vybrala rovno hore; ostatní sa tam eÅ¡te kdesi flákali a nám sa nechcelo na nich čakaÅ¥.

Cestou ku Zamkovského chate sme sa troÅ¡ku rozpadli; Rejdi nám zdrhol úplne, Zemčo, Dano, Lukáš, Bob a ja sme si držali celkom sluÅ¡né tempo, ale Monika s MiÅ¡ofom iÅ¡li takým pohodovejším, preto sme sa rozhodli, že pri Zamkovského chate na nich počkáme.

Nakoniec to dopadlo tak, že sme tam ostali asi Å¡tvrÅ¥ hodiny, ak nie dlhÅ¡ie, medzitým nás MiÅ¡of s Monikou obehli a spravili si celkom náskok. Pohli sme sa ďalej, pokračovali sme naším tempom a asi v polovici cesty sme dobehli pomalÅ¡iu dvojicu.

Na Téryho chate sme boli okolo jednej, čiže od Hrebienka sme to dali za menej ako dve hodiny (tabuľkovo by to malo byÅ¥ 2:50). Hore sme si dali čaj, kapustnicu, nejaké pivo a tatranský čaj na povzbudenie a strávili sme tam asi hodinu.

Keď už začali prichádzaÅ¥ aj účastníci, eÅ¡te akčnejÅ¡ia podskupinka už aj tak dosÅ¥ akčnej KSPáckej skupinky sa rozhodla. Bob, Zemčo a ja sme Å¡li na Priečne sedlo vytvoriac si tak vlastný hardestest trip. Boli sme vÅ¡ak varovaní osobou, ktorá mala výlet na starosti, že pokiaľ neprídeme do Smokovca do pol Å¡iestej, nebudú na nás dlhÅ¡ie čakaÅ¥.

A tak sme presne o druhej odchádzali z Téryho chaty, dúfajúc, že namiesto tabuľkových 5:15 stihneme prísÅ¥ na Hrebienok za 3:30. (-: Nahodili sme rýchle tempo a celkom sme sa ho držali, kým sme nepriÅ¡li pod samotné Priečne sedlo.

Keď sme priÅ¡li na spodok reÅ¥azí, akurát na tých najspodnejších úsekoch bola nejaká skupinka, o ktorej sa potom ukázalo, že im to potrvá eÅ¡te dobrú polhodinu, kým vylezú. Nemali sme vÅ¡ak na výber, na reÅ¥aziach sa predbiehaÅ¥ nedá, teda, pokiaľ nikto z nás nechcel skončiÅ¥ na skalách asi o sto metrov nižšie, a tak sme si aspoň oddýchli čakajúc, kým sa uvoľní ďalší úsek.

Tak, ako sme cestou od chaty po spodok reÅ¥azí získali oproti tabuľkám takmer pol hodiny, sme následne celý náskok na reÅ¥aziach stratili. Na druhej strane sa nám vÅ¡ak skupinku už podarilo obehnúť a mohli sme ďalej pokračovaÅ¥ po svojom.

ÄŒakanie visiac na reÅ¥aziach vÅ¡ak malo aj svoje výhody. Ako sme tak viseli, rozprávali sa a obdivovali výhľad, zrazu sme si vÅ¡imli dva kamzíky, ako uháňajú dolinou. Asi nikdy nepochopím, ako dokážu tak rýchlo a isto skákaÅ¥ po takých skalách…

VÅ¡etko by bolo fajn, lenže by to nebol ten správny výlet, keby sme sa nestratili… Ideme si tak dole zo sedla, rozprávame sa, kráčame po chodníku, keď tu zrazu som si uvedomil, že nevidím nikde v okolí značku. RadÅ¡ej sme sa teda vrátili, nechceli sme nič riskovaÅ¥, Zemčo Å¡iel hľadaÅ¥ chodník a ja som si zatiaľ dal na koleno bandáž.

Ukázalo sa, že chodník tam stáčal prudko doprava, lenže akosi nikde zmena smeru nebola naznačená. Odtiaľ ďalej vÅ¡ak boli značky vyznačené asi s dvojnásobnou hustotou než dovtedy, takže ďalÅ¡ie stratenie sa nekonalo.

Na Zbojnícku chatu sme dorazili presne o pol piatej, teda oproti tabuľkovým trom hodinám z Táryho chaty sme uÅ¡etrili iba slabú polhodinu. To ale znamenalo, že chceme stihnúť Hrebienok za hodinu.

V podstate už po tom, ako sme stratili kopu času na sedle, sme sa začali zmierovaÅ¥ s tým, že pôjdeme vlakom, vlastne sme s tým už rátali. O pol Å¡iestej volal Zemčovi Lukáš, že už idú k autobusu a Å¾e sú vÅ¡etci. Zemčo na to povedal, že majú rovno ísÅ¥, lebo nám to môže trvaÅ¥ eÅ¡te hodinu. Nevedeli sme presne, kde sme boli, takže sme ich nechceli zdržovaÅ¥.

Krásny moment bol, keď sme dosiahli hornú hranicu lesa. Na vzdialenosti asi desiatich metrov som cítil ochladenie o päť až desaÅ¥ stupňov. Taký príjemný chládok som tu na CEOI eÅ¡te asi nezažil.

Späť k ponáhľaniu sa do Smokovca. Nakoniec sa rozhodli na náš čakaÅ¥, nevieme, z akého dôvodu. Na Hrebienok sme priÅ¡li o triÅ¡tvrte na Å¡esÅ¥, čiže sme akurát stihli lanovku o Å¡iestej. Keď sme priÅ¡li pred Å¡tvrÅ¥ na sedem ku autobusu, Å¡ofér nás privítal straÅ¡ne naÅ¡tvaným tónom, že na nás čakajú už hodinu (o pol Å¡iestej ostatní iba Å¡li lanovkou z Hrebienka (-: ) a ÃºÄastníci sa tvárili, že im to až tak nevadilo; zaÅ¡li do krčmy na jedno kolo.

Ale my sme boli maximálne spokojní. (-: Napriek zdržaniu pri sedle a Å¡tvrÅ¥hodinovému strateniu sa sme stihli celú trasu za tri a triÅ¡tvrte hodiny, videli sme kus prírody a hlavne sme si spravili taký akurát poriadny výlet po Tatrách.

ÄŒo dodaÅ¥ na záver? Asi len toľko, že sa už teším na hory okolo Terchovej a Å¾e si niekedy musím zopakovaÅ¥ Kriváň, už sa naozaj dostaÅ¥ hore na Rysy a snáď sa mi eÅ¡te podarí pobehaÅ¥ po horách aj viac.