V tom momente sa kartička záhadne rozpadla na dva kusy. Asi mala príliÅ¡ krátky polčas rozpadu, pretože o pár sekúnd z nej boli Å¡tyri kusy, potom osem… Vďaka tomuto mysterióznemu incidentu som nemal možnosÅ¥ dočítaÅ¥, čo je na kartičke napísané, ale údajne to bolo niečo v zmysle „pridajte sa na facebooku do naÅ¡ej skupiny a my zadarmo poÅ¡leme pohľadnicu vaÅ¡ej matke.“ Ale aj ten začiatok vety mi stačil na to, aby som sa skoro povracal, jak ma to znechutilo.

To mi pripomína, ako som v správach okolo sviatku VÅ¡etkých svätých zachytil reportáž o tom, aké sú niektoré cintoríny straÅ¡ne moderné a â€žin“, pretože ponúkajú možnosÅ¥ „zapáliť“ na hrobe „virtuálnu sviečku“.

Ja neviem. To už naozaj sú tri klinutia myÅ¡ou na akejsi pochybnej webovej stránke to maximum, čo sme ochotní spraviÅ¥ jeden pre druhého? To už aj ten jediný raz v roku, čo si väčšina populácie spomenie, že aha, niekto takýto kedysi žil, aj to len preto, že im to káže nejaký sviatok pochybnej cirkvi, alebo sekty, alebo za čo to už kto považuje, resp. ich k tomu prinútia milí reportéri hlavného spravodajstva z nemenovanej súkromnej televízie JOJ, potrebujú odbiÅ¥ za pár sekúnd, aby mohli ísÅ¥ ďalej hraÅ¥ najnovÅ¡ie hry, poprípade spaľovaÅ¥ kalórie na StairMasteroviâ„¢ pozerajúc, ako v telke niekto varí skutočné jedlo?

No čo, aspoň sa možno nebudeme musieÅ¥ na prelome októbra a novembra cestou z intráku na matfyz predieraÅ¥ cez davy návÅ¡tevníkov cintorína a predavačov kvetín (možno dokonca ostane vidno aspoň kúsok chodníka pod toľkými kvetinami!) a možno predávanie pukancov prestane tetke vynášaÅ¥.

Ten Kingdom of Loss, ktorý mi tu práve hrá, sa mi páči čím ďalej, tým viac…]]> Wed, 08 Dec 2010 18:44:57 GMT http://johnny64.fixinko.sk/blog/comments/54/#comments http://johnny64.fixinko.sk/blog/article/54/ http://johnny64.fixinko.sk/blog/article/53/ Včera bol oddychový deň medzi dvoma súťažnými a na programe bol výlet. Možnosti boli dve – pre tých lenivejších prechádzka medzi Å trbským a Popradským plesom (easy trip), pre nás, čo sme chceli pobehaÅ¥ po kopcoch, bol hard trip na Téryho chatu.

Ráno nás naložili do dvoch autobusov, tých, čo sa Å¡li iba poprechádzaÅ¥ do jedného a nás, čo sme Å¡li na túru, do druhého, po ôsmej sme vyrazili z Košíc a o jedenástej sme stihli lanovku zo Smokovca na Hrebienok. Odtiaľ sa hneď akčná skupina KSPákov vybrala rovno hore; ostatní sa tam eÅ¡te kdesi flákali a nám sa nechcelo na nich čakaÅ¥.

Cestou ku Zamkovského chate sme sa troÅ¡ku rozpadli; Rejdi nám zdrhol úplne, Zemčo, Dano, Lukáš, Bob a ja sme si držali celkom sluÅ¡né tempo, ale Monika s MiÅ¡ofom iÅ¡li takým pohodovejším, preto sme sa rozhodli, že pri Zamkovského chate na nich počkáme.

Nakoniec to dopadlo tak, že sme tam ostali asi Å¡tvrÅ¥ hodiny, ak nie dlhÅ¡ie, medzitým nás MiÅ¡of s Monikou obehli a spravili si celkom náskok. Pohli sme sa ďalej, pokračovali sme naším tempom a asi v polovici cesty sme dobehli pomalÅ¡iu dvojicu.

Na Téryho chate sme boli okolo jednej, čiže od Hrebienka sme to dali za menej ako dve hodiny (tabuľkovo by to malo byÅ¥ 2:50). Hore sme si dali čaj, kapustnicu, nejaké pivo a tatranský čaj na povzbudenie a strávili sme tam asi hodinu.

Keď už začali prichádzaÅ¥ aj účastníci, eÅ¡te akčnejÅ¡ia podskupinka už aj tak dosÅ¥ akčnej KSPáckej skupinky sa rozhodla. Bob, Zemčo a ja sme Å¡li na Priečne sedlo vytvoriac si tak vlastný hardestest trip. Boli sme vÅ¡ak varovaní osobou, ktorá mala výlet na starosti, že pokiaľ neprídeme do Smokovca do pol Å¡iestej, nebudú na nás dlhÅ¡ie čakaÅ¥.

A tak sme presne o druhej odchádzali z Téryho chaty, dúfajúc, že namiesto tabuľkových 5:15 stihneme prísÅ¥ na Hrebienok za 3:30. (-: Nahodili sme rýchle tempo a celkom sme sa ho držali, kým sme nepriÅ¡li pod samotné Priečne sedlo.

Keď sme priÅ¡li na spodok reÅ¥azí, akurát na tých najspodnejších úsekoch bola nejaká skupinka, o ktorej sa potom ukázalo, že im to potrvá eÅ¡te dobrú polhodinu, kým vylezú. Nemali sme vÅ¡ak na výber, na reÅ¥aziach sa predbiehaÅ¥ nedá, teda, pokiaľ nikto z nás nechcel skončiÅ¥ na skalách asi o sto metrov nižšie, a tak sme si aspoň oddýchli čakajúc, kým sa uvoľní ďalší úsek.

Tak, ako sme cestou od chaty po spodok reÅ¥azí získali oproti tabuľkám takmer pol hodiny, sme následne celý náskok na reÅ¥aziach stratili. Na druhej strane sa nám vÅ¡ak skupinku už podarilo obehnúť a mohli sme ďalej pokračovaÅ¥ po svojom.

ÄŒakanie visiac na reÅ¥aziach vÅ¡ak malo aj svoje výhody. Ako sme tak viseli, rozprávali sa a obdivovali výhľad, zrazu sme si vÅ¡imli dva kamzíky, ako uháňajú dolinou. Asi nikdy nepochopím, ako dokážu tak rýchlo a isto skákaÅ¥ po takých skalách…

VÅ¡etko by bolo fajn, lenže by to nebol ten správny výlet, keby sme sa nestratili… Ideme si tak dole zo sedla, rozprávame sa, kráčame po chodníku, keď tu zrazu som si uvedomil, že nevidím nikde v okolí značku. RadÅ¡ej sme sa teda vrátili, nechceli sme nič riskovaÅ¥, Zemčo Å¡iel hľadaÅ¥ chodník a ja som si zatiaľ dal na koleno bandáž.

Ukázalo sa, že chodník tam stáčal prudko doprava, lenže akosi nikde zmena smeru nebola naznačená. Odtiaľ ďalej vÅ¡ak boli značky vyznačené asi s dvojnásobnou hustotou než dovtedy, takže ďalÅ¡ie stratenie sa nekonalo.

Na Zbojnícku chatu sme dorazili presne o pol piatej, teda oproti tabuľkovým trom hodinám z Táryho chaty sme uÅ¡etrili iba slabú polhodinu. To ale znamenalo, že chceme stihnúť Hrebienok za hodinu.

V podstate už po tom, ako sme stratili kopu času na sedle, sme sa začali zmierovaÅ¥ s tým, že pôjdeme vlakom, vlastne sme s tým už rátali. O pol Å¡iestej volal Zemčovi Lukáš, že už idú k autobusu a Å¾e sú vÅ¡etci. Zemčo na to povedal, že majú rovno ísÅ¥, lebo nám to môže trvaÅ¥ eÅ¡te hodinu. Nevedeli sme presne, kde sme boli, takže sme ich nechceli zdržovaÅ¥.

Krásny moment bol, keď sme dosiahli hornú hranicu lesa. Na vzdialenosti asi desiatich metrov som cítil ochladenie o päť až desaÅ¥ stupňov. Taký príjemný chládok som tu na CEOI eÅ¡te asi nezažil.

Späť k ponáhľaniu sa do Smokovca. Nakoniec sa rozhodli na náš čakaÅ¥, nevieme, z akého dôvodu. Na Hrebienok sme priÅ¡li o triÅ¡tvrte na Å¡esÅ¥, čiže sme akurát stihli lanovku o Å¡iestej. Keď sme priÅ¡li pred Å¡tvrÅ¥ na sedem ku autobusu, Å¡ofér nás privítal straÅ¡ne naÅ¡tvaným tónom, že na nás čakajú už hodinu (o pol Å¡iestej ostatní iba Å¡li lanovkou z Hrebienka (-: ) a ÃºÄastníci sa tvárili, že im to až tak nevadilo; zaÅ¡li do krčmy na jedno kolo.

Ale my sme boli maximálne spokojní. (-: Napriek zdržaniu pri sedle a Å¡tvrÅ¥hodinovému strateniu sa sme stihli celú trasu za tri a triÅ¡tvrte hodiny, videli sme kus prírody a hlavne sme si spravili taký akurát poriadny výlet po Tatrách.

ÄŒo dodaÅ¥ na záver? Asi len toľko, že sa už teším na hory okolo Terchovej a Å¾e si niekedy musím zopakovaÅ¥ Kriváň, už sa naozaj dostaÅ¥ hore na Rysy a snáď sa mi eÅ¡te podarí pobehaÅ¥ po horách aj viac.

]]> Fri, 16 Jul 2010 10:33:10 GMT http://johnny64.fixinko.sk/blog/comments/53/#comments http://johnny64.fixinko.sk/blog/article/53/ http://johnny64.fixinko.sk/blog/article/52/ Akurát bola pustená istá nemenovaná stanica s trojpísmenovým palindromatickým názvom zloženým z jedného písmena O a dvoch písmen J, kde práve vysielali ranné spravodajstvo. A to som trafil práve takú reportáž, ktorá rieÅ¡ila moju obľúbenú tému.

Nepodarilo sa mi nájsÅ¥ tú reportáž v archíve, ale pointa bola, že v nejakej dedine nebehali celý týždeň vÅ¡etci po cintoríne a nezasýpali hroby kvetmi, sviečkami a podobnými nezmyslami iba preto, že sa blížili DuÅ¡ičky, a tvárili sa, aké je nehorázne, že namiesto toho robia nejakú zmysluplnú činnosÅ¥, konkrétne, že celá dedina čistila koberce.

Najväčším klincom celej reportáže bol taký záber, ako kameraman spolu s reportérom naháňa miestnu obyvateľku, kričiac po nej, prečo nebehá po cintoríne, zatiaľ čo miestna obyvateľka po nich kričala späť, že jej majú daÅ¥ pokoj. Predpokladám, že zamýšľaným cieľom tohto záberu bolo ukázaÅ¥, že dotyčná obyvateľka je straÅ¡ná ignorantka, že nerobí to, čo táto stupídna spoločnosÅ¥ očakáva, ale jediné, čo pre mňa z neho vyplynulo, je, že dotyčný reportér je riadny kus chuja.

Celkovo, pre pánov reportérov z tejto nemenovanej televízie mám iba jedno odporúčanie – namiesto produkovania podobného spravodajstva, ktoré okrem takýchto skvostov je eÅ¡te z nemalej časti tvorené reportážmi o papagájoch, ktoré spievajú a o tancujúcich psoch, aby radÅ¡ej vysielali viac dielov Paneláku alebo podobných kravín, ktoré ani ten najväčší zadubenec nemôže braÅ¥ vážne. ]]> Thu, 05 Nov 2009 11:51:58 GMT http://johnny64.fixinko.sk/blog/comments/52/#comments http://johnny64.fixinko.sk/blog/article/52/ http://johnny64.fixinko.sk/blog/article/51/ Podvečer sme Å¡li do Lamačského Tesca nakúpiÅ¥ na najbližší týždeň-dva. Autobus, ktorým by sme sa zviezli ku Zoo, sme zmeÅ¡kali o nejaké dve minúty, tak sme si povedali, že je pekne, veď sa prejdeme. To vÅ¡ak znamenalo predraÅ¥ sa neobvykle hustým davom pred cintorínom.

V tom momente mi docvaklo, čo sa deje. Kvetinárov plný chodník pozdĺž celého cintorína, aj keď za normálnych okolností tam bývajú tak dvaja, kopa dôchodcov a rodín s deÅ¥mi – ahá, DuÅ¡ičky sú už o týždeň. To vysvetľuje aj tú tridsaÅ¥deviatku plnú dôchodcov, keď som iÅ¡iel doobeda zo stanice.

ÄŒo som vÅ¡ak naozaj nečakal, bol stánok s pukancami, kde práve predavačka presviedčala prísnu mamičku, že jej dieÅ¥a chce sladké pukance, tak dostane sladké. To už tam naozaj chýba už iba cukrová vata, kolotoč, húseknová dráha po celom cintoríne, cigánska pečienka, koncert Tublatanky a ak to chceme dotiahnuÅ¥ do extrému, tak guláš a pivo zadarmo v plastových pohároch a miskách s logom Smeru.

A teraz nech mi niekto vyčíta, že som nihilista. d-: Ja si radÅ¡ej idem zaspievaÅ¥ Píseň neznámého vojína… ]]> Tue, 27 Oct 2009 13:05:16 GMT http://johnny64.fixinko.sk/blog/comments/51/#comments http://johnny64.fixinko.sk/blog/article/51/ http://johnny64.fixinko.sk/blog/article/50/ Ale začnime pekne po poriadku. UdalosÅ¥ou, ktorá celú túto úvahu odÅ¡tartovala. V stredu som sedel v Slovaku so zopár osobami, s ktorými som v relatívne úzkom kontakte v poslednej dobe, hlavne vďaka tomu, že najbližších pár semestrov budeme kvasiÅ¥ na jednom odbore / bunke. Keď tu zrazu priÅ¡la skupinka osôb stredoÅ¡kolského vzhľadu, z ktorých poznám presne dve, a sadli si k nášmu stolu. Teda, mám taký pocit, že takmer vÅ¡etci ostatní, čo tam boli z naÅ¡ej pôvodnej skupinky, z nich poznali väčšinu. To znamená, že som bol dosÅ¥ mimo.

Tu sa dostávame k problému. Totiž, ono sa tak akosi považovalo za samozrejmé, že ich teda poznaÅ¥ budem aj ja. Ba čo viac, spomedzi tých, ktorých som nepoznal, viacerí sa tvárili, že poznajú mňa. „Čože? Ty ho nepoznáš? To je ako možné…?“ A podobne.

Trochu mi to pripomína situáciu z môjho predposledného účastníckeho sústredenia KSP, čo bolo v Detvianskej Hute. Tam na zoznamovačkách to vyzeralo podobne – takmer vÅ¡etci poznali mňa, ale ja takmer nikoho. ÄŒo to? Žeby som chytal Alzheimera? Vtedy sa to nejak preÅ¡lo blbými vtipmi a nerieÅ¡il som to, ale mám taký pocit, že už to nevykrývam.

ÄŒo sa to teda deje a prečo? Čím som si zaslúžil takú popularitu? Prečo sa odo mňa očakáva, že budem každého poznaÅ¥, bez ohľadu na to, či som ho stretol a ak áno, tak či to bolo viac, než na päť minút?

Prichádza mi na um iba jedno možné vysvetlenie. Kedysi, keď som začínal na strednej, rieÅ¡il som iba KSP. Bol som rád, že som sa dostal na nejaké to sústredko, ktoré bolo úplne úžasné, preto som zaÅ¡iel aj na LTT, kde som zaparkoval v skupinke notorických KSPákov. Lenže vtedy som zistil, že aj osoby z iných trojsteňáckych seminárov sú skvelí ľudia, preto som začal rieÅ¡iÅ¥ aj FKS a KMS. A tak som už v druhom ročníku stihol Å¡esÅ¥ sústredení – z každého seminára za každý polrok.

VÅ¡etko bolo krásne, ale mne nestačilo. A tak som pridával eÅ¡te ďalÅ¡ie. Niekedy v tom čase mi BzduÅ¡o, ktorý svojho času robil to isté, vravel, že nakoniec to nebude až také úžasné, ale ja som mu nechcel veriÅ¥; v treÅ¥om ročníku som stihol deväť sústredení. Z toho v ÄŒesku som sa dlho neohrial, lebo M&M som zvládol iba jedno.

Potom vÅ¡ak začali veci ísÅ¥ dolu vodou. Postupom času ma elán začal opúšťaÅ¥, v KMS som prestal stíhaÅ¥ konkurencii a prebojovaÅ¥ sa na sústredenie už pre mňa bolo prakticky nemožné, v FKS som si spravil zopár průserov u vedúcich, aspoň pri tom Strome som ostal, aj keď v jednom momente som podcenil príliv mládeže zo západu. KSP som tiež celkom flákal, ale tam som sa už pomaly stával inventárom.

Nakoniec to teda dopadlo tak, že v poslednom ročníku som už rieÅ¡il iba prvý polrok KSP, Strom a FKS, pričom na FKS som sa nedostal. Ibaže eÅ¡te o rok skôr som na FKS aspoň troÅ¡ku vyvádzal a zdá sa, že som neostal nepovÅ¡imnutý, aj napriek tomu, že tretiemu ročníku sa to nevyrovnalo.

A tu sa dostávame k tomu vysvetleniu. Tak sa zdá, že presne na tom prelome, kedy ja som pomaly prestával vidieÅ¥ zmysel v toľkom Å¡antení, ktorého som sa nabažil predtým až kopcom, a chodil som na sústredenia skôr s cieľom zabaviÅ¥ sa s inými starými chrenmi, ktorých som už poznal, ignorujúc mládež, to z druhej strany až taká ignorácia nebola.

A navyÅ¡e keď iní starí chreni behali aj naďalej po vÅ¡etkých sústredeniach Trojstenu, pretože ich to eÅ¡te tak neomrzelo, keďže až tak extrémne nevyvádzali zo začiatku, asi je jasné, že tam pospoznávali kopu ďalÅ¡ej mládeže, s ktorou som sa ja už nemal Å¡ancu stretnúť.

Fajn, máme nejaké vysvetlenie, ako takáto situácia nastala. Ale čo s Åˆou? Prečo sú niektorí presvedčení, že mám stále chuÅ¥ spoznaÅ¥ každého jedného matika, fyzika a informatika, ktorý rieÅ¡i semináre? ÄŒo z toho budem maÅ¥? Už teraz, keď sa pozriem na contact list ICQ, ktoré som v Äasoch najväčšieho hýrenia používal, vidím tam kopu osôb, s ktorými som sa lepÅ¡ie či horÅ¡ie spoznal, ale na ktoré som postupom času tak či tak pozabúdal, pretože sa skrátka nestíham venovaÅ¥ niekoľkým stovkám ľudí naraz. Prečo by som teda k týmto stovkám ľudí mal pridávaÅ¥ iba ďalších a Äalších?

Samozrejme, tým nechcem povedaÅ¥, že už nikdy nikoho nechcem spoznaÅ¥. Ale ja sa už cítim skôr ako na dôchodku. Ja už som si svoje najaktívnejÅ¡ie seminárové obdobie ako účastník prežil. Dokonca zo mňa už účastník nebude nikdy. Å tafetový kolík som mladÅ¡ej generácii odovzdal už pred rokmi, nesnažte sa ma preto, prosím, nútiÅ¥, aby som s vami bežal ďalej, keď už nevládzem.

To je vlastne vÅ¡etko, čo som chcel. A aký chaotický moloch z toho vznikol... ]]> Fri, 04 Sep 2009 21:10:41 GMT http://johnny64.fixinko.sk/blog/comments/50/#comments http://johnny64.fixinko.sk/blog/article/50/ http://johnny64.fixinko.sk/blog/article/49/ Ako prvý odstavec napovedá, tento článok je určený predovÅ¡etkým pre úbožiakov, ktorí, netuÅ¡iac, čo ich čaká, sa upísali na päť rokov na Å¡túdium vyÅ¡Å¡ie spomínanej inÅ¡titúcii, prípadne pre tých, ktorí zvažujú, že sa takto upíšu, aby mohli zvážiÅ¥, či im to stojí za to. Ak aj nepatríte do žiadnej z týchto kategórií, ale poznáte niekoho, kto do niektorej patrí, dajte mu vedieÅ¥ o tomto článku.

Pôvodne som toto začal písaÅ¥ ako poriadne dlhý výpis vÅ¡etkého, nad čím som sa nestíhal čudovaÅ¥, že je v takej Å¡kole možné, ale vzhľadom na to, že väčšina z týchto vecí by tak či tak zaujímala možno dvoch ľudí okrem mňa, od tohto zámeru som upustil. Namiesto toho rozoberiem vo väčších detailoch iba jednu záležitosÅ¥, ktorá by mohla zaujímaÅ¥ viacerých metodkárov – Å¡tátnica.

V Äase písania tohto článku je na stránke Å¡koly napísané:

Toto znie celkom pekne, nie? Spravím prijímačky, budem sa učiÅ¥ polovicu predmetov vo francúzÅ¡tine, zmaturujem a navyÅ¡e eÅ¡te dostanem Å¡tátnicu. Niekto si povie – prečo nie, o rok dlhÅ¡ie Å¡túdium, ale nebudem maÅ¥ ani najmenší problém prípadne ísÅ¥ Å¡tudovaÅ¥, resp. pracovaÅ¥ do Francúzska. Pozrime sa teraz na niektoré detaily, ktoré vám takto na začiatku nepovedia. PresnejÅ¡ie, popíšem, aké informácie a kedy sa dostali po nás.

Prvé tri roky nikto na maturitu ani nepomyslí, pretože je eÅ¡te príliÅ¡ ďaleko na to, aby sa ňou niekto zaoberal. Príde Å¡tvrtý ročník, v ktorom je maturita zo slovenčiny a z francúzÅ¡tiny. Vtedy sa trieda začne zaujímaÅ¥, čo to presne obnáša a dozvie sa, že na Å¡tátnicu treba úspeÅ¡ne zmaturovaÅ¥ z francúzÅ¡tiny aspoň na trojku z písomnej aj z Ãºstnej časti. Následne v piatom ročníku, kedy sú písomné maturity z troch prírodovedných predmetov, treba aspoň jeden daÅ¥ aspoň na trojku a táto známka sa napíše na Å¡tátnicu. Celkom jednoduché.

Celá trieda úspeÅ¡ne splní podmienku pre Å¡tvrtý ročník a ide sa do piateho. Na začiatku ročníka treba vyplniÅ¥ a odovzdaÅ¥ záväzné prihlášky na zvyÅ¡né maturitné skúšky. Vtedy učitelia odporúčajú záujemcom o Ãºstne skúšky z prírodovedných predmetov zapísaÅ¥ si ich po francúzsky, pretože sme sa ich neučili podľa slovenských osnov. Po úspeÅ¡nom odovzdaní prihlášok príde informácia, že tí, ktorí si zapísali ústne skúšky po francúzsky, budú maÅ¥ na Å¡tátnici známku z tejto ústnej skúšky. Poteší, vÅ¡akže? Najmä tých, ktorí si zapísali ústnu matematiku po francúzsky iba do počtu.

Prejde pol roka a niekedy v apríli príde zástupca vo Å¡tvrtok do triedy s tým, že kto chce Å¡tátnicu, musí do Å¡tyroch dní vyplniÅ¥ prihlášku, zaplatiÅ¥ 40€ na účet 1. Å tátnej jazykovej Å¡koly a prihlášku aj s potvrdením o zaplatení zaniesÅ¥ na Palisády. Ejha, čo to? Aký poplatok? Prečo nám o Åˆom doteraz nikto nič nepovedal? Prečo sa o Åˆom nič nepíše na stránke, kde je informácia o Å¡tátnici podaná tak, že ju dostane každý úspeÅ¡ný maturant?

O deň neskôr príde zástupca do triedy opäť a tentokrát povie, že eÅ¡te nikto nemá nič platiÅ¥. V utorok, o Å¡tyri dni neskôr, príde spolužiačka s tým, že na jazykovke sa dozvedela, že to treba zaplatiÅ¥ do zajtra. Ale čo to? Nevravel predsa zástupca, že to eÅ¡te platiÅ¥ nemáme? Na otázku, prečo nám to povedal tak, ako povedal, odpovedá, že on o ničom nevie a Å¾e si to máme rieÅ¡iÅ¥ sami.

Ja osobne som sa z dôvodu neprítomnosti v Bratislave o termíne dozvedel až v stredu, kedy som nemal dostatočnú hotovosÅ¥ na zaplatenie, účet v banke som vtedy nemal, takže ejha, prüfer, nemám Å¡ancu to zaplatiÅ¥ načas. Píšem e-mail na adresu, ktorá je na webe jazykovky s otázkou, či môžem zaplatiÅ¥ deň po termíne.

Na druhý deň, samozrejme, odpoveď žiadna, preto poobede volám do jazykovky, či eÅ¡te má zmysel platiÅ¥ to a Äi ma nepoÅ¡lú do prdele, samozrejme, bez vrátenia peňazí. Spojovateľka ma straÅ¡ným spôsobom zreve, že to už malo byÅ¥ zaplatené, že termíny si mám sledovaÅ¥ sám. Povie mi niekto, ako, keď na webe žiaden termín napísaný nie je a zástupca nám povedal, že s tým nemá nič? NaÅ¡Å¥astie ma spojovateľka prepojí na tajomníčku a tá vraví, že eÅ¡te je to v pohode, ale bolo by dobré, keby som to stihol do konca týždňa.

Až do konca maturít už sme to naÅ¡Å¥astie prežili bez ďalších nečakaných incidentov. ÚspeÅ¡ne sme zmaturovali, známky sú krásne jednotky a dvojky. Zrazu pri odovzdávaní vysvedčení sa nestíhame čudovaÅ¥, ako má takmer celá trieda na vysvedčení o Å¡tátnej jazykovej skúške trojku. Pýtame sa triednej, čo to má znamenaÅ¥. Tá o pár dní neskôr napíše mail, že známky určuje jazyková Å¡kola podľa nejakého prísnejÅ¡ieho kľúča a Å¾e detaily si máme rieÅ¡iÅ¥ s nimi.

Preto mierime na jazykovku, kde nás najprv zástupkyňa pre francúzsky jazyk chce poslaÅ¥ na Metodovu, že nám mali vÅ¡etko vysvetliÅ¥ tam. Aké nečakané. Po chvíli prehovárania napokon vysvetlí, že Å¡tátnica sa určuje z piatich známok – Å¡tyri známky z Ãºstnych skúšok a jedna z písomnej. ÄŒo to má znamenaÅ¥? My máme ústnu iba jednu a písomné Å¡tyri. A len tak medzi rečou, o tom poplatku nám vraj mal zástupca povedaÅ¥ najneskôr na začiatku Å¡tvrtého ročníka.

Vysvitá, že ako „ústne známky“ máme zapísanú dvakrát známku z Ãºstnej odpovede z francúzÅ¡tiny a dvakrát najlepÅ¡iu známku z písomnej skúšky z odborného predmetu. Tie sa aritmeticky spriemerujú a výsledok sa zaokrúhli nahor, je to predsa seriózna a náročná skúška a oni nebudú nikomu prilepÅ¡ovaÅ¥. Táto známka sa následne spriemeruje so známkou z písomnej skúšky z francúzÅ¡tiny a opäť sa zaokrúhli nahor.

Ale čo to? Prečo nám vÅ¡etci hovorili, že písomnou skúškou z francúzÅ¡tiny stačí nejak prejsÅ¥ na trojku, keď tvorí polovicu známky? To sa potom nemôžem čudovaÅ¥, že keď som vzhľadom na zhorÅ¡ené podmienky horko-Å¥ažko dal argumentačku na trojku a Äalej to nerieÅ¡il, už nemám praktickú Å¡ancu na lepÅ¡iu známku na Å¡tánicu.

Ale toto vám nikto nepovie, kým nie je neskoro. Rovnako ako s tým poplatkom. Lebo eÅ¡te by sa nedajfiÅ¡mo ukázalo, že celá tá Å¡kola nie je až taká úžasná a výhodná, ako sa tvári. ]]> Sun, 28 Jun 2009 20:43:46 GMT http://johnny64.fixinko.sk/blog/comments/49/#comments http://johnny64.fixinko.sk/blog/article/49/ http://johnny64.fixinko.sk/blog/article/48/ Takže asi by sa patrilo troÅ¡ku zosumarizovaÅ¥ prázdniny... Veru, nebolo toho málo. Posledný seriózny článok som zakončil tým, že pôjdem na CEOI. Veru, aj som dam bol. A musím uznaÅ¥, že výlet do Drážďan to bol pekný. (-; Aj sme sa tam vybláznili, pobehali po meste, pohrali sa s výťahom... Skrátka bolo krásne. (-: Ale čo sa týka tej oficiálnej stránky, teda toho, kvôli čomu sme tam priÅ¡li... Tak to bolo úplné zúfalstvo. Dokopy som zo 600 bodov nahrabal až krásnych 50, čím som sa umiestnil na druhom mieste -- od konca. d-: Nuž ale týždeň teda stál za to a neľutujem, že som tam bol. (-:

Tak som teda v sobotu priÅ¡iel domov, len aby som mohol hneď v nedeľu znova odísÅ¥, tentokrát do Zürichu na SOIPC -- Swiss Olympiad in Informatics Preparation Camp. Tam sme opäť pobudli týždeň, pokódili si, ponavÅ¡tevovali rôzne inÅ¡titúcie, ako IBM, HP, alebo Google... Mimochodom, pri tom Googli sa nemôžem nezastaviÅ¥... Teda, to je úplný raj pre geeka. (-: Jedla koľko chcete, kedy chcete, kopec rôznych relaxačných aktivít, od stolného futbalu a biliardu, cez pokojné tiché miestnosti na Å¡týl džungle, až po DDR (Dance Dance Revolution) a GuitarHero, a Äo bol úplný highlight, požiarnicke tyče medzi piatym a Å¡iestym poschodím, rovnako ako medzi druhým a  tretím, čo bolo tromfnuté už jedine Å¡mykľavkou z prvého poschodia na prízemie, rovno do jedálne. (-:

Takže po SOIPC sme Å¡Å¥astne prileteli naspäť na Slovensko, domov, kde som na týždeň zakapril, len aby som potom mohol ísÅ¥ na chatu s kopou IB-kov, jednou plain GJHáčkou, Žanetou, a Emi. (-: Chata bola, ako inak, super, i keď bolo zopár momentov, kedy som si tam pripadal ako cudzí, ale to už je skrátka tým, ako som zvyknutý niektoré veci braÅ¥...

Po chate opäť domov na týdeň a pol, kedy som si mal uÅ¡iÅ¥ kostým na Kannine slzy. Lenže... Týždeň a pol...? Áále čo, to je času, začal som migrovaÅ¥ z Linuxu na FreeBSD. (-: A tak to nakoniec dopadlo tak, že kostým na KS som začal Å¡iÅ¥ so straÅ¡nými nervami až celé dva dni pred odchodom... (-: Ale nakoniec sa uÅ¡iÅ¥ podarilo, a dokonca to vraj vyzerá aj celkom k svetu. (Len Å¡koda, že na nohaviciach sa mi vkuse trhá niÅ¥...)

Jo, aby som nezabudol, eÅ¡te boli druhého augusta Gangy PreÅ¡porku, kde sme ako lamy Å¡li za Pressburg Rajders... Parádne bolo, postrieľali sme sa vodnými piÅ¡toľkami viac než dosÅ¥, aj nás policajti niekoľkokrát buzerovali, a nakoniec sme to totálne prehrali. (-: Ale parádička.

Vo Å¡tvrtok siedmeho augusta sme teda nasadli na vlak ja, Elfinka, Alla, MoÅ¡e a Lízo a vystúpili sme v Považskej Bystrici, kde nás mal na stanici čakaÅ¥ Ondro... Lenže akosi nečakal. Telefón ani jeden nemal zapnutý. A Äo teraz? EÅ¡te že som si kupoval to PDA a Å¾e som naň nainÅ¡taloval IM klienta. (-: Takže som pohľadal na slade Ondrove ICQ číslo a z PDAčka ho naháňal, že čo sa deje. Ondro nám dal číslo na Mirca, my sme sa zatiaľ odtrepali do Dolného MoÅ¡tenca a do krčmy za nami priÅ¡iel Mirec. Lenže ten akosi nevedel o ničom, čo malo byÅ¥ z materiálu na KS zabezpečené... I tak sa stalo, že keď sme priÅ¡li do MoÅ¡tenca vo Å¡tvrtok okolo desiatej, s tým, že do večera postavíme podsady, aby sa mohlo v piatok okolo obeda začaÅ¥ seriózne a drsne hraÅ¥, stavaÅ¥ sme začali až v piatok okolo obeda, lebo eÅ¡te sa traktoru vybila baterka a bolo treba čakaÅ¥, kým sa nabije.

No nakoniec sme podvečer hraÅ¥ aj začali, pričom prvou hernou panikou bolo dostavaÅ¥ podsady a poskrývaÅ¥ vÅ¡etky veci, čo boli vonku, lebo krátko po tom, ako sa vyhlásil začiatok hry, začalo nehorázne liaÅ¥. No a ja som hneď obetavo bežal zatĺkaÅ¥ klince do podsady, v ktorej boli vÅ¡etky zásoby a neherné veci, nech aspoň tie nezmoknú, takže som si ani nevÅ¡imol, že ktorýsi inteligent pri robení poriadku v jednom prístreÅ¡ku vyhodil na dážď moju deku, ktorá zatiaľ stihla komplet do nitky premoknúť, kým som si ju vÅ¡imol. Takže... Krása. Vonku leje jak z krhly a ja sa nemám v noci pod čím vyspaÅ¥.

No dali sme si v jednej podsade, ktorá bola určená ako kurín pre sliepky, ktorá sa vÅ¡ak vďaka zlyhaniu zabezpečenia materiálu nepodarilo zohnaÅ¥, také menÅ¡ie posedenie... Podarilo sa nám tam naraz narvaÅ¥ trinástim! (-: Celkom úspech na maličkú búdku s pôdorysom 2x2 metre. (-; A to sme tam mali eÅ¡te kopec voľného miesta! (-: (Len sa obávam, že keby sa tam narvalo eÅ¡te zopár ľudí, niektorým by sme mohli končatiny po skončení posedenia rovno amputovaÅ¥... (-: )

Nakoniec som si sockol plášť od Ally a malú deku od Lothmíril, za čo som im nesmierne vďačný, teda som v noci neumrzol... Ale dosÅ¥ dlho sa mi eÅ¡te nechcelo spaÅ¥, tak sme si spravili menší challenge -- Duli sa pokúšal už asi hodinu založiÅ¥ oheň z mokrého dreva v tom daždi, na čo som mu požičal plášť, nech ním spraví prístreÅ¡ok nad ohniskom. Lenže oheň nie a nie rozhorieÅ¥ sa. A Å¾ivica, ktorú som eÅ¡te počas dňa nazbieral, bola už vÅ¡etka minutá... Tak som sa veci chopil ja, poprikladal eÅ¡te hromádku premočeného dreva a začal dúchaÅ¥ do tých pár žeravých uhlíkov, ktorým do tohto stavu napomohla živica. (-: No a nakoniec sa podarilo -- výsledkom boli asi metrové plamene šľahajúce v noci uprostred dažďa. (-:

Na druhý deň stále prÅ¡alo, ale oheň z noci prežil -- držali sa stráže aj napriek tomu, že sa asi nikomu nechcelo. Tak sme si povarili nejakú kukuricu, priÅ¡lo zopár zvieratiek („Aha, koza!“ „To nie je koza, to je cap...“ „Tak ho podojme!“), zopár iných lesných tvorov („Ááj fóók gúúúúúúd. Bat mama kááámz. Uen mama káámz, šíí fóóók béééééd...“), dvoch capov sme dokonca zarezali a následne aj uvarili (zdravím Lysetheu a vyjadrujem jej eÅ¡te raz vďaku za to, že to mäso nakoniec sama dovarila...), ale prÅ¡aÅ¥ neprestávalo... A tak to nakoniec dopadlo tak, že keď už morálka bola hlboko v zápore, každá druhá veta neherná a väčšina zvieratkovského tábora Å¡la domov kvôli premočeným vÅ¡etkým veciam, orgovia sa rozhodli hru ukončiÅ¥. Už o päť minút neskôr svietilo slniečko...

No a po KS domov, opäť na týždeň, troÅ¡ku sa zotaviÅ¥, prepraÅ¥ a pod., aby sme sa mohli o týždeň vrátiÅ¥ na tú istú lokáciu, kde sa tentoraz odohrával Tordhan. Teda tá cesta naozaj stála za to. Asi vo Å¡tvrtok sa nám ozval Skalar, že zháňa niekoho do auta, že majú s Teivosom tri miesta voľné. Tak sme sa s Elfinkou prihláslil my, že reku vezmeme väčšinu lamáckych vecí, bude to pohodlnejÅ¡ie. Pôvodný plán bol, že v nedeľu v doobedňajších hodinách zájde Teivos po DeeDeeho vozík, ktorý už bude naložený, zavesí ho na Oktávku, príde na autobusovú stanicu, tam sa naložíme ja a Elfinka a frčíme po Skalara, ktorý býva až kus ďalej cestou. Lenže DeeDee mal problémy s vozíkom, zrazu vozíka niet, tak zháňal nejaký náhradný. Aj zohnal... Ale teda Teivos stále odkladal čas nášho naloženia, nakoniec sme boli dohodnutí na Å¡iestu hodinu poobede na autobusovej stanici.

Medzičasom sme eÅ¡te doma panikárili, že v Chráme FiÅ¡movom nebudeme maÅ¥ v Äom variÅ¥, lebo pred rokom sme varili v DeeDeeho kotlíku, ktorý vÅ¡ak tento rok bol u hraničiarov... Nakoniec som v sobotu úplne náhodou kúpil desaÅ¥litrový kotlík v jednom zaÅ¡itom Å¡amorínskom obchode s kuchynskými potrebami, keď som tam chcel kúpiÅ¥ aspoň eÅ¡us, že lepÅ¡ie, ako nič. BTW, to boli posledný eÅ¡us a posledný kotlík, čo tam mali. (-:

Na autobusoven stanici sme teda boli o Å¡iestej. O Å¡tvrÅ¥hodinu neskôr volal DeeDee, že práve sa im podarilo zavesiÅ¥ vozík na Oktávku v DobrohoÅ¡ti. Prázdny. Takže o polhoďku sú na stanici a pôjdeme nakladaÅ¥ veci do vozíka... No fasa... My zme zatiaľ zvažovali, či sa na celý odvoz nevydlabnúť a Äi nepôjdeme o deň neskôr vlakom. Nakoniec sme vÅ¡ak ostali pri aute. Do ôsmej sme nakladali veci a o Å¡tvrÅ¥ na deväť sme konečne celí Å¡Å¥astní opustili Bratislavu...

Po diaľnici takto v noci usýpalo, najmä s vozíkom s rýchlostným maximom 80 km/h, preÅ¥aženým celkom sluÅ¡ne, zaveseným na Oktávke, ktorá tiež mala o nejaké to kilo nákladu viac, než by mala maÅ¥, keď si to Teivos Å¡inul stotridsiatkou. (-: („Pozri! Mám plyn na podlahe a aha -- ono to z tej stopäťdesiatky aj tak spomaľuje!“)

Do Dolného MoÅ¡tenca sme dorazili okolo jedenástej. A teraz čo? Hodulíkovci majú zavretú bránku a už je pokročilá noc. Budeme ich musieÅ¥ zobudiÅ¥... Lenže nebolo toho, kto by sa tejto povinnosti ujal... Keď tu zrazu... To sa mi iba zdalo, alebo som počul zvuky z nejakého japonského anime...? No paráda, takže oni si tam pozerajú anime, zatiaľ čo my sa tam ondime, snažíme sa prezvoniÅ¥ iba Mircov mobil, aby sme nepobudili celý dom zvonením pevnej linky...

Takže nakoniec sme odparkovali auto na dvore a odobrali sa so zopár vecami na lokačku ku Netisarenu. Na miesto sme dorazili presne za päť polnoc. (-: Takže quest splnený, podarilo sa nám dôjsÅ¥ na miesto eÅ¡te v nedeľu! (-: RadosÅ¥ preveliká a hajde spaÅ¥.

V pondelok sme začali stavaÅ¥ chrám, keď doÅ¡li ďalÅ¡ie Lamy, a podarilo sa nám ho postaviÅ¥ takmer celý v podstate za tri-Å¡tyri hodinky práce, čo bolo neporovnateľné s minulým rokom, kedy sme ho stavali dva dni, a aj to bol o dosÅ¥ biednejÅ¡ie postavený. (-:

Výlet do Tesca v utorok bol dosÅ¥ zúfalý -- pieklo jak v pekle a my sme sa trepali autobusmi z Dolného MoÅ¡tenca ku Tescu... V autobuse odpadol MoÅ¡e, ja som od toho nemal ďaleko počas behania po Tescu... V princípe jediné, čo ma zachránilo, bol vozík, o ktorý som sa mohol opieraÅ¥. (-: Nakoniec sme donakupovali a taxíkom sa odviezli až na koniec asfaltky v Dolnom MoÅ¡tenci, odkiaľ sme chceli zavolaÅ¥ Lamám na lúke, nech nám prídu pomôcÅ¥ odniesÅ¥ nákup hore, lenže tudle, nemali tam hore signál, takže sme to vliekli hore dvaja kripli a dve dievčatá... (-: (-: A to sa nám uprostred cesty rozsypala cibuľa, bo sa roztrhla taÅ¡ka...

Samotná hra... Júúj, no parádička proste. Kým FiÅ¡movci pred rokom boli len drzou bandou ignorantov, ktorí kazili vzduch a nedali nikomu spaÅ¥, teraz sme sa stali váženou cirkvou so svojím postavením vo svete. (-: Ale samotnú hru príliÅ¡ opisovaÅ¥ nejdem, lebo by to bolo príliÅ¡ nadlho a aj tak nesúvislé, keďže nie vÅ¡etko môžem vybľabotaÅ¥...

Každopádne, Tordhan v nedeľu 24. augusta skončil a my sme sa v pondelok pobrali domov (pričom sme nestihli vlak, ktorým sme chceli ísÅ¥, a tak sme iÅ¡li až neskoro večer a v Bratislave sme boli až okolo desiatej...). Takže odvtedy už len kaprík a oddych doma až do konca prázdnin. A kopec kompilácie portov a samotného systému FreeBSD s dlhými dňami strávenými čítaním dokumentácie. (-:

No a teraz pred vyÅ¡e týždňom nás začali otravovaÅ¥ s takou zbytočnosÅ¥ou, akou je Å¡kolský rok... Vraj každý deň chodiÅ¥ do Å¡koly... Heh, a nejaké domáce úlohy... Ale prosím vás... Aspoň že mám semináre z programovania a informatiky, na ktorých si môžem rieÅ¡iÅ¥ KSP a OI. (Teda, to môžem aj na NOSke, kde berieme filozofiu, a iných podobných zbytočných predmetoch, ale na týchto seminároch to môžem viac-menej aj oficiálne. (-: Jo, a aspoň že už nemáme také zbytočnosti, ako dejepis, alebo geografiu... (-: )

No a na potvrdenie toho, že je už naozaj to niečo, čo nazývajú Å¡kolským rokom, a toho, že som skutočne na Metodovej na bilingválnej sekcii, začíname hneď dvomi písomkami rovno sfleku zajtra, pričom jedna z nich je na dve hodiny. (-; No mňam...

Takže aby som sa nenudil, asi by teraz nebolo od veci nájsÅ¥ si nejakú robotu, spraviÅ¥ si autoÅ¡kolu a začaÅ¥ znova chodiÅ¥ na tréningy... (-: Aby sa nedajfiÅ¡mo nestalo, že by som sa nudil... (-;

Mimochodom, upozorňujem, že som toto celé po sebe ani raz neprečítal, takže, ako vždy, bugreporty sú vítané. (-;]]> Thu, 11 Sep 2008 20:01:04 GMT http://johnny64.fixinko.sk/blog/comments/48/#comments http://johnny64.fixinko.sk/blog/article/48/ http://johnny64.fixinko.sk/blog/article/47/ RewriteBase / za

RewriteBase /blog/

Aká je pointa celého tohto článku? Že keby niekto zistil, že nejaký odkaz tu nefunguje, treba nahlásiÅ¥ a ja sa na to pozriem, či s tým budem vedieÅ¥ niečo spraviÅ¥. (-;]]> Sun, 03 Aug 2008 14:54:57 GMT http://johnny64.fixinko.sk/blog/comments/47/#comments http://johnny64.fixinko.sk/blog/article/47/ http://johnny64.fixinko.sk/blog/article/46/ Ako som tak dnes sedel v autobuse z Trenčína do Bratislavy, na chvíľu som sa zamyslel aj nad tým, že som už straÅ¡ne dlhú dobu nič nenapísal sem, na blog. Aj som vyskúmal, prečo. Keď sa tak nad tým zamyslím, ten blog vznikol asi hlavne preto, aby som sa mal kde realizovaÅ¥ bez toho, aby som otravoval ostatných svojimi žvástami v priamej komunikácii, s tým, že to zavesím takto verejne na web a prečítajú si to tí, ktorých to zaujíma... Princíp je to pekný a aj celkom dlho vydržal fungovaÅ¥, ale potom už pre takúto verejnú písomnú sebarealizáciu nebola potreba. Od istého momentu totiž väčšinu existenčných problémov rieÅ¡im osobnejším spôsobom vo viac či menej pravidelnej, avÅ¡ak celkom rozsiahlej e-mailovej koreÅ¡pondencii, za ktorú som nesmierne vďačný Jenx, pretože na väčšinu problémov je účinnejší dialóg, resp. nejaká odozva, než takéto suché verejné vycapenie... Isteže, aj tu sú nejaké komentáre, ale keďže to celé ide verejnou cestou, je tým výrazne osekané, čo je eÅ¡te možné do článku alebo komentára napísaÅ¥, a Äo už nie... Má to teda aj svoje výhody, aj nevýhody. Ale to eÅ¡te neznamená, že som sa na blog úplne vykašľal... Len sa musím naučiÅ¥ rozumne filtrovaÅ¥, čo kam a komu napísaÅ¥. (-:

Ale nie o tom som chcel... Ale kde začaÅ¥... No, spomenul som, že som dnes sedel v autobuse z Trenčína do Bratislavy... Nuž, to bolo preto, že pred týždňom v nedeľu som Å¡iel do DaniÅ¡oviec na CPSPC -- Czech-Polish-Slovak Preparation Camp -- ÄŒesko-poľsko-slovenské prípravné sústredko pred CEOI a IOI. Ale asi začnem eÅ¡te o kúsok skôr... O hodný kúsok skôr...

Ani som sem nepísal, ale vo Å¡tvrtok 19. 6. som mal ústne maturitné skúšky z francúzÅ¡tiny a slovenčiny. FrancúzÅ¡tinu som mal hneď ráno od ôsmej prípravu, po pol deviatej som začal odpovedaÅ¥. Vytiahol som si otázku číslo trinásÅ¥... Pascal Lainé -- La Dentellière. No sfiÅ¡mom, vravel som si. V tom momente som si ani nevedel spomenúť na tretiu axe de lecture... Ale niečo som predsa len zbúchal, pripravil som si veľmi chabú kostru analýzy a po polhodinke som začal rozprávaÅ¥. Úvod bola čistá bieda, v podstate som len zopakoval, čo bolo napísané nad samotným úryvkom v paratexte. Axy som nejak obkecal, dokonca mi to vyÅ¡lo na tých deväť minút, a nakoniec som eÅ¡te v závere porovnal s La Princesse des Clèves. TroÅ¡ku ma síce rozhodilo, keď mi do monológu skočila jedna skúšajúca a doplnila nejaký výraz, ktorý jej tam pripadal vhodný, napriek tomu, že monológ mal ostaÅ¥ čisto na nás a absolútne neruÅ¡ený zo strany komisie, ale nič vážne sa nestalo; tak či tak to bolo už k záveru monológu.

Potom nasledovala otázka k celku, konkrétne vývoj témy. No a tu nastal problém, že som nevedel, či som správne pochopil, že to je vývoj, alebo vývin, keďže otázka znela „L'évolution du thème“, čo mohlo znamenaÅ¥ aj jedno, aj druhé, čiže buď v rámci každého textu, alebo ako sa tá téma vyvíjala po obdobiach, pričom bolo treba popísaÅ¥ rozdiely medzi textami, ideálne v takom poradí, v akom boli napísané. Ja som si teda zvolil ten vývoj, čiže porovnaÅ¥ navzájom texty, a mal som Å¡Å¥astie, lebo nakoniec sa ukázalo, že som to pochopil správne. No, aj k tomuto som teda porozprával tých desaÅ¥ minút, ale znova ma troÅ¡ku zmiatla komisia, keď sa ma na konci začali pýtaÅ¥ aj na veci vôbec nesúvisiace s textami, z Äoho som v tom momente vyvodil, že som asi kecal tak od veci, že chceli, aby som povedal aspoň niečo. (-: Ale aj táto obava sa nakoniec ukázala ako mylná, naÅ¡Å¥astie.

Po odpovedi z francúzÅ¡tiny som si iÅ¡iel eÅ¡te tlačiÅ¥ do hlavy slovenčinu, ktorú som mal až poobede, konkrétne ako prvý, prípravu som začínal o 13:00 a odpoveď o dvadsaÅ¥ minút neskôr. Otázku som mal číslo dvadsaÅ¥sedem: hrdina a antihrdina, texty boli zo Å vejka a z Jánošíka od Lasicu a Satinského, z gramatiky som mal otázku rétoricný Å¡týl... Tak som teda začal rozprávaÅ¥ o hrdinoch a antihrdinoch, avÅ¡ak netrafil som tak úplne to, čo odo mňa chela počuÅ¥ komisia, a tak sa ma začali pýtaÅ¥, lenže ich otázky ma skôr viac zmiatli, než priviedli ku správnej odpovedi. Nakoniec som síce vÅ¡etko podstatné povedal sám, ale stálo ich to veľa páčenia. Keď som začal rozprávaÅ¥ o Å vejkovi, začali sa ma straÅ¡ne pýtaÅ¥ na postavu Å vejka, jeho vlastnosti, čo on... ÄŒo on... No, čo ten Å vejk... Neviem, ako sa to dá vyložiÅ¥ inak, ako že chcú počuÅ¥ niečo konkrétne o tejto postave. Ale oni chceli počuÅ¥, že HaÅ¡ek zosmiešňoval prvú svetovú vojnu. Krásne navedenie, len čo je pravda... ÄŒo narobím. Pri Jánošíkovi to už Å¡lo ľahÅ¡ie, lebo chceli počuÅ¥ prakticky to isté a ja som to skúsil presne pre takýto prípad relatívne skoro. No a rétorický Å¡týl... Niečo som povedal, čo som vedel, a potom zo mňa vytiahli aj základné delenie rečníckych prejavov na tri skupiny. Nakoniec som eÅ¡te porozprával o tom, čo by mal rečník robiÅ¥, aby si udržal pozornosÅ¥ publika, na čo sa ma jedna skúšajúca spýtala, či som tak rozprával počas svojej odpovede... Myslím, že pri tom, ako ma tam podusili, je celkom jasné, ako znela moja odpoveď na túto otázku. Na to mi povedala, že teda uvidia, čo s tým, a poslali ma domov.

Večer som sa dozvedel známky, celkom zodpovedali odhadom. Z francúzÅ¡tiny dvojka, čo ma síce mierne milo prekvapilo, lebo vtedy som si myslel, že to bolo tak na trojku, ale keď som svoju odpoveď následne porovnal s tou zo slovenčiny, uznal som, že tá francúzÅ¡tina bola tak o stupeň lepÅ¡ia. A tak sa i stalo, zo slovenčiny som dostal troječku, ktorú som očakával už od asi prvej polovice odpovede. Síce ma to troÅ¡ku sklamalo, lebo som dúfal, že sa opäť jedná len o jeden z mojich klasických odhadov, ktoré podceňujú moje schopnosti, ale sa ukázalo, že tentoraz som to odhadol dosÅ¥ presne.

Následne sa v sobotu konal NightWatch LARP. TeÅ¡il som sa a bol som zvedavý, ako to dopadne... No, nakoniec dopadlo ako dopadlo -- spočiatku boli veľmi silné momenty čistého roleplayu, ale ku koncu už to bolo len bezduché presúvanie sa z miesta na miesto, nevedno kam, nevedno prečo... Ale celkovo bolo fajn, myslím, že tie silné momenty to celkom pekne vyvážili. (-: A potom celonočné posedenie v klubovni ST-čka so shishou... Prosto parádička.

V nedeľu ráno som chcel ísÅ¥ do Nitry na stretko, ktoré tam Vio organizovala, ale keďže hlavná osoba, kvôli ktorej sa to celé organizovalo, sa zobudila príliÅ¡ neskoro, okolo dvanástej, a aj to v Bratislave u Erua, už moc nemalo pre mňa zmysel sa trepaÅ¥ aj do Nitry, keďže by som sa tam mohol zdržaÅ¥ najviac tak hodinku - hodinku a pol. Tak som teda chytil najbližší rýchlik z Bratislavy do SpiÅ¡skej novej Vsi a tam som si eÅ¡te počkal na bus do DaniÅ¡oviec, kde bolo už spomínané CPSPC.

Samotné CPSPC... No hrôza. Myslel som si, že mám na viac. No... Koľko som mal na konci bodov? Niečo okolo 140 z 1200... Skrátka bieda. Skončil som na Å¡trnástom mieste zo Å¡estnástich. Ale asi to má niečo do činenia s tým, ako Alla napísala, že som mierne prepracovaný... Keď sa tak nad tým zamyslím, dôvôdy by sa možno aj naÅ¡li... Tá maturita, môj kozmickou rýchlosÅ¥ou sa zhorÅ¡ujúci zrak, problémy, ktoré sa vyskytli v rodine pred troma týždňami, smrÅ¥ PeÅ¥a Zámečníka... A eÅ¡te zopár „drobností“, ktoré to celé veru nezlepÅ¡ujú... No a do tohto vÅ¡etkého si dajme eÅ¡te týždeň programovania, každý deň päť hodín... No skrátka... Fasa. Vo Å¡tvrtok som už bol taký vyfľusnutý, že počas kódenia som mal deriózny problém udržaÅ¥ sa v bdelom stave. Mali sme síce deň predtým výlet do hôr, ale vyspal som sa po ňom celkom solídne. No vo Å¡tvrtok poobede som si dal poriadneho Å¡lofíka, takých päť-Å¡esÅ¥ hodín navyÅ¡e, a bolo o niečo lepÅ¡ie, ale stále nie dostatočne... K lepším výsledkom mi to nakoniec tak či tak nepomohlo...

EÅ¡te sa vrátim k tej smrti, keď už som ju spomenul... Ja neviem, nejak som ju donedávna nevnímal tak... Bezprostredne? Tak... Realisticky? Skrátka... Áno, sú jej plné filmy, televízne noviny, počítačové hry a podobne... Ale... To je stále také... Iné. V podstate som si aj uvedomoval, ako málo stačí, ale aj napriek tomu mi to nepripadalo ako také bezprostredné riziko... A ono fakt. To málo je naozaj tak málo, nie je to len zdanie. Naozaj si môže prísÅ¥ aj po niekoho, kto na to vôbec nevyzerá, po niekoho mladého, zdravého... A Å¾ivot, ten sa nad tým ani na chvíľu nepozastaví; beží ďalej, akoby sa nič nestalo...

V poslednej dobe si občas pripadám tak trochu ako hrdina románu Cudzinec (Étranger), ktorý napísal francúzsky existencialista Albert Camus. (Francúzi sa síce učia, že Camus sa od existencializmu v istom momente pred napísaním Cudzinca začal diÅ¡tancovaÅ¥, a Å¾e vytvoril vlastnú filozofiu absurdity, avÅ¡ak v Å¾iadnom z materiálov, ktoré som používal pri opakovaní literatúry na maturitu, som nič o tomto nenaÅ¡iel, takže Å¥ažko povedaÅ¥... Tak či tak bol pravdepodobne jediným významným predstaviteľom tejto filozofie. (-: ) Už koncom minulého kalendárneho roka, keď som tento román čital, kedy som prechádzal krízou troÅ¡ku iného charakteru, som sa v niektorých ohľadoch v Meursaultovi celkom naÅ¡iel... A teraz si len všímam ďalÅ¡ie detaily... No opisovaÅ¥ celú postavu by asi bolo zbytočné, koho to zaujíma, môže si román prečítaÅ¥ a potom môžme hodiÅ¥ reč. (Nie je dlhý, v origináli sa dá stihnúť za dve-tri hodinky...)

Nuž a teraz mám týždeň na poriadne oddýchnutie si, než pôjdem na CEOI. To som teda zvedavý, ako sa mi tam zadarí... Snáď lepÅ¡ie, než na CPSPC... Ale to sa uvidí až tam...]]> Tue, 01 Jul 2008 22:05:01 GMT http://johnny64.fixinko.sk/blog/comments/46/#comments http://johnny64.fixinko.sk/blog/article/46/ http://johnny64.fixinko.sk/blog/article/45/ CeloÅ¡tátko sa odohralo čiastočne pri obci Hronec a Äiastočne v Banskej Bystrici. V nedeľu kúsok po poludní sme sa doterigali ako prví na chatu. Ubytovali sme sa, zadrtili nejaký ten BANG!, zahádzali si frisbee, pozneužívali hojdačky určené pre deti rádovo mladÅ¡ie a po večeri sme eÅ¡te chvíľku pokaprili, povymieňali si informácie o tom, že nikto nemá žiadne nové klebety, a postupne sa to od desiatej večer začínalo rozsýpaÅ¥ po izbách, pretože sa každý chcel pred teoretickou časÅ¥ou vyspaÅ¥. Mne sa eÅ¡te spaÅ¥ nechcelo, na izbe si Albert a etome čítali vzoráky predchádzajúcich kôl, takže sa tam svietilo, lenže mne sa nechcelo čumieÅ¥ na ďalÅ¡iu informatiku; mal som totiž pocit, že si jej eÅ¡te užijem dosÅ¥, takisto, ako som mal pocit, že už mi to aj tak nič nedá, a tak som chytil Věž vlaÅ¡tovky od Sapkowského a prečítal eÅ¡te pár desiatok strán. Keď už etome aj Albert pospali, dal som si sprchu, pozhasínal a okolo polnoci som zaspal.

Ráno som sa zobudil asi desaÅ¥ minút po začiatku raňajok. Izba prázdna, chÅ‚opi ma zjavne ohľaduplne chceli nechaÅ¥ spaÅ¥. EÅ¡te Å¡Å¥astie, že sme na raňajky mali pol hodiny. Niečo som do seba natlačil a po chvíli čakania nás pousádzali na prvom poschodí chaty za stoly, z ktorých na každom bola veľká menovka, nejaké papiere, pero a občerstvenie. Vedúci nám rozdali zadania a mohli sme začaÅ¥ rieÅ¡iÅ¥. Začínam čítaÅ¥ prvé zadanie. Fajn, intervalový strom, to nejak zbúcham. Druhé zadanie. Fuj, to sa mi nepáči, bruteforce to istí. No a začínam čítaÅ¥ tretie zadanie. Au. Vtedy som si uvedomil, aký som bol debil, keď sa mi nechcelo čítaÅ¥ si predchádzajúce vzoráky. Úplný blackout. No nevadí, nejak odvodím. Budem musieÅ¥.

Tak som sa pustil do písania rieÅ¡enia dvojky. Najprv som vymyslel nejaký ten algoritmus, celkom trápna vec, vymýšľanie trvalo rádovo minúty. Oukej, napísaný popis algoritmu, odhady zložitosti. A sakra, teraz si tak začínam uvedomovaÅ¥, že mi to nemusí nutne vždy zbehnúť správne... No nevadí, už mám napísané toto, už to dokončím, aspoň nejaký bodík z toho kvapne. (Pri tomto som si spomenul na moju prvú účasÅ¥ na krajskom kole, kedy som tam len celé Å¡tyri hodiny sedel, rozmýšľal, akou náhodou som sa tam dostal, nemal som ani Å¡ajnu, ako čo z toho spraviÅ¥, a tak som aspoň päť minút pred koncom zbúchal niečo, o Äom mi bolo už od začiatku úplne jasné, že to nemá Å¡ancu nikdy fungovaÅ¥, ale dostal som za to aspoň jeden motivačný bodík. To boli časy.) Program bol napísaný asi hodinu a pol po začiatku.

Fajn, teraz sa pozrime na jednotku. Oukej, intervaláč. EÅ¡te dobre, že som bol pred pár dňami na Pershingovej prednáške práve o tejto Å¡truktúre. A ako dobre, že si vystačím bez takých humusov, ako čo najviac oneskorené počítanie a podobne. VÅ¡etko pekne priamočiaro. Stačí mi pamätaÅ¥ si jedno minimum a jedno maximum, to aj o polnoci. Začal som písaÅ¥ popis a potom aj začiatok programu. Super. Tak teraz samotný strom... Ej, doprdele. A Äo teraz? Ako sa to... Takto? Hm, skúsim. Napísal som asi 20 riadkov kódu na čistopis. A doprdele. Takto to nepôjde. Druhý pokus. Aha, fajn, postačí poupravovaÅ¥ týchto zopár výrazov... No bude to trochu neprehľadné, ale to sa prežije... Zopár Å¡krtancov nikoho nezabilo. Píšem ďalej. Nieee! Celé zle. Asi 20 riadkov Å¡krtnutých. A znova. Ale tentoraz si to najprv premyslím. Fajn. Vymyslené. Dobre. Takto to teda budem indexovaÅ¥. Konečne správne. Počujem sprava spokojný výdych. Obzriem sa. Usáma. To je kus vola. S diabolským úškľabkom pozerajúc sa na mňa (asi preto, že ako jediný som ho zaregistroval...) hádže pero na stôl a naÅ¥ahuje sa, tváriac sa, že už skončil. Hodinu a pol pred koncom? Asi ho potom zabijem... No nič, poďme písaÅ¥. Hotovo. RieÅ¡enie je na dve a pol strany, z toho asi dve tretiny strany Å¡krtnuté. Vyzerá ako Å¡alát. Who cares.

No a ako s tou trojkou? Kurník Å¡opa. Som to ale kus debila. Nabudúce si to radÅ¡ej večer prečítam. Oukej. Pokoj. Ideme na to. Hm... Na čo najmenej stavov? Ako to bolo vtedy... Ahá. Jasné. Au. 105 stavov... To je jak ďabul veľa. Ako sa to dá rozumnejÅ¡ie? No... ÄŒo keď si to rozložím na prvočísla? Fajn, 3×5×7. Ale čo s tým? ÄŒo takto... Ale nie. Hm. A Äo keby takto? Postupne odchádza stále viac ľudí. Ostáva polhodinka do konca. Doriti. No nič, tak napíšem aspoň to, čo mám. Je to síce celé zle, ale čo narobím? Dopísané. PätnásÅ¥ minút. EÅ¡te sa snažím niečo vymyslieÅ¥. Sakra, prečo tento nápad nepriÅ¡iel skôr? No už je prineskoro... Dve minúty... A v podstate vÅ¡etci už skončili... DlabaÅ¥. Ak ma zajtra nezachráni praktická časÅ¥, vidíme sa o rok.

Asi takéto boli moje myÅ¡lienky a pozorovania počas tých Å¡tyroch hodín rieÅ¡enia teoretickej časti. Celkom chaos, vÅ¡akže. Dúfam, že som tých posledných zopár čitateľov neodradil takýmto polo-, ak nie triÅ¡tvrteautomatickým textom.

Po obede sme mali ísÅ¥ pozeraÅ¥ Horehronskú železničku. Vraj sa tam malo celkom dosÅ¥ šľapaÅ¥. No a to bola jedna z posledných vecí, ktoré sa nám, čo sme boli buď po sústredení eÅ¡te vyÅ¡Å¥avení, alebo chorí, chceli robiÅ¥. Tak sme sa dohodli s MiÅ¡ofáčom, že môžme ostaÅ¥ na chate a v podstate sme mysleli, že už je tým vec vybavená. Ale nie. O druhej ku nám vtrhol do izby nejaký pán, ktorý priÅ¡iel s niektorým krajom ako pedagogický dozor a straÅ¡ným spôsobom nás zreval, ako si to dovoľujeme, nebyÅ¥ nastúpení s ostatnými. Nejak sme sa vykecali, priÅ¡la teta Hanulová, ktorá robila pedagogický dozor nášmu kraju a tá nemala najmenší problém nechaÅ¥ nás na chate.

Toto popoludnie som z veľkej časti strávil čítaním Sapkowského a počúvaním hudby, najmä jednej veľmi konkrétnej pesničky z albumu Awake od skupiny Dream Theater. EÅ¡te Å¡Å¥astie, že od istého momentu bola možnosÅ¥ písaÅ¥ si maily s jednou veľmi konkrétnou osôbkou, ktorej eÅ¡te raz ďakujem. (-; Asi hodinu pred večerou som konečne vytiahol slúchadlá z uší a pridal sa ku skupinke, ktorá vo vedľajÅ¡ej izbe počúvala hudbu a udržiavala spoločenskú konverzáciu.

Po večeri sme eÅ¡te chvíľku zagitarovali a keď sa zotmelo, presvedčili sme Allu, aby vytiahla poiky a predviedla nám niečo. Ako som si totiž uvedomil, dovtedy som ju nikdy nevidel seriózne točiÅ¥. Alla teda ukázala, čo vie a keď bola preruÅ¡ená telefonátom, vyskúšali sme si zatočiÅ¥ aj Usáma a ja. Celkom zábavné. A Äakal som, že to bude náročnejÅ¡ie. A vlastne tento názor ma neopustil, keď som videl niektoré finty, ale ja som bol rád, že sa im podarila aspoň obyčajná osmička. (-:

Keď sme sa dohrali s poikami, už bol pomaly aj čas ísÅ¥ sa uprataÅ¥ do postele, a tak sme sa po chvíli radÅ¡ej rozsypali po vlastných izbách.

V pondelok som si myslel, že utorok ma zachráni. To som nemal predstavu, akého Å¥ažkého kalibru to bola naivita.

V utorok po raňajkách sme nasadli na bus, ktorý nás po hodine cesty vypľul pred univerzitou v Banskej Bystrici, kde sme mali praktickú časÅ¥. Vedúci nám popripravovali počítače. Paráda. Úvodné zoznámenie sa s prostredím, v ktorom máme programovaÅ¥. Ja som s tým problém nemal, Linux mi nie je neznámy. Dostali sme zadania. A ide sa kódiÅ¥.

Åštvorka. Fuj, to je prasačina. Nie nadarmo to je príklad o prasatách. Nízky limit na vstup... Fuj, tam sa niečo bude brutiÅ¥. Pozrime si radÅ¡ej päťku.

Ejha, ejha. Teória hier. NakódiÅ¥ hráča... Fajn. Nim s dvomi kôpkami. Ej, do ďabla, to mi pripomína príklad, ktorý sme s Allou opravovali v RieÅ¡kach. Hm. To dám. Po hodine a pol skúšania vypisovania nejakých výherných a prehrávajúcich pozícií priÅ¡iel spásonosný nápad -- prečo som si, ja debil, nespravil tabuľku? Tak poďme na to... K = 1... Pekne to vyzerá. Aha, veď to sú obyčajné modulá dvomi. Fajn, oÅ¡etrím Å¡peciálny prípad, toto zbehne vždy. Dobre, teraz K = 2. Môže byÅ¥. K = 3. Aha ho. Pre istotu aj K = 4. Veď to vyzerá úplne zjavne. Fajn, takže takéto sústavy rovníc z toho vybúcham... Trápne. Už len nakódiÅ¥. Ostáva hodina a pol. Ako na to? No poďme... Hm. A určite to stihne v Äasovom limite? Pre priveľké K to bude mrte veľa... Aha, ale veď to stačí takto modulovaÅ¥... A ak toto platí, tak to bude táto mriežka... Ja som idiot. TriÅ¡tvrte hodiny. To musím daÅ¥! Sakra, nejak sa mi tu množia podmienky... Nevadí. Poďme... Doprdele, pätnásÅ¥ minút do konca a už sa to spustí, ale stále nesprávne Å¥ahá... Rýchlo, debugovací výpis. A sakra. Veď toto by nemal robiÅ¥! Ej, už to vidím. Blbá podmienka. Skúsim pridaÅ¥ toto? Hm. Stále padá. Niee... Aha, pridám toto... Kurník. Dve minúty... Už musím odovzdaÅ¥, inak nebude ani bod... Sakra, behá mi to len pre K = 1 a  prípady, kedy jedna kôpka je prázdna. Ouch. ÄŒo narobím. LepÅ¡ie už to nebude. Tak to bude padaÅ¥ na približne 98.47% prípadov... Fajn. ÄŒo som si to vravel včera? Hej, a dnes ani jeden príklad neodovzdám poriadne... Odstreľte ma niekto.

Alla vstáva od počítača za mojím chrbtom vysvetľujúc Usámovi, ako sa jej nepodarilo nájsÅ¥ vstup, na ktorom by jej to prehralo. Všíma si výraz na mojej tvári... A veľmi neúspeÅ¡ne sa ma snaží presvedčiÅ¥, že dopadnem ďaleko lepÅ¡ie, než ona. Fajn. Stávka. O Äo? Treska a dva rožky, že budem pod ňou. Alla nemá rada tresku, fajn, môže dostaÅ¥ namiesto tresky zemiakový Å¡alát. O koľko miest mám byÅ¥ pod ňou? Koľko nás tu je? 27? Fajn, tak aspoň osem miest.

S jediným dobrým pocitom, a to, že sa aspoň najem tresky, ideme na obed. Podarilo sa mi usockovaÅ¥ jeden z posledných dvoch vyprážaných syrov, ktoré tete kuchárke ostali. Ostatní boli odsúdení na niečo mleté, čo sa ani nesnažilo vyzeraÅ¥ ako fašírky. Aspoň niečo. Natlačil som do seba väčšinu a viac už nevládzem. Vlastne som ani nemal hlad. Ani na začiatku... No nevadí, je to jedno.

Po obede prehliadka Banskej Bystrice... Teta sprievodkyňa veľmi pútavo rozpráva, okolo nej asi tretina zo vÅ¡etkých ľudí, ktorí tam boli, a aj z tohto tvoril väčšinu pedagogický dozor. No nevadí. Nepochybne to boli veľmi zaujímavé informácie. Po niekoľkohodinovej prehliadke námestia a zopár okolitých miest a domov sme dostali dvadsaÅ¥ minút na rozchod, a tak sa banda informatikov vedených mnou a Usámom usadila v najbližšej krčme na kofole, podaktorí si dali pivo a/alebo tatranský čaj.

Následne nás autobus zaviezol do Tajova, kde sme mali neodolateľnú možnosÅ¥ pozrieÅ¥ si rodný dom legendárneho Jozefa Gregora-Tajovského. Teta sprievodkyňa tam bezchybnou, dokonalou a až dych vyrážajúcou dedukciou ohromila vÅ¡etkých informatikov, ktorých podľa jej domnienok mala zaujímaÅ¥ fyzika, veď informatici s fyzikou idú ruka v ruke. No uznávam, že tak dvaja-traja sme tam boli takí, ktorých baví aj fyzika, ale zvyÅ¡ok týmto milá teta už na začiatku celkom znechutila. V každej miestnosti kecala o obrovskom množstve vecí, ktoré nás preukrutne zaujímali a nechápem, ako som dovtedy mohol žiÅ¥ bez toho, aby som týmito informáciami disponoval. Najviac sa mi páčilo, že eÅ¡te aj z toho pedagogického dozoru, čo boli ľudia celkom seriózne sa tváriaci, mali niektorí už v tretej z piatich miestností unudené a umučené výrazy výrazy na tvárach. Vedúcich ani nespomínam. (-:

Po prehliadke tohto fenomenálneho domu v prenádhernej dedinke s názvom Tajov sme sa busom doviezli naspäť na chatu, kde sme do seba natlačili večeru, po ktorej nasledovalo vyhodnotenie. Už som sa teÅ¡il, ako sa Alla bude tváriÅ¥, keď sa potvrdí, že dostanem mňam-mňam tresku. (-: Počas celých úvodných pokecov, ktoré mali vystupňovaÅ¥ napätie v miestnosti pred vyhlásením samotného poradia, som ju jemne podpichoval opakovaním slova „treska“, na čo reagovala celkom podráždene. Lenže úsmev mi zmizol z tváre, keď moje meno bolo prečítané ako prvé, pričom sa vÅ¡ak neÅ¡lo od konca. Najprv prečítali poslednú Å¡esticu úspeÅ¡ných rieÅ¡iteľov, pričom začínali od prvého miesta z tejto Å¡estice. To by bolo celé fajn, keby toto prvé miesto nebolo jedenáste. Sakra. Mal som povedaÅ¥ číslo o niečo menÅ¡ie, než osem. Kým nám sú odovzdávané ceny, kútikom úst vysvetľujem MiÅ¡ofovi stávku a pýtam sa, či sa môžem teÅ¡iÅ¥ na tresku. On mi na to, že Alla ani úspeÅ¡ná nebola, takže tresku nemám, ale zato mám výberko. Pripadalo mi to ako nechutný pokus o nemiestny vtip. Povyhlasovali potom ostatné výsledky. Porozdávali ceny. A nakoniec MiÅ¡ofáč zahlásil, že vÅ¡etci od 12. miesta vyÅ¡Å¡ie a obaja tretiaci z trinásteho miesta majú prísÅ¥ ku nemu, že nám povie niečo o výberovom sústredení... To už som mal chuÅ¥ sa niekde obesiÅ¥.

Výberko sa vraj koná od desiateho do Å¡estnásteho mája. Fajn. EÅ¡te sme hodili s vedúcimi krátky pokec o príkladoch a povedal som si, že by bolo načase zavolaÅ¥ domov. Tak som zavolal a oznámil termín výberka, kedy som zažil ďalÅ¡iu nepružnú zrážku s realitou -- trinásteho mája mám písomnú maturitu z francúzÅ¡tiny. To znamená, že jeden deň sa výberka nezúčastním... Milujem svoju Å¡kolu.

ZvyÅ¡ok večera a začiatok rána sme strávili v malej skupinke v podkroví chaty rozprávajúc sa o tom, na čo priÅ¡la reč. Dve mÅ•tvoly, ja a Usáma, Alla snažiaca sa nám obom zdvihnúť náladu a Rejdi. A navzájom sme sa vyhrážali tým ostatným, čo komu spravíme, ak sa kto zasamovraždí. (-: Duchaplne strávený večer, vÅ¡akže.

Keď sa maródi odobrali do postele, eÅ¡te sme s Rejdim chvíľku pokecali a o takej pol Å¡tvrtej sme aj my už iÅ¡li spaÅ¥. No a dnes som sa zobudil sám od seba bez vonkajÅ¡ieho podnetu asi o pol siedmej. EÅ¡te som poležal hodinku, iÅ¡iel na raňajky, pobalil sa, vraj som pri tom vyzeral ako mÅ•tvola, počkali sme na bus a po čase sme sa pobrali na cestu domov... Tá prebehla pokojne a bez nejakých udalostí hodných zmienky.

A čo teraz? Sám neviem. Neviem čo skôr. HorÅ¡ie vÅ¡ak je asi to, že mi to je takmer jedno. No bude to chcieÅ¥ čoskoro nejaké odreagovanie... ]]> Wed, 23 Apr 2008 19:16:50 GMT http://johnny64.fixinko.sk/blog/comments/45/#comments http://johnny64.fixinko.sk/blog/article/45/ http://johnny64.fixinko.sk/blog/article/44/ V stredu poobede nás pred Å¡kolou čakal autobus. Nasadli sme, už zo zvyku dozadu a vyrazili sme z Bratislavy. Myslím, že cestu nemá význam opisovaÅ¥, keďže sa nič zaujímavé nestalo. Večer, tak okolo jedenástej, sme konečne vystupovali z autobusu pred ubytovňou na predmestí Krakówa. Izby boli teda úplne dokonalé... Niečo na Å¡týl Å¡turákov, minimálne v tom zmysle, že jedna bunka bola zložená z dvoch trojposteľových a dvoch dvojposteľových izieb, dve a so spoločnými dverami na chodbu, spojené sociálnymi zariadeniami. AvÅ¡ak tu asi podobnosÅ¥ končí. VÅ¡adeprítomný smrad zatuchliny, vstavané skrine vyzerajúce tak, že ich drží pokope už len relatívne hrubá vrstva náteru béžovej farby, okná pôsobiace podobným dojmom, sprchový kút vzniknuvší iba postavením steny asi po polovicu miestnosti a pripevnením tyče medzi túto stenu a tú obvodovú, kam sa prevesil záves. Dojem dopĺňal odtok inovatívne umiestnený na najvyÅ¡Å¡ie miesto takto vzniknutého sprchovacieho kúta, tak, aby voda tiekla po celej miestnosti, len nie tam, kam by priemerný potomok jedinca homo sapiens očakával, že tiecÅ¥ bude. Ale pri takomto výzore vecí som bol aspoň milo prekvapený, že záchod tam nebol turecký, ale taký normálny, i keď možnosÅ¥ zamknúť si kabínku by nebola od veci, keďže podaktoré indivíduá sa neobÅ¥ažujú zisÅ¥ovaním, či v zavretej kabínke niekto nie je pred tým, ako tam vtrhnú; obzvlášť keď sa predtým mierne posilnia menÅ¡ou či väčšou dávkou etanolu, THC alebo inej látky pôsobiacej na nervové bunky... No čo, môžem asi byÅ¥ rád, že tam boli aspoň tie dvere a nielen prázdna zárubňa. (-:

Vo Å¡tvrtok sme sa o pol ôsmej nasáčkovali do autobusu a pán Å¡ofér nás zaviezol do OÅ›wiÄ™cimu na parkovisko pred táborom Auschwitz I. Tam sme najprv počkali, kým nám pridelia sprievodcu a začala prehliadka.

Keby som si odmyslel ten dvojitý ostnatý plot okolo tábora, tabuľky upozorňujúce na vysoké napätie v drôtoch, ktoré ho tvoria, rampu s nápisom „HALT!“, nápis „ARBEIT MACHT FREI“ nad vstupnou bránou a hlavne históriu, ktorá sa s týmto miestom spája, dal by sa niekdajší tábor Auschwitz I považovaÅ¥ za celkom romantické miesto. Å trkové cesty, trávniček, vysoké stromy a nízke červené tehlové budovy... Jednoznačne bolo cítiÅ¥, že toto miesto nebolo stavané za tým účelom, akému neskôr slúžilo. Spomedzi desiatok blokov sa zachoval v takmer pôvodnom stave už iba jeden, barak číslo 11. V tomto prebiehali najkrutejÅ¡ie tortúry. V podzemí sú cely rozmerov cca 4×4 metre s dvoma otvormi -- masívnymi dverami a maličkým komínikom von s plochou asi 15×15 cm. Cez tento komínik mali Å¡tyridziati ľudia celú noc dýchaÅ¥ -- je teda jasné, že väčšina z nich do rána zomrela na udusenie.

Naproti takejto cele bola iná cela s rovnakými pôvodnými rozmermi, avÅ¡ak mierne modifikovaná. Táto bola rozdelená na tri eÅ¡te menÅ¡ie, každá s pôdorysom 90×90 cm. Jediný otvor na každej z týchto ciel bol veľkosti Å¡tvorca 50×50 cm úplne pri zemi. Sem na noc napchali Å¡tyroch väzňov, keď si na to naÅ¡li zámienku, napr. pre nedostatočnú disciplínu. Å tyria väzni tu museli celú noc stáť a tí z nich, ktorí to prežili, iÅ¡li potom ráno na dvanásÅ¥ hodín tvrdo pracovaÅ¥, po čom sa opäť vrátili do tejto cely. NjdlhÅ¡ie to prežila jedna žena -- päť nocí po sebe.

Na prízemí sme mohli nazrieÅ¥ do niekoľkých miestností, kde väzni spali. Mali poschodové postele s lôžkami asi 200×75 cm vystlanými slamou, na každej posteli tri lôžka nad sebou. Na každom takomto lôžku spali dvaja väzni, čiže dokopy na jednu posteľ vychádzalo Å¡esÅ¥ ľudí. A takýchto postelí sa do jednej cely zmestilo tak zo päť. A keďže o toaletách sa väzňom tak maximálne snívalo, ich lôžka mali aj iných obyvateľov -- kopec prírody...

No a okná na ľavej strane bloku 11 boli zamurované; okná na pravej strane bloku 10 boli zatlčené drevenými doskami. Okrem toho sú tieto dve budovy na koncoch spojené múrmi, z ktorých jeden je Å¡peciálne spevnený, aby ho nebolo možné prestreliÅ¥, a v druhom je brána. Toto vÅ¡etko preto, aby väzni nevideli, čo sa na tomto mieste robilo. Ak nejakí väzni už neboli schopní pracovaÅ¥, po dvojiciach ich sem vodili, postavili k múru a strelili. To je ten neslávne známy múr smrti. Praktikovali tu vÅ¡ak aj iné tresty -- väzňovi spútali ruky za chrbtom a zavesili ho za zápästia na stenu tak, aby sa nohami nedotýkal zeme. Na celú noc.

Potom sme si pozreli plynovú komoru. Jednu z prvých funkčných. Vznikla prerobením bunkra -- do stropu veľkej miestnosti spravili úzke komíniky, cez ktoré po tom, ako do miestnosti nahnali väzňov a hermeticky ju uzavreli, sypali granule napustené Cyklónom B. Z tých sa vplyvom vyÅ¡Å¡ej teploty v miestnosti začal uvoľňovaÅ¥ tento plyn a do niekoľkých minút boli väzni mÅ•tvi. Telá potom preniesli do vedľajÅ¡ej miestnosti, v ktorej sú tri pece. Každá má kovový podávač, na ktorý naložili telo a zasunuli ho do pece...

Týmto skončila naÅ¡a prehliadka tábora Auschwitz I a nasadli sme do autobusu, ktorý nás zaviezol na parkovisko pri tábore Auschwitz II: Birkenau. Už na parkovisku sme zazreli nádhernú ukážku, ako niektorých Nemcov stále neopustil ten pocit nadradenosti -- na parkovisku pre autobusy s tými obrovskými dlhými parkovacími miestami stál cez dve takéto miesta jeden maličký Smart s nemeckou poznávacou značkou. Majiteľ mal Å¡Å¥astie, že nás sprievodca hneď naháňal na prehliadku tábora, inak by ho asi naÅ¡iel niekde v priekope...

No ale Birkenau, alebo po poľsky Brzezinka. Tento tábor už na prvý pohľad vyzerá úplne inak, ako Auschwitz I. Úplne z neho kričí, že bol postavený práve za takým učelom, akému slúžil. My sme vystúpili pri juhozápadnom rohu tábora, čiže pri oblasti B1. Už prvý pohľad zvonka nebol vôbec príjemný. Po naÅ¡ej ľavej strane boli murované prízemné baraky v mriežke 5×5, po ľavej strane sme videli len pôdorysy rovnako veľkých stavieb, z ktorých sa zachovali okrem základov iba komíny, ani to nie zo vÅ¡etkých. Ako sme sa dozvedeli, to vÅ¡etko boli drevené baraky, ktoré sa začali stavaÅ¥ vtey, keď sa minulo murivo a Nemci usúdili, že je zbytočné stavaÅ¥ väzňom také luxusné bývanie. Takmer vÅ¡etky tieto drevené chatrče potom vyhoreli, keď Nemci utekali z tábora pred ruským vojskom a podpálili ho v snahe zakryÅ¥ stopy. Kým na ľavej strane bolo možné dovidieÅ¥ na posledný barak, vpravo to nehrozilo. Obrovská plocha posiata komínmi trčiacimi v pravidelnej mriežke kam až oko dovidí.

Sprievodca nás zobral do jedného murovaného baraku. Jeho interiér vyzeral dosÅ¥ odpudivo. Celý pozostával v podstate iba z kabín, pričom v každej z nich boli nad sebou tri lôžka -- jedno na zemi na kamennej podlahe a ÄalÅ¡ie dve nad ním, stvorené z obyčajných drevených dosiek. Každé takéto lôžko malo rozmery približne dvakrát dva metre. Teraz neviem, či sme len zle rozumeli sprievodcovi, ktorý rozprával len po poľsky, alebo nám povedal zlý údaj, ale my sme vyrozumeli, že na každom takomto lôžku bolo Å¡esÅ¥ až sedem väzňov, avÅ¡ak vÅ¡etky zdroje, čo som naÅ¡iel na nete, vravia, že na nich spali traja až Å¡tyria väzni. Takže neviem. V oboch prípadoch to vÅ¡ak je dosÅ¥ nepohodlné, keď uvážime, že mimo práce mohli prebývaÅ¥ jedine tam.

Nakoniec sme si iÅ¡li pozrieÅ¥ zrúcaninu Krematória II. Zrúcaninu, pretože Nemci pri úteku z tábora vÅ¡etky Krematóriá vyhodili do vzduchu dynamitom. Vedľa Krematória sme videli malú vodnú nádrž. Do takých sypali Nemci popol väzňov po spálení ich tiel. Keď fúkal vietor, občas sa stalo, že bol popol rozfúkaný po celom okolí... Samotné krematórium bola podzemná budova s podlhovastým tvarom. Na jednom konci nahnali dnu väzňov s tým, že ich idú osprchovaÅ¥. Pred vstupom do Krematória každému zdôraznili, že si má zapamätaÅ¥ číslo prideleného baraku, v ktorom bude spaÅ¥. Nič netuÅ¡iaci väzni naliezli do predsiene, kde sa mali vyzliecÅ¥ a potom vstúpili do komory, ktorý za nimi hermeticky uzavreli a cez Å¡tyri komíniky nasypali Cyklón B, podobne, ako v tábore Auschwitz I. Telá potom Sonderkommando prenieslo do miestnosti s piatimi pecami, z Äoho každá mala tri otvory na telá, prehľadali, povyberali vÅ¡etko zlato, čo sa dalo, napr. zuby, alebo protézy, a postupne nahádzali telá do pecí. Vyzbierané zlato sa potom tavilo a putovalo do Nemecka. Niektoré dni vraj natavili až tonu zlata...

Potom sme už len pozreli pomník vedľa tohto Krematória, na konci rampy, na ktorej vystupovali zajatci z vlakov, preÅ¡li sme sa popri tejto rampe naspäť na parkovisko a nasadli na bus, ktorý nás zaviezol späť pred tábor Auschwitz I, kde sme si eÅ¡te pozreli sedemnásÅ¥minútový dokumentárny film o týchto táboroch. Tým skončila naÅ¡a prehliadka táborov Auschwitz.

Následne sme sa vrátili do Krakówa na ubytovňu, kde nám dali čas cca dve hodiny na pobehanie po okolí, prípadne na pozháňanie nejakého jedla, keďže už boli tri hodiny a my sme od raňajok nič nejedli. O pol Å¡iestej nás autobus zaviezol bližšie k centru mesta, kde sme mali objednanú večeru, po ktorej sme si dali večernú prehliadku bývalej Židovskej Å¡tvrti. Behali sme od synagógy ku synagóge, najkrajÅ¡ie bolo námestie, na ktorom ich bolo asi päť. (-: Väčšina z nich už je vÅ¡ak znesvätená, za vojny ich totiž Nemci poÅ¡kvrnili krvou, teda už nikdy nebudú môcÅ¥ plniÅ¥ účel synagógy.

Po tejto prehliadke sme skončili opäť na ubytovni a do ôsmej sme mali čas si oddýchnuÅ¥ a prípadne sa aj vyspaÅ¥. (-: Vtedy začali raňajky, na ktoré sme mali pol hodiny a potom sme naložili vÅ¡etku batožinu na autobus, ktorý nás zaviezol do úplného centra Krakówa, kde sme si spravili najprv takú kratÅ¡iu prehliadku, po čom sme dostali niekoľko hodín na rozchod. Väčšina osadenstva iÅ¡la do Veľkej Galérie, čo je niečo ako Krakówský Polus, prípadne Aupark. Dlhé to je vraj kilometer, má to prízemie, podzemie a poschodie a... No jednoducho je to hovadsky veľké. (-: Ja som si dal najprv taký menší quest -- nájsÅ¥ krówky. (-: Pochodil som takmer celé centrum krížom-krážom, až kým som nedoÅ¡iel na kraj, kde mi jedna teta poradila, že mám ísÅ¥ tuto za roh, na trh, že tam určite nájdem. (-: Tak som zaÅ¡iel tuto za roh, na trh, kde som kúpil takmer dve kilá krówiek. (-: No a potom som aj ja Å¡iel do Galérie, kde som úplne náhodu stretol jednu skupinku spolužiakov po prejdení asi desiatich metrov. (-:

Rozchod skončil a eÅ¡te sme si spravil prehliadku kostola na námestí, z ktorej si už teraz tak veľa pamätám, odtiaľ sme sa straÅ¡nými kľučkami po úzkych uličkách v starom meste (rozumej: raz sme odbočili doľava (-: ) presunuli ku Collegium Maius, najstarÅ¡ej budove Jagellovskej univerzity, kde sme si vypočuli Gaudeámus v podaní „kukučkových“ hodín. Následne sme sa preÅ¡li k návrÅ¡iu Wawel, kde je Bazilika svätého Stanislava a Václava. Tú sme si poprezerali, z čoho si opäť pamätám veľa (-: a vystúpili sme do zvonice, odkiaľ bol pekný výhľad na mesto. VÅ¡etci sme už boli maximálne zdochnutí a bolo asi pol Å¡tvrtej, čo bolo o hodinu a pol viac, ako čas pôvodného plánovaného odchodu z Krakówa, ktorý eÅ¡te na posednú chvíľu presunuli na tretiu, keď bolo jasné, že o druhej sa to nestíha. AvÅ¡ak o tej pol Å¡tvrtej bol jedinou vecou, po ktorej sme túžili, autobus, lenže eÅ¡te sme si pozreli nádvorie Wawelského zámku, odkiaľ sme sa presunuli von, že si eÅ¡te pozrieme, ako Krakówska socha draka chrlí oheň. DosÅ¥ nevydarené vyobrazenie, len tak mimochodom. Ja som mal dojem, že sa to podobá skôr na veľký, kyslými dažďami ohlodaný kus kameňa, než na draka, ale to asi nikoho netrápi. (-:

Každopádne, „drak“ nakoniec vychrlil oheň; keby bol živý, mal by papuľu na popol, len tak mimochodom, pri tom, ako silný vietor fúkal opačným smerom, ako je socha otočená (-: no a my sme konečne mohli nastúpiÅ¥ do autobusu. To už boli Å¡tyri hodiny. EÅ¡te kým sme naozaj vyÅ¡tartovali, to bola ďalÅ¡ia polhodina a vtedy už aj tí najväčší optimisti predpokladali, že do Bratislavy prídeme až niekedy po polnoci. (-: Å ofér nás vÅ¡ak prekvapil, celkom na to dupol a pred Å¡kolou sme vystupovali už o triÅ¡tvrte na jedenásÅ¥. Cesta ubehla celkom rýchlo, lebo sme tam mali pustený stále nejaký film a už tradičný, náš obľúbený autobusovo-cestovný film, DÄ›dictví, sme dopozerali akurát dve križovatky pred Å¡kolou. (-:

Takže aby som to zhrnul, výlet sa podaril, som spokojný, fyzicky nás zničili teda poriadne a momentálne sa asi celá trieda lieči od nejakej choroby, čo sa tam celkom rozmohla. (-:

A eÅ¡te jedna vec, ak má niekto záujem pozrieÅ¥ si niečo viac o OÅ›wiÄ™cime a iných bývalých koncentračných táboroch, tuto je niečo o Birkenau aj s fotkami a nájdete tam aj čo-to o ostatných táboroch. (-:]]> Mon, 07 Apr 2008 17:22:08 GMT http://johnny64.fixinko.sk/blog/comments/44/#comments http://johnny64.fixinko.sk/blog/article/44/ http://johnny64.fixinko.sk/blog/article/43/ Údolie zahaľovala jemná hmla. Svah, ktorý ho ohraničoval zo severnej strany, bol celý pokrytý hustým ihličnatým lesom. Stromy boli viditeľne veľmi staré, vÅ¡etky mali silné kmene a tie najvyÅ¡Å¡ie dosahovali výšku päťdesiat až Å¡esÅ¥desiat metrov. Pri zemi sa krčila hustá vrstva papradia. Tlmene bolo z lesa počuÅ¥ zvuky lesnej zveri. Z južnej strany bolo údolie obohnané oveľa vyšším svahom, na vrchu ktorého bol kamenistý hrebeň. Asi do Å¡tvrtiny tohto svahu siahal lesný porast, ktorý vÅ¡ak bol výrazne redší a nižší, než ten na severnej strane. Nad lesom boli stráne zarastené čučoriedkovými a brusnicovými kríkmi, ktoré boli obÅ¥ažkané zrelými plodmi. Miestami boli tieto kríky preruÅ¡ené fľakmi, na ktorých rástla nízka kosodrevina. Asi v dvoch tretinách svahu čučoriedkové kríky postupne redli, až plynulo preÅ¡li do lúky porastenej vysokou horskou trávou, z ktorej kde-tu vytŕčal kamenný násyp. Oba hrebene, severný aj južný, sa na západe spájali na majestátnom vrchu, ktorý sa týčil vysoko nad celým údolím, a keďže bol podvečer, vrhal na väčšinu údolia tieň. Z jeho vrcholu vytŕčali obrovské kusy skaly, ktorá sa postupom času rozpadala. Pod týmto vrchom, v doline, bolo neveľké pleso s priezračnou modrastou vodou, z ktorého vytekala kriÅ¡táľovo čistá horská bystrinka stekajúca dolu celým zvyÅ¡kom údolia. Na východe dolina postupne zatáčala smerom k severu. Opar, ktorý sa vznášal na spodku doliny, jej dodával silný romantický nádych. Celkovo toto miesto pôsobilo veľmi pokojným a harmonickým dojmom.]]> Mon, 03 Mar 2008 20:32:15 GMT http://johnny64.fixinko.sk/blog/comments/43/#comments http://johnny64.fixinko.sk/blog/article/43/ http://johnny64.fixinko.sk/blog/article/42/ EÅ¡te objasním ten nadpis. (-: Totiž, keď mi túto wannabe poviedku dával do rúk slovenčinár po tom, ako ju opravil, s úsmevom utrúsil takú veľmi nenápadne sa tváriacu, ale aj tak nesmierne trefnú poznámku: či to bola poviedka, alebo skôr kapitola z románu. Totiž, keď som to začínal písaÅ¥, chcel som písaÅ¥ poviedku, ale po chvíli som si uvedomil, že píšem román. Takže na tom niečo asi naozaj bude.

No už nejdem obkecávať, tu to je. (-:

Vošiel do lesa. Bola tam tma, ale jemu nevadila. Už si na ňu za tie dlhé roky zvykol. Vedel, že žiadna z príšer, ktoré v lese číhali, sa neodváži napadnúť ho. Určite nie po tom, ako pred rokom a pol bola polovica obyvateľstva lesa rozsypaná v podobe popola po celom okolí, keď stratil kontrolu nad svojimi schopnosťami.

Ráznym krokom prešiel asi kilometer, kým sa nezastavil nad hlbokou dierou v zemi, do ktorej by sa zmestili vedľa seba asi štyria poriadni chlapi a ktorej nebolo možné dovidieť na dno. S istotou nadobudnutou nespočetnými návštevami tohto miesta vypustil jednoduché kúzlo, ktoré vysunulo zo strmej steny schody.

Samozrejme, mohol by sa pri každej návšteve nejak zniesť nadol pomocou kúzla, ktorým by zbrzdil pád, avšak na to by potreboval spútať vzduch, čo bolo zbytočne komplikované a mysliac vopred na svoju nekonečnú lenivosť radšej vytvoril spleť kúziel, ktoré po tom, ako ich aktivoval veľmi jednoduchým spúšťačom, vytvarovali v strmej stene schody.

Malo to aj ďalšie výhody. Keďže zem bola už nasiaknutá týmto kúzlom, bolo o to ľahšie zapliesť do nej aj nejaké ochranné prvky, ktoré fungovali veľmi jednoducho. Ak dieru zazrela nejaká cudzia bytosť, veľmi rýchlo si spomenula, že inde ju čakajú oveľa dôležitejšie povinnosti, ako skúmanie nejakej diery v zemi uprostred lesa a dieru rýchlo vypustili z hlavy. A ak sa našiel niekto tvrdohlavejší, kto si nedal povedať, väčšinou mal čo robiť, aby nebol zožratý lesnou zverou, ktorá sa tu z ničoho nič začala v hojnom počte vyskytovať. No a v prípade, že niekto odolal aj zveri a našiel v sebe dostatok odvahy, aby sa priblížil k jame na dva metre, zrazu sa ocitol na nejakom veľmi vzdialenom mieste, napríklad na rímse uprostred nekonečného útesu.

Musel sa pousmiať. Nikto už nemal pochopenie pre takéto spôsoby. Všetci to považovali za staromódne. Akýkoľvek iný mág by takého odvážlivca jednoducho nechal zmiznúť alebo by ho inak okamžite zabil. On v tom však videl istú tradíciu. A pre obeť to bolo ďaleko menej príjemné než rýchla smrť.

Tentoraz však cítil, že niečo nie je v poriadku. Začal pomaly schádzať po schodoch nadol. Len pre pocit istoty položil ruku na hrušku jeden a pol ručného meča, ktorý mu visel pri boku. To bola ďalšia vec, ktorú ostatní považovali za zbytočnosť, ale jemu aj schopnosť dobre sa oháňať mečom už neraz pomohla zo zapeklitej situácie.

Postupoval opatrne. Nevedel prečo, ale mal pocit, že sa sem niekto dostal. Niekto, kto tu nemal čo hľadať. Niekto, komu sa podarilo dostať dostatočne blízko k jame bez toho, aby ho kúzla preniesli stovky kilometrov odtiaľto.

Keď zišiel asi o 200 metrov nižšie, tasil meč a zoslal ďalšie jednoduché kúzlo, ktoré predĺžilo schod, na ktorom práve stál, až po protiľahlú stenu. Začal kráčať k tejto stene a v momente, kedy by do nej mal bolestivo naraziť, ňou jednoducho prešiel.

Ocitol sa v dlhej chodbe, ktorú osvetľovala záhadná žiara vychádzajúca zo všetkých stien. To bolo ďalšie jeho dielo. Všetky chodby boli nasiaknuté týmto jednoduchým kúzlom, ktoré tu svietilo vždy, keď sa priblížila nejaká živá bytosť. Mohol tu, prirodzene, nechať iba dostatočnú zásobu pochodní, čo, mimochodom, spočiatku bol naozaj jediný spôsob osvetlenia, ale bol lenivý ich stále zapaľovať a nepáčilo sa mu nedostatočné svetlo, ktoré poskytovali. Celkovo obľuboval, keď mohol veci čo najviac zautomatizovať.

Opatrne išiel chodbou. Našľapoval pomaly a absolútne nečujne. Pre istotu prestal dýchať, tak či tak to nepotreboval. Tento zvyk len pochytil od ľudí, ktorým bolo nepríjemné rozprávať sa s niekým, kto neprejavoval podľa ich merítiek ani základné známky života.

Na prvých dvoch križovatkách odbočil doľava, na tretej išiel rovno. Blížil sa k pitevni. Cítil, že neznáma osoba je čoraz bližšie. Nakoniec prišiel ku dverám pitevne, ktoré sa v tom momente otvorili a v nich sa objavil Yodin.

„Dobrý večer, Majster.“

Majster. Nepáčilo sa mu to oslovenie. Nemal však na výber. Odkedy prijal Yodina za učňa, čo musel spraviť do 47 hodín od smrti svojho pôvodného majstra, stratil svoje pôvodné meno. Ale ani o tom nemohol povedať, že by sa mu nejak páčilo. Uskshinrilh. Takmer nikto ho nedokázal správne vysloviť na prvý pokus. Aj na druhý pokus sa to podarilo len málokomu. V každom prípade to však bolo o niečo osobnejšie oslovenie, než len Majster.

„Yodin! Ty had! Čo to stváraš? Úplne si ma splietol, myslel som, že sa sem dostal niekto nevítaný.“

„Pardon, Majster. Len som si precvičoval maskovanie. Asi celkom úspešne, ako vás tak počúvam, nemyslíte?'' spýtal sa Yodin Majstra s úškľabkom.“

„Keby som nebol odkrytý v mentálnej sfére a keby si si ma nevšimol prichádzať a neukázal sa práve včas, už by si dávno bol dezintegrovaný po celom lese! Ako sa ti podarilo tak dokonale zvládnuť to maskovacie kúzlo po tom, čo som ti ho len raz ukázal? A ako to, že som ťa nespoznal v psychickej sfére?“

„Nuž, iba som pozorne sledoval a snažil sa zopakovať všetko po vás. Veď to je úplne jednoduché. Tak som si úlohu trošku skomplikoval a pridal som aj maskovanie mysle. Zdá sa, že sa podarilo...“

„Niekedy pochybujem o tom, kto z nás je tu majster a kto učeň... Mimochodom, čo si robil v pitevni?“

„Skúmal som telo jedného z tých nemŕtvych, čo v poslednej dobe napádajú mesto. Nepodarilo sa mi ničím fyzicky prerezať ten pancier. Musel som použiť mágiu. Zvláštne na tom bolo to, že proti magickému nožu nekládol ani najmenší odpor.“

Asi pred dvoma týždňami sa začali dole v okolí mesta objavovať zvláštne nemŕtve príšery. Väčšinou boli dve, najviac tri pokope. Mešťania sa proti nim spočiatku vôbec nevedeli brániť. Žiadne fyzické zbrane na nich nemali vplyv – či už boli z ocele, zo striebra alebo z akéhokoľvek iného materiálu, nikdy na nich nezanechali ani škrabanec. Mali jednoducho príliš pevnú kožu. Nemŕtvi vždy zabili jedného alebo dvoch členov stráže a odniesli ich telá preč. Spočiatku sa snažili obyvatelia mesta telá obetí nájsť, ale vzdali to po tom, čo si jeden malý chapec, Sayir, ktorý bol počas jedného z útokov akurát hore na hradbách, všimol, že jeden z útočníkov má rovnakú tvár, ako jeden zo zabitých vojakov. Nebolo pochýb, čo sa deje. Neďaleko mesta sa usadil lich, ktorý si rozširoval armádu nemŕtvych služobníkov.

Po nejakom čase vojaci našli slabé miesto nemŕtvych útočníkov. Jediný spôsob, ako ich bolo možné fyzicky zneškodniť, bol trafiť ich do oka a prevŕtať im celú hlavu. To však bolo stále takmer nemožné pre všetkých šermiarov, ktorí mali čo robiť, aby zabránili neuveriteľne silným rukám, aby im neoddelili hlavu od zvyšku tela. Pre najskúsenejších lukostrelcov to bola len o málo jednoduchšia úloha. Útočníci sa totiž pohybovali veľmi nepredvídateľne a len málokedy ostali stáť na mieste dlhšie, než pol sekundy. Pre vojakov bolo skrátka takmer nemožné odraziť útok.

Týždeň dozadu sa jedna nemŕtva príšera zatúlala aj k lesu akurát v čase, keď tam bol aj Majster. Ten úplne inštinktívne poslal na útočníka jednoduchý blesk, ktorý by obyčajnému banditovi spôsobil maximálne tak slabšie popáleniny. Ani nepočítal s tým, že by mohol nemŕtvemu spôsobiť nejaké vážnejšie zranenie, hlavne nie po tom, čo o týchto kreatúrach Yodin zistil od Sayira. Išlo mu skôr o to, aby protivníka trochu rozptýlil, aby získal čas na zložitejšie kúzlo, ktorým by ho dorazil. O to bolo väčšie jeho prekvapenie, keď zistil, že toto jednoduché kúzlo, ktoré ovládalo každé osemročné decko po polroku výcviku, útočníka úplne zničilo a z tela nezostalo nič viac, než len kôpka popola.

Toto sa mohli čarodejníci dozvedieť aj skôr, keby sa mešťania nebáli požiadať ich o pomoc. Yodin a Majster boli v okolí jediné dve bytosti ovládajúce mágiu, s výnimkou licha, ktorý sa tu usadil pred dvoma týždňami, a nikdy nespravili nič, čo by mestu akýmkoľvek spôsobom uškodilo. Podobne ako ich predchodcovia, vždy sa snažili mestu pomôcť tak, ako to len bolo možné. Ľudia z nich však aj napriek tomu nemali dobrý pocit. Dlhodobé pôsobenie mágie sa prejavilo na ich telách, napríklad tým, že nepotrebovali dýchať, ale aj tváre mali menej výrazné; bolo treba chvíľu zaostrovať, aby boli schopní rozoznať nos, oči a ústa. Takisto ich nemali radi aj preto, že vždy, keď starý majster zomrel, ten, kto bol dovtedy učňom, si vybral jedno z mestských detí a začal ho učiť umeniu mágie.

Posledný týždeň teda Yodin a Majster trávili aj napriek nízkej obľúbenosti v meste čoraz viac času, aby minimalizovali počet obetí. Popri tom si Majster nemohol nevšimnúť priateľstvo vznikajúce medzi Yodinom a Sayirom, čo využili na získanie informácií o nemŕtvych. Keďže Sayir sa často vyskytoval v kasárniach a s väčšinou vojakov vychádzal celkom dobre, nemal problém od nich zistiť všetko, čo o útočníkoch vedeli a bez váhania všetko povedal Yodinovi.

„To sa dalo očakávať,“ pokračoval Majster v rozhovore, „keď vezmeme do úvahy, akú majú slabú odolnosť proti mágii. Našiel si na tele ešte niečo zaujímavé?“

„Nič. Len som zistil, ako ten nekromantský lich postupuje pri vytváraní svojich bojovníkov. Najprv pozliepa všetky časti tela dohromady, potom zmení štruktúru kože a na jej povrchu vytvorí veľmi tenký povlak pevnejší než diamant a nakoniec telo vzkriesi. Niekde som čítal o kúzle, ktoré to všetko robí. Myslím, že to bolo niekde v knižnici.“

„Poznám to kúzlo. Jednoduché, ale účinné. Lenže je to taká... Návyková záležitosť. Kto ho použije raz, nemôže si pomôcť a potrebuje ďalšiu obeť... A čím častejšie ho používa, tým viac nových obetí potrebuje. Súdiac podľa toho, v akých malých skupinkách chodia útočníci k mestu, ešte nemá veľkú armádu. A asi dosť trpí, keďže posledný týždeň sme väčšinu útokov odrazili. Ale je len otázkou času, kedy príde s niečím komplikovanejším, čomu nebude také jednoduché sa ubrániť. Z každého zabitého vojaka totiž tým kúzlom absorbuje všetku silu, ktorá v ňom bola. Myslím, že by sme sa mali poponáhľať a čo najskôr ho odstrániť.“

„Súhlasím. Podľa toho, čo mi povedal Sayir, nemŕtvi útočia na mesto od západu. Niekde tým smerom sa pravdepodobne zdržiava aj pôvodca útokov.“

„Zaujímavé. Ak ma pamäť neklame, a mňa pamäť nikdy neklame, tým smerom mával obydlie môj nikdajší majster dovtedy, kým nevybudoval toto a neprijal ma za učňa. Neprekvapuje ma, že si taká mocná magická bytosť vybrala ako svoju pevnosť práve toto miesto. Zajtra na svitaní tam pôjdeme a pokúsime sa ho odstrániť. Teraz idem spať a tebe odporúčam to isté. Ak totiž používa také kúzlo na kriesenie nemŕtvych, môžeme sa tešiť na vrelé privítanie. Priam až výbušné. Dobrú noc.“

„Dobrú noc.“

Majster sa otočil a spleťou chodieb, v ktorej by sa ktokoľvek, kto tu nežil väčšinu svojho života, stratil tak beznádejne, že by sa do smrti nedostal von, prešiel do miestnosti, kde okrem postele bol len malý koberček a vešiak. Vyzliekol si plášť, meč oprel o posteľ, plášť zavesil na vešiak a ľahol si na lôžko. Žiara vychádzajúca zo stien pohasla.

Yodin ešte chvíľu stál v chodbe pred pitevňou a premýšľal. Kedysi, keď bol ešte malý, všetko, čo aspoň trochu súviselo s mágiou, ho úplne fascinovalo. Vlastne aj preto sa stal Majstrovym učňom. Lenže teraz, keď ovládol takmer všetko, čo ho majster mohol naučiť, dokonca kúzla o niečo vylepšil, pripadalo mu to také... Iné. Vtedy si neuvedomoval, aké riziká a akú zodpovednosť so sebou toto poznanie prináša. Úplne sa videl v Sayirovi. Ten bol tiež fascinovaný každým kúzlom, ktoré videl. Ako jediný z celého mesta nemal panický strach zo všetkého, čo súviselo s mágiou. Jedného dňa sa asi aj on stane...

Potriasol hlavou. Takéto úvahy k ničomu nevedú. Teraz sa hlavne potrebuje poriadne vyspať. Zajtra bude potrebovať veľa energie, aby mohol Majstrovi pomôcť pri zneškodňovaní licha.

Pobral sa rovnakým smerom, ako Majster. Po chvíli sa ocitol pred Majstrovou spálňou. Otvoril dvere na opačnej strane chodby. Táto miestnosť bola rovnako vybavená. Yodin sa uložil do postele a o chvíľu zaspal.

Ráno sa obaja zobudili naraz. Obliekli si plášte, Majster si pripásal meč a mlčky vyšli von. Keď prichádzali k mestu, bolo asi pol siedmej. Hore na hradbách zbadali mladého Sayira. Ten okamžite zbehol dolu a bežal im naproti.

„Dobré ráno Yodin!“ pozdravil usmievajúc sa od ucha k uchu. „Aj vám, Majster,“ dodal a s rešpektom pozrel na Majstra. „Prečo ste tu tak skoro ráno?“

„Dobré ráno aj tebe, Sayir,“ odzdravil Yodin, „a ty prečo ešte nespíš?“

„Ále... Zobudil som sa už pred hodinou, keď bolo mesto znova napadnuté tými... škaredými vecami.“

„To je dôvod, prečo sme tu...“ povedal zamyslene Yodin. „Ideme nájsť tú potvoru, čo je za to zodpovedná. Ak budeme úspešní, toto bol posledný útok tých... tvorov, čo toto mesto zažilo.“

„Yodin... Dávaj si pozor...“ povedal Sayir s úzkosťou v hlase.

„Neboj, Sayir, sľubujem, že sa sem vrátim živý a zdravý.“

Majster celý čas postával opodiaľ netrpezlivo podupkávajúc a Yodin ho už nechcel nechať dlhšie čakať. Rozstrapatil Sayirovi vlasy, otočil sa k Majstrovi a spolu s ním odišiel smerom na západ. Sayir sa za nimi ešte chvíľu pozeral.

Majster poznal cestu ku starámu obydliu svojho niekdajšieho Majstra veľmi dobre. Kedysi totiž sťahovali všetku výbavu do nového obydlia v lese. Asi o hodinu došli ku vysokej skale. Približne o tristo metrov vyššie bol v skale veľký otvor. Od úpätia až po otvor boli vytesané schody. Zrejme zo skaly vystúpili po tom, ako vyhaslo kúzlo, ktoré fungovalo podobne, ako v jame v lese. To znamenalo, že aj všetky ostatné ochranné kúzla s najväčšou pravdepodobnosťou boli už nefunkčné. To by vysvetľovalo, prečo bol lich schopný sa tu usadiť.

Začali liezť hore po schodoch. V tom istom momente začali zhora zliezať aj nemŕtvi vojaci. Prvých dvoch zneškodnili jednoduchým bleskom. Ostatní však už boli lepšie zabezpečení. Majster tasil meč. Dúfal, že s ním bude schopný aspoň vyradiť z boja nemŕtve telá. Tento meč totiž nebol obyčajný. Majster ho napustil viacerými jednoduchými kúzlami, vďaka ktorým nielen rezal, ale aj pálil, mrazil a spôsoboval zranenia elektrinou zároveň.

Ako predpokladal, meč sa hladko zarezal do prvého protivníka, ktorý sa následne zosypal na zem. S novonadobudnutou istotou Majster rozsekal aj všetky ostatné chodiace telá.

Mágovia sa vyštverali do otvoru. Tam ich našťastie nečakali žiadni ďalší vojaci. Obaja však vycítili, že sú ich plné chodby.

„Yodin,“ povedal Majster, „skús sa zamaskovať ako jeden z nemŕtvych. Aj na mentálnej úrovni. Tak, ako si to spravil včera večer. Budeš ma kryť. Navyše nemáš ani taký meč, aby si vedel zneškodniť protivníkov a zosielať na nich dostatočne silné kúzla by ťa príliš vyčerpalo.“

„V poriadku,“ povedal Yodin a o sekundu už pred Majstrom stál navonok ďalší nemŕtvy. „Lenže ako budete vedieť, ktorý som ja?“

„Nijak. Mám lepší nápad. Budem predstierať, že som mŕtvy. Ty ma odnesieš priamo k lichovi. Aj ty cítiš, kde presne je, však?“

„Áno, v poriadku. Dúfajme, že nebude mať príliš veľa obrancov a že nás nerozoznajú.“

Yodin si prehodil Majstra cez plece a vydal sa chodbou hlbšie do skaly. Cestou míňali ďalších nemŕtvych, ktorí však nespozorovali nič podozrivé. Obaja si všimli, že čím hlbšie sa dostávajú, tým lepšie zabezpečených nemŕtvych služobníkov míňali. Na niektorých by už ani Majstrov meč nestačil.

Nakoniec sa dostali pred dvere do miestnosti, v ktorej musel byť lich. Yodin otvoril dvere a vošiel dnu. Vnútri bola veľká postava, ktorá mala zjavne moc porovnateľnú s Majstrovou a okrem nej päť najsilnejších nemŕtvych služobníkov. Lich sedel na veľkej stoličke na protiľahlom kraji miestnosti a v strede bol veľký kamenný oltár, ktorý pravdepodobne slúžil na kriesenie nemŕtvych.

Yodin prešiel do stredu miestnosti a položil Majstra na oltár. Lich vstal a pohol sa smerom k oltáru. Asi na polceste sa však strhol a ukázal na dvere. Piati služobníci ku nim okamžite pribehli a odrezali dvom mágom cestu von. Tým bolo jasné, že ich lich odhalil, preto Yodin zrušil maskovanie a Majster sa rýchlo postavil, meč v ruke.

„Ja si beriem licha, ty sa postaraj o tých piatich!“ zakričal Majster na Yodina. Ten sa už pripravoval na mocné deštruktívne kúzlo, ktoré v momente, keď Majster dohovoril, zoslal na prvého z piatich nemŕtvych. Ten sa okamžite rozprskol po celej jaskyni. Ostatní štyria neváhali a v tom istom momente sa pohli smerom k Yodinovi.

Majster tiež neváhal. Už cestou sem si pripravil silné kúzlo, ktoré by v ideálnom prípade malo roztrúsiť licha po priestore v okruhu asi kilometra. To sa však nestalo. Lich bol na podobný útok už pripravený a tak kúzlo odrazil, v dôsledku čoho sa začal na bojujúcich sypať strop jaskyne. Majster a Yodin rýchlo nad sebou vytvorili štíty, ktoré zabránili masívnym kusom kameňov, aby ich rozpučili. Lenže to už lich zosielal na Majstra kúzlo podobnej intenzity, ako to, čo pred chvíľou odrazil. Majster mu len tak-tak uhol a kúzlo zasiahlo podlahu, čím ešte viac prispelo k deštrukcii skaly. Yodin medzitým neoddychoval a odstránil ďalšieho zo služobníkov. Tento sa pre zmenu rozpadol na hromádku zamrznutých kryštálov.

Majster si uvedomil, ako podcenil protivníka. Budem musieť to použiť, pomyslel si. Nemám na výber. Začal sa pripravovať na kúzlo silnejšie, než ktorékoľvek čo doteraz použil. Yodin sa zatiaľ postaral o to, že z tretieho osobného ochrancu ostala iba kôpka popola.

„Yodin,“ zakričal majster, „vytvor si čo najsilnejší magický štít. Neviem, aké účinky bude mať to, čo idem teraz vyskúšať.“

Yodin zneškodnil posledných dvoch nemŕtvych obrancov tým, že ich premiestnil dovnútra skaly. Cítil, že je už na konci síl, ale spravil to, čo po ňom Majster chcel. Zozbieral to, čo mu ostalo zo síl a vytvoril okolo seba silný štít.

Majster sa rozbehol oproti lichovi s mečom v náprahu. Sekol tesne pred lichom. Navonok sa nič nestalo, ale týmto sekom rozťal štíty, ktoré okolo seba lich vybudoval. Pravou rukou chytil licha za krk. Majstrova tvár prezrádzala maximálne vypätie síl. Najprv sa zdalo, že pôvodný zámer mu nevyjde, lebo lich začal zdvíhať ruky v geste, ktoré malo na Majstra zoslať kúzlo ktorým by ho definitívne zabil, ale z ničoho nič lichove ruky padli. V nasledujúcom okamihu jaskyňou zatriasol nepredstaviteľný výbuch, ktorý bol spôsobený tým, že lichova moc opustila jeho telo. To síce znamenalo, že lich zomrel, ale aj to, že Majster ju musel nejakým spôsobom odtiaľ vytlačiť. Yodin o tom čítal v jednej z kníh. Majster to mohol dosiahnuť iba tak, že opustil svoje telo a vstúpil do licha. Tákáto cesta však bola jednosmerná a nikto nemohol žiť v cudzom tele...

Keď výbuch ustal, Yodin sa začal predierať množstvom napadaného kamenia von. Vedel, že Majstrovi už nemôže pomôcť a jaskyňa mala každú chvíľu spadnúť. Ako prechádzal chodbami, míňal telá niekdajších vojakov, ktoré padli k zemi v momente, keď ich pán zomrel. Z posledných síl sa vyštveral von z jaskyne a takmer sa skotúľal po schodoch dolu na trávu. Keď bol konečne na pevnej zemi, ľahol si a zaspal.

Sayir od rána nervózne poskakoval po západných hradbách. Už sa blížil večer a stále nikoho nevidel. Okolo siedmej hodiny večer zbadal postavu blížiacu sa od západu. Zbehol z hradieb, vyšiel západnou bránou von z mesta a utekal postave naproti. Po chvíli k nej pribehol.

„Yodin! Som tak rád, že ťa vidím!“ zvolal. „Prečo si sám? Kde je Majster?“

„Už sa nevolám Yodin,“ odpovedala postava potichu, „Ja som Majster. Poď za mnou...“]]> Mon, 03 Mar 2008 20:00:06 GMT http://johnny64.fixinko.sk/blog/comments/42/#comments http://johnny64.fixinko.sk/blog/article/42/ http://johnny64.fixinko.sk/blog/article/41/ Včera (23. 12.) som v televíznych novinách zachytil správu, že tento rok sú v priemere ľudia na Vianoce o 700 korún Å¡tedrejší, než minulý rok. ÄŽakujem pekne za také Vianoce. Takúto správu mohol do televíznych novín pustiÅ¥ iba človek, ktorý zjavne nemá vÅ¡etkých 5 pokope.

Na Vianoce ľudia kupujú množstvo darčekov, lacných či drahých, veľkých či malých. Načo? Áno, jasné... Chceme poteÅ¡iÅ¥ svojich blízkych, ukázaÅ¥ im, že ich máme radi atď. Ale nie sú na to aj lepÅ¡ie spôsoby, než nakupovanie drahých a veľmi často zbytočných darčekov? V poslednej dobe sa totiž darčeky stávajú účelom a Vianoce iba prostriedkom. Nebývalo to kedysi naopak?

Ja osobne nezvyknem veľmi nakupvaÅ¥ na Vianoce darčeky. Ani ich príliÅ¡ neočakávam. Viem si bez problémov predstaviÅ¥ Vianoce bez darčekov. Možno to je preto, že posledných pár rokov sme neboli v práve najlepÅ¡ej finančnej situácii a na darčeky neboli peniaze... Keď vÅ¡ak chcem niekoho poteÅ¡iÅ¥ darčekom, nemusím s tým čakaÅ¥ na Vianoce len preto, že na Vianoce sa darčeky zvyknú dávaÅ¥.

Ja som si teraz, na Vianoce, uvedomil, ako veľmi mi záleží na mojich priateľoch. Keby nebolo ich, neviem, čo by som si počal. Banálna vec, ale v tom každodennom zhone si to človek neuvedomí. Tým vÅ¡ak nechcem povedaÅ¥, že potrebujem Vianoce na to, aby som si to uvedomil. Len k tomu tá vianočná atmosféra prispela. Myslím si vÅ¡ak, že vyÅ¡Å¡iu hodnotu, než kopec darčekov pod stromčekom, pre mňa má víkend strávený s priateľmí.

ÄŽalÅ¡ia banalita, ktorá mi vie pokaziÅ¥ náladu, je napríklad fráza ``Šťastné a veselé.'' Táto fráza sa automaticky každému asociuje s Vianocami. Opakujú ju takmer vÅ¡etci. Prečo? To je taký problém, zaželaÅ¥ niekomu krásne vianočné sviatky vlastnými slovami? Vo mne táto fráza zanecháva dojem, že ten, čo ju vyslovil, to nemyslí vážne, že to hovorí len preto, že sa to hovorievaÅ¥ zvykne. Pre mňa táto fráza stratila významovú hodnotu, stali sa z nej len prázdne slová.

ÄŽalÅ¡ia vec, ohľadne ktorej so mnou budú súhlasiÅ¥ viacerí ľudia, je fiktívna postavička zvaná Santa Claus. Táto postava podľa istej (dosÅ¥ veľkej) skupiny ľudí (sústredenej hlavne na západ od Slovenska) nosieva na Vianoce darčeky. Naozaj? Ja osobne som zvyknutý na takú tradíciu, že vždy priÅ¡iel JežiÅ¡ko. Malý JežiÅ¡ko, ktorý sa práve narodil v betlehéme. PriÅ¡iel, aby rozdával lásku ostatným ľuďom (pre zjednoduÅ¡enie si predstavme, že láska sa dá rozdávaÅ¥). Tradícia s koreňmi v Biblii. S kresÅ¥anstvom toho mám síce spoločného naozaj minimum, ale táto tradícia natoľko zľudovela, že momentálne by bolo asi veľmi odvážne tvrdiÅ¥, že je eÅ¡te stále kresÅ¥anská...

Ale späť k Santovi. NaÅ¡iel som článok, kde je história vzniku tejto postavy opísaná tak podrobne, že sa neodvažujem to zhrnúť, takže nech sa páči. Len upozorňujem, že je dosÅ¥ dlhý.

No a eÅ¡te jedna vec... Pesnička, ktorú určite poznáte. Spieva sa v nej ``Do they know it's Christmas time at all?'' alebo niečo v tomto zmysle. Alebo, čo je eÅ¡te horÅ¡ie, ``Let them know it's Christmas time...'' Naspievali ju americké popové hviezdy... Pokiaľ ma pamäť neklame, táto pesnička je adresovaná ľuďom v Ã¡zijských krajinách... Prečo? To eÅ¡te aj sviatky chcú ostatným diktovaÅ¥? To im už nedoprajú vlastnú kultúru, nech je akokoľvek odliÅ¡ná od ich vlastnej?

Nuž a ostatné pesničky, čo počujete v zime každý deň aspoň sedemkrát z rádia každú, len preto, že sa v nich spieva o pokoji, pohode a Vianociach... Mne to pripadá vÅ¡etko prehnané a pokrytecké. Prečo sa pesničky o pokoji nehrávajú po celý rok? A sú skutočne tak myslené, alebo ide iba o Äalší pokus poriadne sa nabaliÅ¥ na Vianociach? Určite nebude Å¥ažké domyslieÅ¥ si môj názor...]]> Wed, 02 Jan 2008 18:38:54 GMT http://johnny64.fixinko.sk/blog/comments/41/#comments http://johnny64.fixinko.sk/blog/article/41/ http://johnny64.fixinko.sk/blog/article/40/ Dneska ma triedna v kombinácii s fyzikárkou a zástupcom naozaj neskonale poteÅ¡ila. Uprostred geografie mi povedala, že po hodine sa so mnou chce porozprávaÅ¥. Tak som do konca hodiny rozmýšľal, čo asi odo mňa môže chcieÅ¥. Žeby zas tú jej obľúbenú o tom, ako by som nemal toľko vymeÅ¡kávaÅ¥ a že sa to odráža na mojich známkach atď.? Ale veď teraz som už dlho nebol na sústredení, takže nevidím dôvod...

Po hodine sa ukázalo, že mala problém s nejakými zameškanými hodinami. Totiž, minulý týždeň sa vrátila z nejakého hehu, kde bola 3 týždne. V piatok 23. 11. som odišiel zo školy po 4. hodine, aby som určite stihol vlak do Košíc. Potom v pondelok som prišiel do školy až na piatu hodinu, lebo som chcel ísť k ortopédovi, čo sa mi však nepodarilo, pretože tam bolo príliš veľa ľudí, ale potreboval som dojsť na matiku, aby som odovzdal MO.

S čím z toho mala problém triedna? V piatok som tam mal zapísanú nie piatu, ale druhú hodinu, lenže ospravedlnenku som dal len za piatu. Zapísaný som tam bol písmom našej fyzikárky, druhá hodina je podľa rozvrhu fyzika. No a za pondelok som jej vraj nedal ospravedlnenku. Najprv som sa snažil asi pol minúty spomenúť si, čo to bolo za dni. OK, už viem, piatok, išiel som do Košíc. WTF? No dobre, pondelok... Aháá, bol som v čakárni.
``No lenže za ten pondelok som vám ospravedlnenku dával, spolu s tou za stredu.''
``Vážne?'' Ukázal som jej zošitok s ospravedlnenkou. Pozrela, nič na to nepovedala.
``A ten piatok, to naozaj neviem. Ja som tu určite bol prvé štyri hodiny. Odišiel som až pred piatou.''
``No ale potom ako to, že tu ste zapísaý?''
``A to ja mám ako vedieť?''
``Koľko to už je? Veď to sú už dva týždne. Dokedy mi máte dať ospravedlnenku? Do troch dní. To budú neospravedlnené hodiny.''
``No tak prepáčte, ale za to, že VY ste si nevšimli tú ospravedlnenku, čo som vám dal včas, ja naozaj nemôžem.'' Už mi pomaly končili nervy a asi to bolo poznať aj v mojom hlase...
``No dobre, ten pondelok je v poriadku, ale čo ten piatok?''
``No veď ja vám vravím, že na tej hodine som bol. Jak som o tomto mal vedieť?''
``To si ale musíte vy sledovať, tú ospravedlnenku ste mi mali dať už minulý týždeň.''

Tak teraz mi niekto vysvetlite, ako som si mal, prefišma, sledovať, či náhodou nie som zapísaný za nejakú hodinu, na ktorej som bol, keď, podľa slov nášho dokonalého a neomylného zástupcu, žiaci nemajú čo pozerať do triednej knihy, to je záležitosť učiteľov. Čo mám pravidelne kradnúť notesy všetkým učiteľom, či si ma náhodou nezapísali niekedy, keď som na hodine bol? Aj tak to nie je záruka, že sa neobjavím v triednej knihe...

Nakoniec sme sa dohodli na tom, že sa ešte spýta fyzikárky, prečo ma tam zapísala. No budiž. Ale ak mi za to dá neospravedlnenú hodinu, asi ju nakopem do zadku. To som si vravel vtedy a nervy som mal dosť v prdeli.

No a teraz, ako toto píšem, som sa nad tým celým zamyslel ešte raz a až teraz som si spomenul, že vtedy v piatok sa nám presunula fyzika z druhej hodiny na piatu, pretože cez druhú hodinu nám robila prednášku nejaká polointeligentná francúzska sliepka z nejakej francúzskej vysokej školy humanitných vied. Čiže nasledujúce tvrdenia sú pravdivé:
- V piatok som odišiel pred piatou hodinou.
- V piatok som nebol na fyzike.
- V piatok som bol na druhej vyučovacej hodine.
Jediný problém je ten, že fyzikárka, keď prepisovala absenciu z notesa do triednej knihy, zabudla na to, že fyzika nebola cez druhú, ale piatu hodinu. Už som napísal triednej e-mail a ak sa jej ešte niečo nebude páčiť, ...]]> Fri, 07 Dec 2007 14:30:28 GMT http://johnny64.fixinko.sk/blog/comments/40/#comments http://johnny64.fixinko.sk/blog/article/40/