(-K JohnNy

Hardestest trip po Vysokých Tatrách

Fri, 16 Jul 2010 10:33:10 GMT

Keď už som sa dostal ako člen technického výboru na CEOI, môžem si užívať všetky výhody, ktoré s tým súvisia, a tak som sa včera ocitol v Tatrách.

Včera bol oddychový deň medzi dvoma súťažnými a na programe bol výlet. Možnosti boli dve – pre tých lenivejších prechádzka medzi Štrbským a Popradským plesom (easy trip), pre nás, čo sme chceli pobehať po kopcoch, bol hard trip na Téryho chatu.

Ráno nás naložili do dvoch autobusov, tých, čo sa šli iba poprechádzať do jedného a nás, čo sme šli na túru, do druhého, po ôsmej sme vyrazili z Košíc a o jedenástej sme stihli lanovku zo Smokovca na Hrebienok. Odtiaľ sa hneď akčná skupina KSPákov vybrala rovno hore; ostatní sa tam ešte kdesi flákali a nám sa nechcelo na nich čakať.

Cestou ku Zamkovského chate sme sa trošku rozpadli; Rejdi nám zdrhol úplne, Zemčo, Dano, Lukáš, Bob a ja sme si držali celkom slušné tempo, ale Monika s Mišofom išli takým pohodovejším, preto sme sa rozhodli, že pri Zamkovského chate na nich počkáme.

Nakoniec to dopadlo tak, že sme tam ostali asi štvrť hodiny, ak nie dlhšie, medzitým nás Mišof s Monikou obehli a spravili si celkom náskok. Pohli sme sa ďalej, pokračovali sme naším tempom a asi v polovici cesty sme dobehli pomalšiu dvojicu.

Na Téryho chate sme boli okolo jednej, čiže od Hrebienka sme to dali za menej ako dve hodiny (tabuľkovo by to malo byť 2:50). Hore sme si dali čaj, kapustnicu, nejaké pivo a tatranský čaj na povzbudenie a strávili sme tam asi hodinu.

Keď už začali prichádzať aj účastníci, ešte akčnejšia podskupinka už aj tak dosť akčnej KSPáckej skupinky sa rozhodla. Bob, Zemčo a ja sme šli na Priečne sedlo vytvoriac si tak vlastný hardestest trip. Boli sme však varovaní osobou, ktorá mala výlet na starosti, že pokiaľ neprídeme do Smokovca do pol šiestej, nebudú na nás dlhšie čakať.

A tak sme presne o druhej odchádzali z Téryho chaty, dúfajúc, že namiesto tabuľkových 5:15 stihneme prísť na Hrebienok za 3:30. (-: Nahodili sme rýchle tempo a celkom sme sa ho držali, kým sme neprišli pod samotné Priečne sedlo.

Keď sme prišli na spodok reťazí, akurát na tých najspodnejších úsekoch bola nejaká skupinka, o ktorej sa potom ukázalo, že im to potrvá ešte dobrú polhodinu, kým vylezú. Nemali sme však na výber, na reťaziach sa predbiehať nedá, teda, pokiaľ nikto z nás nechcel skončiť na skalách asi o sto metrov nižšie, a tak sme si aspoň oddýchli čakajúc, kým sa uvoľní ďalší úsek.

Tak, ako sme cestou od chaty po spodok reťazí získali oproti tabuľkám takmer pol hodiny, sme následne celý náskok na reťaziach stratili. Na druhej strane sa nám však skupinku už podarilo obehnúť a mohli sme ďalej pokračovať po svojom.

Čakanie visiac na reťaziach však malo aj svoje výhody. Ako sme tak viseli, rozprávali sa a obdivovali výhľad, zrazu sme si všimli dva kamzíky, ako uháňajú dolinou. Asi nikdy nepochopím, ako dokážu tak rýchlo a isto skákať po takých skalách…

Všetko by bolo fajn, lenže by to nebol ten správny výlet, keby sme sa nestratili… Ideme si tak dole zo sedla, rozprávame sa, kráčame po chodníku, keď tu zrazu som si uvedomil, že nevidím nikde v okolí značku. Radšej sme sa teda vrátili, nechceli sme nič riskovať, Zemčo šiel hľadať chodník a ja som si zatiaľ dal na koleno bandáž.

Ukázalo sa, že chodník tam stáčal prudko doprava, lenže akosi nikde zmena smeru nebola naznačená. Odtiaľ ďalej však boli značky vyznačené asi s dvojnásobnou hustotou než dovtedy, takže ďalšie stratenie sa nekonalo.

Na Zbojnícku chatu sme dorazili presne o pol piatej, teda oproti tabuľkovým trom hodinám z Táryho chaty sme ušetrili iba slabú polhodinu. To ale znamenalo, že chceme stihnúť Hrebienok za hodinu.

V podstate už po tom, ako sme stratili kopu času na sedle, sme sa začali zmierovať s tým, že pôjdeme vlakom, vlastne sme s tým už rátali. O pol šiestej volal Zemčovi Lukáš, že už idú k autobusu a že sú všetci. Zemčo na to povedal, že majú rovno ísť, lebo nám to môže trvať ešte hodinu. Nevedeli sme presne, kde sme boli, takže sme ich nechceli zdržovať.

Krásny moment bol, keď sme dosiahli hornú hranicu lesa. Na vzdialenosti asi desiatich metrov som cítil ochladenie o päť až desať stupňov. Taký príjemný chládok som tu na CEOI ešte asi nezažil.

Späť k ponáhľaniu sa do Smokovca. Nakoniec sa rozhodli na náš čakať, nevieme, z akého dôvodu. Na Hrebienok sme prišli o trištvrte na šesť, čiže sme akurát stihli lanovku o šiestej. Keď sme prišli pred štvrť na sedem ku autobusu, šofér nás privítal strašne naštvaným tónom, že na nás čakajú už hodinu (o pol šiestej ostatní iba šli lanovkou z Hrebienka (-: ) a účastníci sa tvárili, že im to až tak nevadilo; zašli do krčmy na jedno kolo.

Ale my sme boli maximálne spokojní. (-: Napriek zdržaniu pri sedle a štvrťhodinovému strateniu sa sme stihli celú trasu za tri a trištvrte hodiny, videli sme kus prírody a hlavne sme si spravili taký akurát poriadny výlet po Tatrách.

Čo dodať na záver? Asi len toľko, že sa už teším na hory okolo Terchovej a že si niekedy musím zopakovať Kriváň, už sa naozaj dostať hore na Rysy a snáď sa mi ešte podarí pobehať po horách aj viac.

Dušičky, časť 2

Thu, 05 Nov 2009 11:51:58 GMT

Minulý piatok ráno som po dlhej dobe spravil opäť tú chybu, že som si sadol k zapnutému televízoru. A mám pocit, že túto chybu si tak skoro opäť nezopakujem…

Akurát bola pustená istá nemenovaná stanica s trojpísmenovým palindromatickým názvom zloženým z jedného písmena O a dvoch písmen J, kde práve vysielali ranné spravodajstvo. A to som trafil práve takú reportáž, ktorá riešila moju obľúbenú tému.

Nepodarilo sa mi nájsť tú reportáž v archíve, ale pointa bola, že v nejakej dedine nebehali celý týždeň všetci po cintoríne a nezasýpali hroby kvetmi, sviečkami a podobnými nezmyslami iba preto, že sa blížili Dušičky, a tvárili sa, aké je nehorázne, že namiesto toho robia nejakú zmysluplnú činnosť, konkrétne, že celá dedina čistila koberce.

Najväčším klincom celej reportáže bol taký záber, ako kameraman spolu s reportérom naháňa miestnu obyvateľku, kričiac po nej, prečo nebehá po cintoríne, zatiaľ čo miestna obyvateľka po nich kričala späť, že jej majú dať pokoj. Predpokladám, že zamýšľaným cieľom tohto záberu bolo ukázať, že dotyčná obyvateľka je strašná ignorantka, že nerobí to, čo táto stupídna spoločnosť očakáva, ale jediné, čo pre mňa z neho vyplynulo, je, že dotyčný reportér je riadny kus chuja.

Celkovo, pre pánov reportérov z tejto nemenovanej televízie mám iba jedno odporúčanie – namiesto produkovania podobného spravodajstva, ktoré okrem takýchto skvostov je ešte z nemalej časti tvorené reportážmi o papagájoch, ktoré spievajú a o tancujúcich psoch, aby radšej vysielali viac dielov Paneláku alebo podobných kravín, ktoré ani ten najväčší zadubenec nemôže brať vážne.

Blížia sa Dušičky…

Tue, 27 Oct 2009 13:05:16 GMT

Tento rok som sa ubytoval po prvýkrát na Šturáku. Umiestnenie je veľmi výhodné, kúsok od matfyzu, hneď za cintorínom, čo je efektívne napríklad aj pre takého Kubáčka. Nuž a ako som sa tak v nedeľu vracal z LarpFestu, ani som nevedel, či mám byť prekvapený, smiať sa, plakať, alebo koho.

Podvečer sme šli do Lamačského Tesca nakúpiť na najbližší týždeň-dva. Autobus, ktorým by sme sa zviezli ku Zoo, sme zmeškali o nejaké dve minúty, tak sme si povedali, že je pekne, veď sa prejdeme. To však znamenalo predrať sa neobvykle hustým davom pred cintorínom.

V tom momente mi docvaklo, čo sa deje. Kvetinárov plný chodník pozdĺž celého cintorína, aj keď za normálnych okolností tam bývajú tak dvaja, kopa dôchodcov a rodín s deťmi – ahá, Dušičky sú už o týždeň. To vysvetľuje aj tú tridsaťdeviatku plnú dôchodcov, keď som išiel doobeda zo stanice.

Čo som však naozaj nečakal, bol stánok s pukancami, kde práve predavačka presviedčala prísnu mamičku, že jej dieťa chce sladké pukance, tak dostane sladké. To už tam naozaj chýba už iba cukrová vata, kolotoč, húseknová dráha po celom cintoríne, cigánska pečienka, koncert Tublatanky a ak to chceme dotiahnuť do extrému, tak guláš a pivo zadarmo v plastových pohároch a miskách s logom Smeru.

A teraz nech mi niekto vyčíta, že som nihilista. d-: Ja si radšej idem zaspievať Píseň neznámého vojína…

(Nie tak) krátka úvaha na tému mojich

Fri, 04 Sep 2009 21:10:41 GMT

Takto k večeru som dostal takú značne kontemplatívnu náladu a keď som začal písať súkromný mail na túto tému, v polovici som si uvedomil, že ono to vlastne je celkom vhodná téma na taký článok na blog. Takto si to prečítajú viacerí. Možno dokonca aj niektoré osoby, ktorých sa to týka a ktoré majú svoj diel na tom, v akom stave sa momentálne nachádzam. Ak sa teda dá povedať, že za to môže niekto iný, ako ja.

Ale začnime pekne po poriadku. Udalosťou, ktorá celú túto úvahu odštartovala. V stredu som sedel v Slovaku so zopár osobami, s ktorými som v relatívne úzkom kontakte v poslednej dobe, hlavne vďaka tomu, že najbližších pár semestrov budeme kvasiť na jednom odbore / bunke. Keď tu zrazu prišla skupinka osôb stredoškolského vzhľadu, z ktorých poznám presne dve, a sadli si k nášmu stolu. Teda, mám taký pocit, že takmer všetci ostatní, čo tam boli z našej pôvodnej skupinky, z nich poznali väčšinu. To znamená, že som bol dosť mimo.

Tu sa dostávame k problému. Totiž, ono sa tak akosi považovalo za samozrejmé, že ich teda poznať budem aj ja. Ba čo viac, spomedzi tých, ktorých som nepoznal, viacerí sa tvárili, že poznajú mňa. „Čože? Ty ho nepoznáš? To je ako možné…?“ A podobne.

Trochu mi to pripomína situáciu z môjho predposledného účastníckeho sústredenia KSP, čo bolo v Detvianskej Hute. Tam na zoznamovačkách to vyzeralo podobne – takmer všetci poznali mňa, ale ja takmer nikoho. Čo to? Žeby som chytal Alzheimera? Vtedy sa to nejak prešlo blbými vtipmi a neriešil som to, ale mám taký pocit, že už to nevykrývam.

Čo sa to teda deje a prečo? Čím som si zaslúžil takú popularitu? Prečo sa odo mňa očakáva, že budem každého poznať, bez ohľadu na to, či som ho stretol a ak áno, tak či to bolo viac, než na päť minút?

Prichádza mi na um iba jedno možné vysvetlenie. Kedysi, keď som začínal na strednej, riešil som iba KSP. Bol som rád, že som sa dostal na nejaké to sústredko, ktoré bolo úplne úžasné, preto som zašiel aj na LTT, kde som zaparkoval v skupinke notorických KSPákov. Lenže vtedy som zistil, že aj osoby z iných trojsteňáckych seminárov sú skvelí ľudia, preto som začal riešiť aj FKS a KMS. A tak som už v druhom ročníku stihol šesť sústredení – z každého seminára za každý polrok.

Všetko bolo krásne, ale mne nestačilo. A tak som pridával ešte ďalšie. Niekedy v tom čase mi Bzdušo, ktorý svojho času robil to isté, vravel, že nakoniec to nebude až také úžasné, ale ja som mu nechcel veriť; v treťom ročníku som stihol deväť sústredení. Z toho v Česku som sa dlho neohrial, lebo M&M som zvládol iba jedno.

Potom však začali veci ísť dolu vodou. Postupom času ma elán začal opúšťať, v KMS som prestal stíhať konkurencii a prebojovať sa na sústredenie už pre mňa bolo prakticky nemožné, v FKS som si spravil zopár průserov u vedúcich, aspoň pri tom Strome som ostal, aj keď v jednom momente som podcenil príliv mládeže zo západu. KSP som tiež celkom flákal, ale tam som sa už pomaly stával inventárom.

Nakoniec to teda dopadlo tak, že v poslednom ročníku som už riešil iba prvý polrok KSP, Strom a FKS, pričom na FKS som sa nedostal. Ibaže ešte o rok skôr som na FKS aspoň trošku vyvádzal a zdá sa, že som neostal nepovšimnutý, aj napriek tomu, že tretiemu ročníku sa to nevyrovnalo.

A tu sa dostávame k tomu vysvetleniu. Tak sa zdá, že presne na tom prelome, kedy ja som pomaly prestával vidieť zmysel v toľkom šantení, ktorého som sa nabažil predtým až kopcom, a chodil som na sústredenia skôr s cieľom zabaviť sa s inými starými chrenmi, ktorých som už poznal, ignorujúc mládež, to z druhej strany až taká ignorácia nebola.

A navyše keď iní starí chreni behali aj naďalej po všetkých sústredeniach Trojstenu, pretože ich to ešte tak neomrzelo, keďže až tak extrémne nevyvádzali zo začiatku, asi je jasné, že tam pospoznávali kopu ďalšej mládeže, s ktorou som sa ja už nemal šancu stretnúť.

Fajn, máme nejaké vysvetlenie, ako takáto situácia nastala. Ale čo s ňou? Prečo sú niektorí presvedčení, že mám stále chuť spoznať každého jedného matika, fyzika a informatika, ktorý rieši semináre? Čo z toho budem mať? Už teraz, keď sa pozriem na contact list ICQ, ktoré som v časoch najväčšieho hýrenia používal, vidím tam kopu osôb, s ktorými som sa lepšie či horšie spoznal, ale na ktoré som postupom času tak či tak pozabúdal, pretože sa skrátka nestíham venovať niekoľkým stovkám ľudí naraz. Prečo by som teda k týmto stovkám ľudí mal pridávať iba ďalších a ďalších?

Samozrejme, tým nechcem povedať, že už nikdy nikoho nechcem spoznať. Ale ja sa už cítim skôr ako na dôchodku. Ja už som si svoje najaktívnejšie seminárové obdobie ako účastník prežil. Dokonca zo mňa už účastník nebude nikdy. Štafetový kolík som mladšej generácii odovzdal už pred rokmi, nesnažte sa ma preto, prosím, nútiť, aby som s vami bežal ďalej, keď už nevládzem.

To je vlastne všetko, čo som chcel. A aký chaotický moloch z toho vznikol...

Štátnica à la Metodova

Sun, 28 Jun 2009 20:43:46 GMT

Už som sem dosť dlho nič nenapísal, ale opäť to tu využijem na zverejnenie textu, o ktorom dúfam, že ešte niekomu ušetrí kopu nervov, o ktoré ma pripravila inštitúcia, ktorá ma obohacovala posledných päť rokov, a s ktorou už nechcem mať nič spoločné – Bilingválna sekcia Spojenej školy na Metodovej ulici v Bratislave.

Ako prvý odstavec napovedá, tento článok je určený predovšetkým pre úbožiakov, ktorí, netušiac, čo ich čaká, sa upísali na päť rokov na štúdium vyššie spomínanej inštitúcii, prípadne pre tých, ktorí zvažujú, že sa takto upíšu, aby mohli zvážiť, či im to stojí za to. Ak aj nepatríte do žiadnej z týchto kategórií, ale poznáte niekoho, kto do niektorej patrí, dajte mu vedieť o tomto článku.

Pôvodne som toto začal písať ako poriadne dlhý výpis všetkého, nad čím som sa nestíhal čudovať, že je v takej škole možné, ale vzhľadom na to, že väčšina z týchto vecí by tak či tak zaujímala možno dvoch ľudí okrem mňa, od tohto zámeru som upustil. Namiesto toho rozoberiem vo väčších detailoch iba jednu záležitosť, ktorá by mohla zaujímať viacerých metodkárov – štátnica.

V čase písania tohto článku je na stránke školy napísané:

Žiaci po úspešnom absolvovaní maturitných skúšok získajú okrem maturitného vysvedčenia aj vysvedčenie o odbornej štátnej jazykovej skúške a osvedčenie o jazykovej spôsobilosti vydané francúzskou stranou.

Toto znie celkom pekne, nie? Spravím prijímačky, budem sa učiť polovicu predmetov vo francúzštine, zmaturujem a navyše ešte dostanem štátnicu. Niekto si povie – prečo nie, o rok dlhšie štúdium, ale nebudem mať ani najmenší problém prípadne ísť študovať, resp. pracovať do Francúzska. Pozrime sa teraz na niektoré detaily, ktoré vám takto na začiatku nepovedia. Presnejšie, popíšem, aké informácie a kedy sa dostali po nás.

Prvé tri roky nikto na maturitu ani nepomyslí, pretože je ešte príliš ďaleko na to, aby sa ňou niekto zaoberal. Príde štvrtý ročník, v ktorom je maturita zo slovenčiny a z francúzštiny. Vtedy sa trieda začne zaujímať, čo to presne obnáša a dozvie sa, že na štátnicu treba úspešne zmaturovať z francúzštiny aspoň na trojku z písomnej aj z ústnej časti. Následne v piatom ročníku, kedy sú písomné maturity z troch prírodovedných predmetov, treba aspoň jeden dať aspoň na trojku a táto známka sa napíše na štátnicu. Celkom jednoduché.

Celá trieda úspešne splní podmienku pre štvrtý ročník a ide sa do piateho. Na začiatku ročníka treba vyplniť a odovzdať záväzné prihlášky na zvyšné maturitné skúšky. Vtedy učitelia odporúčajú záujemcom o ústne skúšky z prírodovedných predmetov zapísať si ich po francúzsky, pretože sme sa ich neučili podľa slovenských osnov. Po úspešnom odovzdaní prihlášok príde informácia, že tí, ktorí si zapísali ústne skúšky po francúzsky, budú mať na štátnici známku z tejto ústnej skúšky. Poteší, všakže? Najmä tých, ktorí si zapísali ústnu matematiku po francúzsky iba do počtu.

Prejde pol roka a niekedy v apríli príde zástupca vo štvrtok do triedy s tým, že kto chce štátnicu, musí do štyroch dní vyplniť prihlášku, zaplatiť 40€ na účet 1. Štátnej jazykovej školy a prihlášku aj s potvrdením o zaplatení zaniesť na Palisády. Ejha, čo to? Aký poplatok? Prečo nám o ňom doteraz nikto nič nepovedal? Prečo sa o ňom nič nepíše na stránke, kde je informácia o štátnici podaná tak, že ju dostane každý úspešný maturant?

O deň neskôr príde zástupca do triedy opäť a tentokrát povie, že ešte nikto nemá nič platiť. V utorok, o štyri dni neskôr, príde spolužiačka s tým, že na jazykovke sa dozvedela, že to treba zaplatiť do zajtra. Ale čo to? Nevravel predsa zástupca, že to ešte platiť nemáme? Na otázku, prečo nám to povedal tak, ako povedal, odpovedá, že on o ničom nevie a že si to máme riešiť sami.

Ja osobne som sa z dôvodu neprítomnosti v Bratislave o termíne dozvedel až v stredu, kedy som nemal dostatočnú hotovosť na zaplatenie, účet v banke som vtedy nemal, takže ejha, prüfer, nemám šancu to zaplatiť načas. Píšem e-mail na adresu, ktorá je na webe jazykovky s otázkou, či môžem zaplatiť deň po termíne.

Na druhý deň, samozrejme, odpoveď žiadna, preto poobede volám do jazykovky, či ešte má zmysel platiť to a či ma nepošlú do prdele, samozrejme, bez vrátenia peňazí. Spojovateľka ma strašným spôsobom zreve, že to už malo byť zaplatené, že termíny si mám sledovať sám. Povie mi niekto, ako, keď na webe žiaden termín napísaný nie je a zástupca nám povedal, že s tým nemá nič? Našťastie ma spojovateľka prepojí na tajomníčku a tá vraví, že ešte je to v pohode, ale bolo by dobré, keby som to stihol do konca týždňa.

Až do konca maturít už sme to našťastie prežili bez ďalších nečakaných incidentov. Úspešne sme zmaturovali, známky sú krásne jednotky a dvojky. Zrazu pri odovzdávaní vysvedčení sa nestíhame čudovať, ako má takmer celá trieda na vysvedčení o štátnej jazykovej skúške trojku. Pýtame sa triednej, čo to má znamenať. Tá o pár dní neskôr napíše mail, že známky určuje jazyková škola podľa nejakého prísnejšieho kľúča a že detaily si máme riešiť s nimi.

Preto mierime na jazykovku, kde nás najprv zástupkyňa pre francúzsky jazyk chce poslať na Metodovu, že nám mali všetko vysvetliť tam. Aké nečakané. Po chvíli prehovárania napokon vysvetlí, že štátnica sa určuje z piatich známok – štyri známky z ústnych skúšok a jedna z písomnej. Čo to má znamenať? My máme ústnu iba jednu a písomné štyri. A len tak medzi rečou, o tom poplatku nám vraj mal zástupca povedať najneskôr na začiatku štvrtého ročníka.

Vysvitá, že ako „ústne známky“ máme zapísanú dvakrát známku z ústnej odpovede z francúzštiny a dvakrát najlepšiu známku z písomnej skúšky z odborného predmetu. Tie sa aritmeticky spriemerujú a výsledok sa zaokrúhli nahor, je to predsa seriózna a náročná skúška a oni nebudú nikomu prilepšovať. Táto známka sa následne spriemeruje so známkou z písomnej skúšky z francúzštiny a opäť sa zaokrúhli nahor.

Ale čo to? Prečo nám všetci hovorili, že písomnou skúškou z francúzštiny stačí nejak prejsť na trojku, keď tvorí polovicu známky? To sa potom nemôžem čudovať, že keď som vzhľadom na zhoršené podmienky horko-ťažko dal argumentačku na trojku a ďalej to neriešil, už nemám praktickú šancu na lepšiu známku na štánicu.

Ale toto vám nikto nepovie, kým nie je neskoro. Rovnako ako s tým poplatkom. Lebo ešte by sa nedajfišmo ukázalo, že celá tá škola nie je až taká úžasná a výhodná, ako sa tvári.

Prázdniny nám skončili a ide sa ďale

Thu, 11 Sep 2008 20:01:04 GMT

K tomuto som sa snažil už pekne dlho prinútiť a stále som bol príliš lenivý nakoniec naozaj otvoriť ten textový editor a napísať toto tu... Ale nakoniec sa predsa len podarilo. (-;

Takže asi by sa patrilo trošku zosumarizovať prázdniny... Veru, nebolo toho málo. Posledný seriózny článok som zakončil tým, že pôjdem na CEOI. Veru, aj som dam bol. A musím uznať, že výlet do Drážďan to bol pekný. (-; Aj sme sa tam vybláznili, pobehali po meste, pohrali sa s výťahom... Skrátka bolo krásne. (-: Ale čo sa týka tej oficiálnej stránky, teda toho, kvôli čomu sme tam prišli... Tak to bolo úplné zúfalstvo. Dokopy som zo 600 bodov nahrabal až krásnych 50, čím som sa umiestnil na druhom mieste -- od konca. d-: Nuž ale týždeň teda stál za to a neľutujem, že som tam bol. (-:

Tak som teda v sobotu prišiel domov, len aby som mohol hneď v nedeľu znova odísť, tentokrát do Zürichu na SOIPC -- Swiss Olympiad in Informatics Preparation Camp. Tam sme opäť pobudli týždeň, pokódili si, ponavštevovali rôzne inštitúcie, ako IBM, HP, alebo Google... Mimochodom, pri tom Googli sa nemôžem nezastaviť... Teda, to je úplný raj pre geeka. (-: Jedla koľko chcete, kedy chcete, kopec rôznych relaxačných aktivít, od stolného futbalu a biliardu, cez pokojné tiché miestnosti na štýl džungle, až po DDR (Dance Dance Revolution) a GuitarHero, a čo bol úplný highlight, požiarnicke tyče medzi piatym a šiestym poschodím, rovnako ako medzi druhým a tretím, čo bolo tromfnuté už jedine šmykľavkou z prvého poschodia na prízemie, rovno do jedálne. (-:

Takže po SOIPC sme šťastne prileteli naspäť na Slovensko, domov, kde som na týždeň zakapril, len aby som potom mohol ísť na chatu s kopou IB-kov, jednou plain GJHáčkou, Žanetou, a Emi. (-: Chata bola, ako inak, super, i keď bolo zopár momentov, kedy som si tam pripadal ako cudzí, ale to už je skrátka tým, ako som zvyknutý niektoré veci brať...

Po chate opäť domov na týdeň a pol, kedy som si mal ušiť kostým na Kannine slzy. Lenže... Týždeň a pol...? Áále čo, to je času, začal som migrovať z Linuxu na FreeBSD. (-: A tak to nakoniec dopadlo tak, že kostým na KS som začal šiť so strašnými nervami až celé dva dni pred odchodom... (-: Ale nakoniec sa ušiť podarilo, a dokonca to vraj vyzerá aj celkom k svetu. (Len škoda, že na nohaviciach sa mi vkuse trhá niť...)

Jo, aby som nezabudol, ešte boli druhého augusta Gangy Prešporku, kde sme ako lamy šli za Pressburg Rajders... Parádne bolo, postrieľali sme sa vodnými pištoľkami viac než dosť, aj nás policajti niekoľkokrát buzerovali, a nakoniec sme to totálne prehrali. (-: Ale parádička.

Vo štvrtok siedmeho augusta sme teda nasadli na vlak ja, Elfinka, Alla, Moše a Lízo a vystúpili sme v Považskej Bystrici, kde nás mal na stanici čakať Ondro... Lenže akosi nečakal. Telefón ani jeden nemal zapnutý. A čo teraz? Ešte že som si kupoval to PDA a že som naň nainštaloval IM klienta. (-: Takže som pohľadal na slade Ondrove ICQ číslo a z PDAčka ho naháňal, že čo sa deje. Ondro nám dal číslo na Mirca, my sme sa zatiaľ odtrepali do Dolného Moštenca a do krčmy za nami prišiel Mirec. Lenže ten akosi nevedel o ničom, čo malo byť z materiálu na KS zabezpečené... I tak sa stalo, že keď sme prišli do Moštenca vo štvrtok okolo desiatej, s tým, že do večera postavíme podsady, aby sa mohlo v piatok okolo obeda začať seriózne a drsne hrať, stavať sme začali až v piatok okolo obeda, lebo ešte sa traktoru vybila baterka a bolo treba čakať, kým sa nabije.

No nakoniec sme podvečer hrať aj začali, pričom prvou hernou panikou bolo dostavať podsady a poskrývať všetky veci, čo boli vonku, lebo krátko po tom, ako sa vyhlásil začiatok hry, začalo nehorázne liať. No a ja som hneď obetavo bežal zatĺkať klince do podsady, v ktorej boli všetky zásoby a neherné veci, nech aspoň tie nezmoknú, takže som si ani nevšimol, že ktorýsi inteligent pri robení poriadku v jednom prístrešku vyhodil na dážď moju deku, ktorá zatiaľ stihla komplet do nitky premoknúť, kým som si ju všimol. Takže... Krása. Vonku leje jak z krhly a ja sa nemám v noci pod čím vyspať.

No dali sme si v jednej podsade, ktorá bola určená ako kurín pre sliepky, ktorá sa však vďaka zlyhaniu zabezpečenia materiálu nepodarilo zohnať, také menšie posedenie... Podarilo sa nám tam naraz narvať trinástim! (-: Celkom úspech na maličkú búdku s pôdorysom 2x2 metre. (-; A to sme tam mali ešte kopec voľného miesta! (-: (Len sa obávam, že keby sa tam narvalo ešte zopár ľudí, niektorým by sme mohli končatiny po skončení posedenia rovno amputovať... (-: )

Nakoniec som si sockol plášť od Ally a malú deku od Lothmíril, za čo som im nesmierne vďačný, teda som v noci neumrzol... Ale dosť dlho sa mi ešte nechcelo spať, tak sme si spravili menší challenge -- Duli sa pokúšal už asi hodinu založiť oheň z mokrého dreva v tom daždi, na čo som mu požičal plášť, nech ním spraví prístrešok nad ohniskom. Lenže oheň nie a nie rozhorieť sa. A živica, ktorú som ešte počas dňa nazbieral, bola už všetka minutá... Tak som sa veci chopil ja, poprikladal ešte hromádku premočeného dreva a začal dúchať do tých pár žeravých uhlíkov, ktorým do tohto stavu napomohla živica. (-: No a nakoniec sa podarilo -- výsledkom boli asi metrové plamene šľahajúce v noci uprostred dažďa. (-:

Na druhý deň stále pršalo, ale oheň z noci prežil -- držali sa stráže aj napriek tomu, že sa asi nikomu nechcelo. Tak sme si povarili nejakú kukuricu, prišlo zopár zvieratiek („Aha, koza!“ „To nie je koza, to je cap...“ „Tak ho podojme!“), zopár iných lesných tvorov („Ááj fóók gúúúúúúd. Bat mama kááámz. Uen mama káámz, šíí fóóók béééééd...“), dvoch capov sme dokonca zarezali a následne aj uvarili (zdravím Lysetheu a vyjadrujem jej ešte raz vďaku za to, že to mäso nakoniec sama dovarila...), ale pršať neprestávalo... A tak to nakoniec dopadlo tak, že keď už morálka bola hlboko v zápore, každá druhá veta neherná a väčšina zvieratkovského tábora šla domov kvôli premočeným všetkým veciam, orgovia sa rozhodli hru ukončiť. Už o päť minút neskôr svietilo slniečko...

No a po KS domov, opäť na týždeň, trošku sa zotaviť, preprať a pod., aby sme sa mohli o týždeň vrátiť na tú istú lokáciu, kde sa tentoraz odohrával Tordhan. Teda tá cesta naozaj stála za to. Asi vo štvrtok sa nám ozval Skalar, že zháňa niekoho do auta, že majú s Teivosom tri miesta voľné. Tak sme sa s Elfinkou prihláslil my, že reku vezmeme väčšinu lamáckych vecí, bude to pohodlnejšie. Pôvodný plán bol, že v nedeľu v doobedňajších hodinách zájde Teivos po DeeDeeho vozík, ktorý už bude naložený, zavesí ho na Oktávku, príde na autobusovú stanicu, tam sa naložíme ja a Elfinka a frčíme po Skalara, ktorý býva až kus ďalej cestou. Lenže DeeDee mal problémy s vozíkom, zrazu vozíka niet, tak zháňal nejaký náhradný. Aj zohnal... Ale teda Teivos stále odkladal čas nášho naloženia, nakoniec sme boli dohodnutí na šiestu hodinu poobede na autobusovej stanici.

Medzičasom sme ešte doma panikárili, že v Chráme Fišmovom nebudeme mať v čom variť, lebo pred rokom sme varili v DeeDeeho kotlíku, ktorý však tento rok bol u hraničiarov... Nakoniec som v sobotu úplne náhodou kúpil desaťlitrový kotlík v jednom zašitom šamorínskom obchode s kuchynskými potrebami, keď som tam chcel kúpiť aspoň ešus, že lepšie, ako nič. BTW, to boli posledný ešus a posledný kotlík, čo tam mali. (-:

Na autobusoven stanici sme teda boli o šiestej. O štvrťhodinu neskôr volal DeeDee, že práve sa im podarilo zavesiť vozík na Oktávku v Dobrohošti. Prázdny. Takže o polhoďku sú na stanici a pôjdeme nakladať veci do vozíka... No fasa... My zme zatiaľ zvažovali, či sa na celý odvoz nevydlabnúť a či nepôjdeme o deň neskôr vlakom. Nakoniec sme však ostali pri aute. Do ôsmej sme nakladali veci a o štvrť na deväť sme konečne celí šťastní opustili Bratislavu...

Po diaľnici takto v noci usýpalo, najmä s vozíkom s rýchlostným maximom 80 km/h, preťaženým celkom slušne, zaveseným na Oktávke, ktorá tiež mala o nejaké to kilo nákladu viac, než by mala mať, keď si to Teivos šinul stotridsiatkou. (-: („Pozri! Mám plyn na podlahe a aha -- ono to z tej stopäťdesiatky aj tak spomaľuje!“)

Do Dolného Moštenca sme dorazili okolo jedenástej. A teraz čo? Hodulíkovci majú zavretú bránku a už je pokročilá noc. Budeme ich musieť zobudiť... Lenže nebolo toho, kto by sa tejto povinnosti ujal... Keď tu zrazu... To sa mi iba zdalo, alebo som počul zvuky z nejakého japonského anime...? No paráda, takže oni si tam pozerajú anime, zatiaľ čo my sa tam ondime, snažíme sa prezvoniť iba Mircov mobil, aby sme nepobudili celý dom zvonením pevnej linky...

Takže nakoniec sme odparkovali auto na dvore a odobrali sa so zopár vecami na lokačku ku Netisarenu. Na miesto sme dorazili presne za päť polnoc. (-: Takže quest splnený, podarilo sa nám dôjsť na miesto ešte v nedeľu! (-: Radosť preveliká a hajde spať.

V pondelok sme začali stavať chrám, keď došli ďalšie Lamy, a podarilo sa nám ho postaviť takmer celý v podstate za tri-štyri hodinky práce, čo bolo neporovnateľné s minulým rokom, kedy sme ho stavali dva dni, a aj to bol o dosť biednejšie postavený. (-:

Výlet do Tesca v utorok bol dosť zúfalý -- pieklo jak v pekle a my sme sa trepali autobusmi z Dolného Moštenca ku Tescu... V autobuse odpadol Moše, ja som od toho nemal ďaleko počas behania po Tescu... V princípe jediné, čo ma zachránilo, bol vozík, o ktorý som sa mohol opierať. (-: Nakoniec sme donakupovali a taxíkom sa odviezli až na koniec asfaltky v Dolnom Moštenci, odkiaľ sme chceli zavolať Lamám na lúke, nech nám prídu pomôcť odniesť nákup hore, lenže tudle, nemali tam hore signál, takže sme to vliekli hore dvaja kripli a dve dievčatá... (-: (-: A to sa nám uprostred cesty rozsypala cibuľa, bo sa roztrhla taška...

Samotná hra... Júúj, no parádička proste. Kým Fišmovci pred rokom boli len drzou bandou ignorantov, ktorí kazili vzduch a nedali nikomu spať, teraz sme sa stali váženou cirkvou so svojím postavením vo svete. (-: Ale samotnú hru príliš opisovať nejdem, lebo by to bolo príliš nadlho a aj tak nesúvislé, keďže nie všetko môžem vybľabotať...

Každopádne, Tordhan v nedeľu 24. augusta skončil a my sme sa v pondelok pobrali domov (pričom sme nestihli vlak, ktorým sme chceli ísť, a tak sme išli až neskoro večer a v Bratislave sme boli až okolo desiatej...). Takže odvtedy už len kaprík a oddych doma až do konca prázdnin. A kopec kompilácie portov a samotného systému FreeBSD s dlhými dňami strávenými čítaním dokumentácie. (-:

No a teraz pred vyše týždňom nás začali otravovať s takou zbytočnosťou, akou je školský rok... Vraj každý deň chodiť do školy... Heh, a nejaké domáce úlohy... Ale prosím vás... Aspoň že mám semináre z programovania a informatiky, na ktorých si môžem riešiť KSP a OI. (Teda, to môžem aj na NOSke, kde berieme filozofiu, a iných podobných zbytočných predmetoch, ale na týchto seminároch to môžem viac-menej aj oficiálne. (-: Jo, a aspoň že už nemáme také zbytočnosti, ako dejepis, alebo geografiu... (-: )

No a na potvrdenie toho, že je už naozaj to niečo, čo nazývajú školským rokom, a toho, že som skutočne na Metodovej na bilingválnej sekcii, začíname hneď dvomi písomkami rovno sfleku zajtra, pričom jedna z nich je na dve hodiny. (-; No mňam...

Takže aby som sa nenudil, asi by teraz nebolo od veci nájsť si nejakú robotu, spraviť si autoškolu a začať znova chodiť na tréningy... (-: Aby sa nedajfišmo nestalo, že by som sa nudil... (-;

Mimochodom, upozorňujem, že som toto celé po sebe ani raz neprečítal, takže, ako vždy, bugreporty sú vítané. (-;

Čerstvo rozbehaný mod_rewrite

Sun, 03 Aug 2008 14:54:57 GMT

Kedysi dávno, rádovo pred rokom a štvrť, keď som to tu rozbiehal, som sa snažil rozbehnúť všetky fičúrie, ktoré mi softvér ponúkal, avšak jednu, ktorú som považoval za veľmi vhodnú, sa mi rozbehnúť nepodarilo, konkrétne mod_rewrite a pekne vyzerajúce URL. (-: (Hej, asi som úchyl, ale lepšie sa mi pozerá na pekné URL, než na také, ktoré obsahujú kopec otáznikov, rovnítiek, ampersandov a iných humusov. (-; )Pozeral som na to .htaccess, nechápal som. Pozeral aj fixinko, nechápal, ale fuurt to nešlo. Tak sme sa na to vybodali, že prežije sa. No a teraz som sa k tomu vrátil a zistil som, že problém bol jednoduchý: stačilo zameniť

RewriteBase /

RewriteBase /blog/

A voilà, mod_rewrite funguje a robí, čo som očakával. (-;

Aká je pointa celého tohto článku? Že keby niekto zistil, že nejaký odkaz tu nefunguje, treba nahlásiť a ja sa na to pozriem, či s tým budem vedieť niečo spraviť. (-;

Nie, ešte som to tu nezavesil na klinec

Tue, 01 Jul 2008 22:05:01 GMT

Tento článok som napísal už v nedeľu večer, ale v danom momente som moc nemal ako ho sem pridať, a odvtedy som sa k tomu nedokopal, až teraz, ale anyway, tu je. (Spomínam len kvôli časovým údajom, ktoré sú v dôsledku tejto skutočnosti o niekoľko dní posunuté...)

Ako som tak dnes sedel v autobuse z Trenčína do Bratislavy, na chvíľu som sa zamyslel aj nad tým, že som už strašne dlhú dobu nič nenapísal sem, na blog. Aj som vyskúmal, prečo. Keď sa tak nad tým zamyslím, ten blog vznikol asi hlavne preto, aby som sa mal kde realizovať bez toho, aby som otravoval ostatných svojimi žvástami v priamej komunikácii, s tým, že to zavesím takto verejne na web a prečítajú si to tí, ktorých to zaujíma... Princíp je to pekný a aj celkom dlho vydržal fungovať, ale potom už pre takúto verejnú písomnú sebarealizáciu nebola potreba. Od istého momentu totiž väčšinu existenčných problémov riešim osobnejším spôsobom vo viac či menej pravidelnej, avšak celkom rozsiahlej e-mailovej korešpondencii, za ktorú som nesmierne vďačný Jenx, pretože na väčšinu problémov je účinnejší dialóg, resp. nejaká odozva, než takéto suché verejné vycapenie... Isteže, aj tu sú nejaké komentáre, ale keďže to celé ide verejnou cestou, je tým výrazne osekané, čo je ešte možné do článku alebo komentára napísať, a čo už nie... Má to teda aj svoje výhody, aj nevýhody. Ale to ešte neznamená, že som sa na blog úplne vykašľal... Len sa musím naučiť rozumne filtrovať, čo kam a komu napísať. (-:

Ale nie o tom som chcel... Ale kde začať... No, spomenul som, že som dnes sedel v autobuse z Trenčína do Bratislavy... Nuž, to bolo preto, že pred týždňom v nedeľu som šiel do Danišoviec na CPSPC -- Czech-Polish-Slovak Preparation Camp -- Česko-poľsko-slovenské prípravné sústredko pred CEOI a IOI. Ale asi začnem ešte o kúsok skôr... O hodný kúsok skôr...

Ani som sem nepísal, ale vo štvrtok 19. 6. som mal ústne maturitné skúšky z francúzštiny a slovenčiny. Francúzštinu som mal hneď ráno od ôsmej prípravu, po pol deviatej som začal odpovedať. Vytiahol som si otázku číslo trinásť... Pascal Lainé -- La Dentellière. No sfišmom, vravel som si. V tom momente som si ani nevedel spomenúť na tretiu axe de lecture... Ale niečo som predsa len zbúchal, pripravil som si veľmi chabú kostru analýzy a po polhodinke som začal rozprávať. Úvod bola čistá bieda, v podstate som len zopakoval, čo bolo napísané nad samotným úryvkom v paratexte. Axy som nejak obkecal, dokonca mi to vyšlo na tých deväť minút, a nakoniec som ešte v závere porovnal s La Princesse des Clèves. Trošku ma síce rozhodilo, keď mi do monológu skočila jedna skúšajúca a doplnila nejaký výraz, ktorý jej tam pripadal vhodný, napriek tomu, že monológ mal ostať čisto na nás a absolútne nerušený zo strany komisie, ale nič vážne sa nestalo; tak či tak to bolo už k záveru monológu.

Potom nasledovala otázka k celku, konkrétne vývoj témy. No a tu nastal problém, že som nevedel, či som správne pochopil, že to je vývoj, alebo vývin, keďže otázka znela „L'évolution du thème“, čo mohlo znamenať aj jedno, aj druhé, čiže buď v rámci každého textu, alebo ako sa tá téma vyvíjala po obdobiach, pričom bolo treba popísať rozdiely medzi textami, ideálne v takom poradí, v akom boli napísané. Ja som si teda zvolil ten vývoj, čiže porovnať navzájom texty, a mal som šťastie, lebo nakoniec sa ukázalo, že som to pochopil správne. No, aj k tomuto som teda porozprával tých desať minút, ale znova ma trošku zmiatla komisia, keď sa ma na konci začali pýtať aj na veci vôbec nesúvisiace s textami, z čoho som v tom momente vyvodil, že som asi kecal tak od veci, že chceli, aby som povedal aspoň niečo. (-: Ale aj táto obava sa nakoniec ukázala ako mylná, našťastie.

Po odpovedi z francúzštiny som si išiel ešte tlačiť do hlavy slovenčinu, ktorú som mal až poobede, konkrétne ako prvý, prípravu som začínal o 13:00 a odpoveď o dvadsať minút neskôr. Otázku som mal číslo dvadsaťsedem: hrdina a antihrdina, texty boli zo Švejka a z Jánošíka od Lasicu a Satinského, z gramatiky som mal otázku rétoricný štýl... Tak som teda začal rozprávať o hrdinoch a antihrdinoch, avšak netrafil som tak úplne to, čo odo mňa chela počuť komisia, a tak sa ma začali pýtať, lenže ich otázky ma skôr viac zmiatli, než priviedli ku správnej odpovedi. Nakoniec som síce všetko podstatné povedal sám, ale stálo ich to veľa páčenia. Keď som začal rozprávať o Švejkovi, začali sa ma strašne pýtať na postavu Švejka, jeho vlastnosti, čo on... Čo on... No, čo ten Švejk... Neviem, ako sa to dá vyložiť inak, ako že chcú počuť niečo konkrétne o tejto postave. Ale oni chceli počuť, že Hašek zosmiešňoval prvú svetovú vojnu. Krásne navedenie, len čo je pravda... Čo narobím. Pri Jánošíkovi to už šlo ľahšie, lebo chceli počuť prakticky to isté a ja som to skúsil presne pre takýto prípad relatívne skoro. No a rétorický štýl... Niečo som povedal, čo som vedel, a potom zo mňa vytiahli aj základné delenie rečníckych prejavov na tri skupiny. Nakoniec som ešte porozprával o tom, čo by mal rečník robiť, aby si udržal pozornosť publika, na čo sa ma jedna skúšajúca spýtala, či som tak rozprával počas svojej odpovede... Myslím, že pri tom, ako ma tam podusili, je celkom jasné, ako znela moja odpoveď na túto otázku. Na to mi povedala, že teda uvidia, čo s tým, a poslali ma domov.

Večer som sa dozvedel známky, celkom zodpovedali odhadom. Z francúzštiny dvojka, čo ma síce mierne milo prekvapilo, lebo vtedy som si myslel, že to bolo tak na trojku, ale keď som svoju odpoveď následne porovnal s tou zo slovenčiny, uznal som, že tá francúzština bola tak o stupeň lepšia. A tak sa i stalo, zo slovenčiny som dostal troječku, ktorú som očakával už od asi prvej polovice odpovede. Síce ma to trošku sklamalo, lebo som dúfal, že sa opäť jedná len o jeden z mojich klasických odhadov, ktoré podceňujú moje schopnosti, ale sa ukázalo, že tentoraz som to odhadol dosť presne.

Následne sa v sobotu konal NightWatch LARP. Tešil som sa a bol som zvedavý, ako to dopadne... No, nakoniec dopadlo ako dopadlo -- spočiatku boli veľmi silné momenty čistého roleplayu, ale ku koncu už to bolo len bezduché presúvanie sa z miesta na miesto, nevedno kam, nevedno prečo... Ale celkovo bolo fajn, myslím, že tie silné momenty to celkom pekne vyvážili. (-: A potom celonočné posedenie v klubovni ST-čka so shishou... Prosto parádička.

V nedeľu ráno som chcel ísť do Nitry na stretko, ktoré tam Vio organizovala, ale keďže hlavná osoba, kvôli ktorej sa to celé organizovalo, sa zobudila príliš neskoro, okolo dvanástej, a aj to v Bratislave u Erua, už moc nemalo pre mňa zmysel sa trepať aj do Nitry, keďže by som sa tam mohol zdržať najviac tak hodinku - hodinku a pol. Tak som teda chytil najbližší rýchlik z Bratislavy do Spišskej novej Vsi a tam som si ešte počkal na bus do Danišoviec, kde bolo už spomínané CPSPC.

Samotné CPSPC... No hrôza. Myslel som si, že mám na viac. No... Koľko som mal na konci bodov? Niečo okolo 140 z 1200... Skrátka bieda. Skončil som na štrnástom mieste zo šestnástich. Ale asi to má niečo do činenia s tým, ako Alla napísala, že som mierne prepracovaný... Keď sa tak nad tým zamyslím, dôvôdy by sa možno aj našli... Tá maturita, môj kozmickou rýchlosťou sa zhoršujúci zrak, problémy, ktoré sa vyskytli v rodine pred troma týždňami, smrť Peťa Zámečníka... A ešte zopár „drobností“, ktoré to celé veru nezlepšujú... No a do tohto všetkého si dajme ešte týždeň programovania, každý deň päť hodín... No skrátka... Fasa. Vo štvrtok som už bol taký vyfľusnutý, že počas kódenia som mal deriózny problém udržať sa v bdelom stave. Mali sme síce deň predtým výlet do hôr, ale vyspal som sa po ňom celkom solídne. No vo štvrtok poobede som si dal poriadneho šlofíka, takých päť-šesť hodín navyše, a bolo o niečo lepšie, ale stále nie dostatočne... K lepším výsledkom mi to nakoniec tak či tak nepomohlo...

Ešte sa vrátim k tej smrti, keď už som ju spomenul... Ja neviem, nejak som ju donedávna nevnímal tak... Bezprostredne? Tak... Realisticky? Skrátka... Áno, sú jej plné filmy, televízne noviny, počítačové hry a podobne... Ale... To je stále také... Iné. V podstate som si aj uvedomoval, ako málo stačí, ale aj napriek tomu mi to nepripadalo ako také bezprostredné riziko... A ono fakt. To málo je naozaj tak málo, nie je to len zdanie. Naozaj si môže prísť aj po niekoho, kto na to vôbec nevyzerá, po niekoho mladého, zdravého... A život, ten sa nad tým ani na chvíľu nepozastaví; beží ďalej, akoby sa nič nestalo...

V poslednej dobe si občas pripadám tak trochu ako hrdina románu Cudzinec (Étranger), ktorý napísal francúzsky existencialista Albert Camus. (Francúzi sa síce učia, že Camus sa od existencializmu v istom momente pred napísaním Cudzinca začal dištancovať, a že vytvoril vlastnú filozofiu absurdity, avšak v žiadnom z materiálov, ktoré som používal pri opakovaní literatúry na maturitu, som nič o tomto nenašiel, takže ťažko povedať... Tak či tak bol pravdepodobne jediným významným predstaviteľom tejto filozofie. (-: ) Už koncom minulého kalendárneho roka, keď som tento román čital, kedy som prechádzal krízou trošku iného charakteru, som sa v niektorých ohľadoch v Meursaultovi celkom našiel... A teraz si len všímam ďalšie detaily... No opisovať celú postavu by asi bolo zbytočné, koho to zaujíma, môže si román prečítať a potom môžme hodiť reč. (Nie je dlhý, v origináli sa dá stihnúť za dve-tri hodinky...)

Nuž a teraz mám týždeň na poriadne oddýchnutie si, než pôjdem na CEOI. To som teda zvedavý, ako sa mi tam zadarí... Snáď lepšie, než na CPSPC... Ale to sa uvidí až tam...

CKOI -- Celoštátne kolo Olympiády v i

Wed, 23 Apr 2008 19:16:50 GMT

Ako aj minulé dva roky, tento rok som tiež na poslednú chvíľu zosmolil nejaké to riešenie domáceho kola Olympiády v informatike poslednú noc pred termínom, kedy som si uvedomil, že ten termín je naozaj už na druhý deň. A ako to už v domácom kole býva, do krajského kola postúpil každý, kto poslal aspoň niečo, teda aj ja. No a na krajskom kole som to už nechcel tak pohehať, ako minulý rok, kedy mi do postupu na celoštátko chýbal až bod. Našťastie sa nejakým zázrakom podarilo a náhoda chcela, aby som sa dostal na celoštátne kolo, ktoré sa konalo od nedele dodnes.

Celoštátko sa odohralo čiastočne pri obci Hronec a čiastočne v Banskej Bystrici. V nedeľu kúsok po poludní sme sa doterigali ako prví na chatu. Ubytovali sme sa, zadrtili nejaký ten BANG!, zahádzali si frisbee, pozneužívali hojdačky určené pre deti rádovo mladšie a po večeri sme ešte chvíľku pokaprili, povymieňali si informácie o tom, že nikto nemá žiadne nové klebety, a postupne sa to od desiatej večer začínalo rozsýpať po izbách, pretože sa každý chcel pred teoretickou časťou vyspať. Mne sa ešte spať nechcelo, na izbe si Albert a etome čítali vzoráky predchádzajúcich kôl, takže sa tam svietilo, lenže mne sa nechcelo čumieť na ďalšiu informatiku; mal som totiž pocit, že si jej ešte užijem dosť, takisto, ako som mal pocit, že už mi to aj tak nič nedá, a tak som chytil Věž vlaštovky od Sapkowského a prečítal ešte pár desiatok strán. Keď už etome aj Albert pospali, dal som si sprchu, pozhasínal a okolo polnoci som zaspal.

Ráno som sa zobudil asi desať minút po začiatku raňajok. Izba prázdna, chłopi ma zjavne ohľaduplne chceli nechať spať. Ešte šťastie, že sme na raňajky mali pol hodiny. Niečo som do seba natlačil a po chvíli čakania nás pousádzali na prvom poschodí chaty za stoly, z ktorých na každom bola veľká menovka, nejaké papiere, pero a občerstvenie. Vedúci nám rozdali zadania a mohli sme začať riešiť. Začínam čítať prvé zadanie. Fajn, intervalový strom, to nejak zbúcham. Druhé zadanie. Fuj, to sa mi nepáči, bruteforce to istí. No a začínam čítať tretie zadanie. Au. Vtedy som si uvedomil, aký som bol debil, keď sa mi nechcelo čítať si predchádzajúce vzoráky. Úplný blackout. No nevadí, nejak odvodím. Budem musieť.

Tak som sa pustil do písania riešenia dvojky. Najprv som vymyslel nejaký ten algoritmus, celkom trápna vec, vymýšľanie trvalo rádovo minúty. Oukej, napísaný popis algoritmu, odhady zložitosti. A sakra, teraz si tak začínam uvedomovať, že mi to nemusí nutne vždy zbehnúť správne... No nevadí, už mám napísané toto, už to dokončím, aspoň nejaký bodík z toho kvapne. (Pri tomto som si spomenul na moju prvú účasť na krajskom kole, kedy som tam len celé štyri hodiny sedel, rozmýšľal, akou náhodou som sa tam dostal, nemal som ani šajnu, ako čo z toho spraviť, a tak som aspoň päť minút pred koncom zbúchal niečo, o čom mi bolo už od začiatku úplne jasné, že to nemá šancu nikdy fungovať, ale dostal som za to aspoň jeden motivačný bodík. To boli časy.) Program bol napísaný asi hodinu a pol po začiatku.

Fajn, teraz sa pozrime na jednotku. Oukej, intervaláč. Ešte dobre, že som bol pred pár dňami na Pershingovej prednáške práve o tejto štruktúre. A ako dobre, že si vystačím bez takých humusov, ako čo najviac oneskorené počítanie a podobne. Všetko pekne priamočiaro. Stačí mi pamätať si jedno minimum a jedno maximum, to aj o polnoci. Začal som písať popis a potom aj začiatok programu. Super. Tak teraz samotný strom... Ej, doprdele. A čo teraz? Ako sa to... Takto? Hm, skúsim. Napísal som asi 20 riadkov kódu na čistopis. A doprdele. Takto to nepôjde. Druhý pokus. Aha, fajn, postačí poupravovať týchto zopár výrazov... No bude to trochu neprehľadné, ale to sa prežije... Zopár škrtancov nikoho nezabilo. Píšem ďalej. Nieee! Celé zle. Asi 20 riadkov škrtnutých. A znova. Ale tentoraz si to najprv premyslím. Fajn. Vymyslené. Dobre. Takto to teda budem indexovať. Konečne správne. Počujem sprava spokojný výdych. Obzriem sa. Usáma. To je kus vola. S diabolským úškľabkom pozerajúc sa na mňa (asi preto, že ako jediný som ho zaregistroval...) hádže pero na stôl a naťahuje sa, tváriac sa, že už skončil. Hodinu a pol pred koncom? Asi ho potom zabijem... No nič, poďme písať. Hotovo. Riešenie je na dve a pol strany, z toho asi dve tretiny strany škrtnuté. Vyzerá ako šalát. Who cares.

No a ako s tou trojkou? Kurník šopa. Som to ale kus debila. Nabudúce si to radšej večer prečítam. Oukej. Pokoj. Ideme na to. Hm... Na čo najmenej stavov? Ako to bolo vtedy... Ahá. Jasné. Au. 105 stavov... To je jak ďabul veľa. Ako sa to dá rozumnejšie? No... Čo keď si to rozložím na prvočísla? Fajn, 3×5×7. Ale čo s tým? Čo takto... Ale nie. Hm. A čo keby takto? Postupne odchádza stále viac ľudí. Ostáva polhodinka do konca. Doriti. No nič, tak napíšem aspoň to, čo mám. Je to síce celé zle, ale čo narobím? Dopísané. Pätnásť minút. Ešte sa snažím niečo vymyslieť. Sakra, prečo tento nápad neprišiel skôr? No už je prineskoro... Dve minúty... A v podstate všetci už skončili... Dlabať. Ak ma zajtra nezachráni praktická časť, vidíme sa o rok.

Asi takéto boli moje myšlienky a pozorovania počas tých štyroch hodín riešenia teoretickej časti. Celkom chaos, všakže. Dúfam, že som tých posledných zopár čitateľov neodradil takýmto polo-, ak nie trištvrteautomatickým textom.

Po obede sme mali ísť pozerať Horehronskú železničku. Vraj sa tam malo celkom dosť šľapať. No a to bola jedna z posledných vecí, ktoré sa nám, čo sme boli buď po sústredení ešte vyšťavení, alebo chorí, chceli robiť. Tak sme sa dohodli s Mišofáčom, že môžme ostať na chate a v podstate sme mysleli, že už je tým vec vybavená. Ale nie. O druhej ku nám vtrhol do izby nejaký pán, ktorý prišiel s niektorým krajom ako pedagogický dozor a strašným spôsobom nás zreval, ako si to dovoľujeme, nebyť nastúpení s ostatnými. Nejak sme sa vykecali, prišla teta Hanulová, ktorá robila pedagogický dozor nášmu kraju a tá nemala najmenší problém nechať nás na chate.

Toto popoludnie som z veľkej časti strávil čítaním Sapkowského a počúvaním hudby, najmä jednej veľmi konkrétnej pesničky z albumu Awake od skupiny Dream Theater. Ešte šťastie, že od istého momentu bola možnosť písať si maily s jednou veľmi konkrétnou osôbkou, ktorej ešte raz ďakujem. (-; Asi hodinu pred večerou som konečne vytiahol slúchadlá z uší a pridal sa ku skupinke, ktorá vo vedľajšej izbe počúvala hudbu a udržiavala spoločenskú konverzáciu.

Po večeri sme ešte chvíľku zagitarovali a keď sa zotmelo, presvedčili sme Allu, aby vytiahla poiky a predviedla nám niečo. Ako som si totiž uvedomil, dovtedy som ju nikdy nevidel seriózne točiť. Alla teda ukázala, čo vie a keď bola prerušená telefonátom, vyskúšali sme si zatočiť aj Usáma a ja. Celkom zábavné. A čakal som, že to bude náročnejšie. A vlastne tento názor ma neopustil, keď som videl niektoré finty, ale ja som bol rád, že sa im podarila aspoň obyčajná osmička. (-:

Keď sme sa dohrali s poikami, už bol pomaly aj čas ísť sa upratať do postele, a tak sme sa po chvíli radšej rozsypali po vlastných izbách.

V pondelok som si myslel, že utorok ma zachráni. To som nemal predstavu, akého ťažkého kalibru to bola naivita.

V utorok po raňajkách sme nasadli na bus, ktorý nás po hodine cesty vypľul pred univerzitou v Banskej Bystrici, kde sme mali praktickú časť. Vedúci nám popripravovali počítače. Paráda. Úvodné zoznámenie sa s prostredím, v ktorom máme programovať. Ja som s tým problém nemal, Linux mi nie je neznámy. Dostali sme zadania. A ide sa kódiť.

Śtvorka. Fuj, to je prasačina. Nie nadarmo to je príklad o prasatách. Nízky limit na vstup... Fuj, tam sa niečo bude brutiť. Pozrime si radšej päťku.

Ejha, ejha. Teória hier. Nakódiť hráča... Fajn. Nim s dvomi kôpkami. Ej, do ďabla, to mi pripomína príklad, ktorý sme s Allou opravovali v Rieškach. Hm. To dám. Po hodine a pol skúšania vypisovania nejakých výherných a prehrávajúcich pozícií prišiel spásonosný nápad -- prečo som si, ja debil, nespravil tabuľku? Tak poďme na to... K = 1... Pekne to vyzerá. Aha, veď to sú obyčajné modulá dvomi. Fajn, ošetrím špeciálny prípad, toto zbehne vždy. Dobre, teraz K = 2. Môže byť. K = 3. Aha ho. Pre istotu aj K = 4. Veď to vyzerá úplne zjavne. Fajn, takže takéto sústavy rovníc z toho vybúcham... Trápne. Už len nakódiť. Ostáva hodina a pol. Ako na to? No poďme... Hm. A určite to stihne v časovom limite? Pre priveľké K to bude mrte veľa... Aha, ale veď to stačí takto modulovať... A ak toto platí, tak to bude táto mriežka... Ja som idiot. Trištvrte hodiny. To musím dať! Sakra, nejak sa mi tu množia podmienky... Nevadí. Poďme... Doprdele, pätnásť minút do konca a už sa to spustí, ale stále nesprávne ťahá... Rýchlo, debugovací výpis. A sakra. Veď toto by nemal robiť! Ej, už to vidím. Blbá podmienka. Skúsim pridať toto? Hm. Stále padá. Niee... Aha, pridám toto... Kurník. Dve minúty... Už musím odovzdať, inak nebude ani bod... Sakra, behá mi to len pre K = 1 a prípady, kedy jedna kôpka je prázdna. Ouch. Čo narobím. Lepšie už to nebude. Tak to bude padať na približne 98.47% prípadov... Fajn. Čo som si to vravel včera? Hej, a dnes ani jeden príklad neodovzdám poriadne... Odstreľte ma niekto.

Alla vstáva od počítača za mojím chrbtom vysvetľujúc Usámovi, ako sa jej nepodarilo nájsť vstup, na ktorom by jej to prehralo. Všíma si výraz na mojej tvári... A veľmi neúspešne sa ma snaží presvedčiť, že dopadnem ďaleko lepšie, než ona. Fajn. Stávka. O čo? Treska a dva rožky, že budem pod ňou. Alla nemá rada tresku, fajn, môže dostať namiesto tresky zemiakový šalát. O koľko miest mám byť pod ňou? Koľko nás tu je? 27? Fajn, tak aspoň osem miest.

S jediným dobrým pocitom, a to, že sa aspoň najem tresky, ideme na obed. Podarilo sa mi usockovať jeden z posledných dvoch vyprážaných syrov, ktoré tete kuchárke ostali. Ostatní boli odsúdení na niečo mleté, čo sa ani nesnažilo vyzerať ako fašírky. Aspoň niečo. Natlačil som do seba väčšinu a viac už nevládzem. Vlastne som ani nemal hlad. Ani na začiatku... No nevadí, je to jedno.

Po obede prehliadka Banskej Bystrice... Teta sprievodkyňa veľmi pútavo rozpráva, okolo nej asi tretina zo všetkých ľudí, ktorí tam boli, a aj z tohto tvoril väčšinu pedagogický dozor. No nevadí. Nepochybne to boli veľmi zaujímavé informácie. Po niekoľkohodinovej prehliadke námestia a zopár okolitých miest a domov sme dostali dvadsať minút na rozchod, a tak sa banda informatikov vedených mnou a Usámom usadila v najbližšej krčme na kofole, podaktorí si dali pivo a/alebo tatranský čaj.

Následne nás autobus zaviezol do Tajova, kde sme mali neodolateľnú možnosť pozrieť si rodný dom legendárneho Jozefa Gregora-Tajovského. Teta sprievodkyňa tam bezchybnou, dokonalou a až dych vyrážajúcou dedukciou ohromila všetkých informatikov, ktorých podľa jej domnienok mala zaujímať fyzika, veď informatici s fyzikou idú ruka v ruke. No uznávam, že tak dvaja-traja sme tam boli takí, ktorých baví aj fyzika, ale zvyšok týmto milá teta už na začiatku celkom znechutila. V každej miestnosti kecala o obrovskom množstve vecí, ktoré nás preukrutne zaujímali a nechápem, ako som dovtedy mohol žiť bez toho, aby som týmito informáciami disponoval. Najviac sa mi páčilo, že ešte aj z toho pedagogického dozoru, čo boli ľudia celkom seriózne sa tváriaci, mali niektorí už v tretej z piatich miestností unudené a umučené výrazy výrazy na tvárach. Vedúcich ani nespomínam. (-:

Po prehliadke tohto fenomenálneho domu v prenádhernej dedinke s názvom Tajov sme sa busom doviezli naspäť na chatu, kde sme do seba natlačili večeru, po ktorej nasledovalo vyhodnotenie. Už som sa tešil, ako sa Alla bude tváriť, keď sa potvrdí, že dostanem mňam-mňam tresku. (-: Počas celých úvodných pokecov, ktoré mali vystupňovať napätie v miestnosti pred vyhlásením samotného poradia, som ju jemne podpichoval opakovaním slova „treska“, na čo reagovala celkom podráždene. Lenže úsmev mi zmizol z tváre, keď moje meno bolo prečítané ako prvé, pričom sa však nešlo od konca. Najprv prečítali poslednú šesticu úspešných riešiteľov, pričom začínali od prvého miesta z tejto šestice. To by bolo celé fajn, keby toto prvé miesto nebolo jedenáste. Sakra. Mal som povedať číslo o niečo menšie, než osem. Kým nám sú odovzdávané ceny, kútikom úst vysvetľujem Mišofovi stávku a pýtam sa, či sa môžem tešiť na tresku. On mi na to, že Alla ani úspešná nebola, takže tresku nemám, ale zato mám výberko. Pripadalo mi to ako nechutný pokus o nemiestny vtip. Povyhlasovali potom ostatné výsledky. Porozdávali ceny. A nakoniec Mišofáč zahlásil, že všetci od 12. miesta vyššie a obaja tretiaci z trinásteho miesta majú prísť ku nemu, že nám povie niečo o výberovom sústredení... To už som mal chuť sa niekde obesiť.

Výberko sa vraj koná od desiateho do šestnásteho mája. Fajn. Ešte sme hodili s vedúcimi krátky pokec o príkladoch a povedal som si, že by bolo načase zavolať domov. Tak som zavolal a oznámil termín výberka, kedy som zažil ďalšiu nepružnú zrážku s realitou -- trinásteho mája mám písomnú maturitu z francúzštiny. To znamená, že jeden deň sa výberka nezúčastním... Milujem svoju školu.

Zvyšok večera a začiatok rána sme strávili v malej skupinke v podkroví chaty rozprávajúc sa o tom, na čo prišla reč. Dve mŕtvoly, ja a Usáma, Alla snažiaca sa nám obom zdvihnúť náladu a Rejdi. A navzájom sme sa vyhrážali tým ostatným, čo komu spravíme, ak sa kto zasamovraždí. (-: Duchaplne strávený večer, všakže.

Keď sa maródi odobrali do postele, ešte sme s Rejdim chvíľku pokecali a o takej pol štvrtej sme aj my už išli spať. No a dnes som sa zobudil sám od seba bez vonkajšieho podnetu asi o pol siedmej. Ešte som poležal hodinku, išiel na raňajky, pobalil sa, vraj som pri tom vyzeral ako mŕtvola, počkali sme na bus a po čase sme sa pobrali na cestu domov... Tá prebehla pokojne a bez nejakých udalostí hodných zmienky.

A čo teraz? Sám neviem. Neviem čo skôr. Horšie však je asi to, že mi to je takmer jedno. No bude to chcieť čoskoro nejaké odreagovanie...

Výlet do Poľska (-:

Mon, 07 Apr 2008 17:22:08 GMT

Od stredy do piatka som bol v Poľsku. Niekomu som sa s tým stihol pochváliť vopred, niekomu nie, čo bolo spôsobené napríklad aj tým, že celý výlet bol zorganizovaný takmer úplne na poslednú chvíľu -- organizovala to predsa naša triedna. (-: No ale čo to bolo za výlet? Naša trieda šla na exkurziu do Oświęcimu.

V stredu poobede nás pred školou čakal autobus. Nasadli sme, už zo zvyku dozadu a vyrazili sme z Bratislavy. Myslím, že cestu nemá význam opisovať, keďže sa nič zaujímavé nestalo. Večer, tak okolo jedenástej, sme konečne vystupovali z autobusu pred ubytovňou na predmestí Krakówa. Izby boli teda úplne dokonalé... Niečo na štýl šturákov, minimálne v tom zmysle, že jedna bunka bola zložená z dvoch trojposteľových a dvoch dvojposteľových izieb, dve a so spoločnými dverami na chodbu, spojené sociálnymi zariadeniami. Avšak tu asi podobnosť končí. Všadeprítomný smrad zatuchliny, vstavané skrine vyzerajúce tak, že ich drží pokope už len relatívne hrubá vrstva náteru béžovej farby, okná pôsobiace podobným dojmom, sprchový kút vzniknuvší iba postavením steny asi po polovicu miestnosti a pripevnením tyče medzi túto stenu a tú obvodovú, kam sa prevesil záves. Dojem dopĺňal odtok inovatívne umiestnený na najvyššie miesto takto vzniknutého sprchovacieho kúta, tak, aby voda tiekla po celej miestnosti, len nie tam, kam by priemerný potomok jedinca homo sapiens očakával, že tiecť bude. Ale pri takomto výzore vecí som bol aspoň milo prekvapený, že záchod tam nebol turecký, ale taký normálny, i keď možnosť zamknúť si kabínku by nebola od veci, keďže podaktoré indivíduá sa neobťažujú zisťovaním, či v zavretej kabínke niekto nie je pred tým, ako tam vtrhnú; obzvlášť keď sa predtým mierne posilnia menšou či väčšou dávkou etanolu, THC alebo inej látky pôsobiacej na nervové bunky... No čo, môžem asi byť rád, že tam boli aspoň tie dvere a nielen prázdna zárubňa. (-:

Vo štvrtok sme sa o pol ôsmej nasáčkovali do autobusu a pán šofér nás zaviezol do Oświęcimu na parkovisko pred táborom Auschwitz I. Tam sme najprv počkali, kým nám pridelia sprievodcu a začala prehliadka.

Keby som si odmyslel ten dvojitý ostnatý plot okolo tábora, tabuľky upozorňujúce na vysoké napätie v drôtoch, ktoré ho tvoria, rampu s nápisom „HALT!“, nápis „ARBEIT MACHT FREI“ nad vstupnou bránou a hlavne históriu, ktorá sa s týmto miestom spája, dal by sa niekdajší tábor Auschwitz I považovať za celkom romantické miesto. Štrkové cesty, trávniček, vysoké stromy a nízke červené tehlové budovy... Jednoznačne bolo cítiť, že toto miesto nebolo stavané za tým účelom, akému neskôr slúžilo. Spomedzi desiatok blokov sa zachoval v takmer pôvodnom stave už iba jeden, barak číslo 11. V tomto prebiehali najkrutejšie tortúry. V podzemí sú cely rozmerov cca 4×4 metre s dvoma otvormi -- masívnymi dverami a maličkým komínikom von s plochou asi 15×15 cm. Cez tento komínik mali štyridziati ľudia celú noc dýchať -- je teda jasné, že väčšina z nich do rána zomrela na udusenie.

Naproti takejto cele bola iná cela s rovnakými pôvodnými rozmermi, avšak mierne modifikovaná. Táto bola rozdelená na tri ešte menšie, každá s pôdorysom 90×90 cm. Jediný otvor na každej z týchto ciel bol veľkosti štvorca 50×50 cm úplne pri zemi. Sem na noc napchali štyroch väzňov, keď si na to našli zámienku, napr. pre nedostatočnú disciplínu. Štyria väzni tu museli celú noc stáť a tí z nich, ktorí to prežili, išli potom ráno na dvanásť hodín tvrdo pracovať, po čom sa opäť vrátili do tejto cely. Njdlhšie to prežila jedna žena -- päť nocí po sebe.

Na prízemí sme mohli nazrieť do niekoľkých miestností, kde väzni spali. Mali poschodové postele s lôžkami asi 200×75 cm vystlanými slamou, na každej posteli tri lôžka nad sebou. Na každom takomto lôžku spali dvaja väzni, čiže dokopy na jednu posteľ vychádzalo šesť ľudí. A takýchto postelí sa do jednej cely zmestilo tak zo päť. A keďže o toaletách sa väzňom tak maximálne snívalo, ich lôžka mali aj iných obyvateľov -- kopec prírody...

No a okná na ľavej strane bloku 11 boli zamurované; okná na pravej strane bloku 10 boli zatlčené drevenými doskami. Okrem toho sú tieto dve budovy na koncoch spojené múrmi, z ktorých jeden je špeciálne spevnený, aby ho nebolo možné prestreliť, a v druhom je brána. Toto všetko preto, aby väzni nevideli, čo sa na tomto mieste robilo. Ak nejakí väzni už neboli schopní pracovať, po dvojiciach ich sem vodili, postavili k múru a strelili. To je ten neslávne známy múr smrti. Praktikovali tu však aj iné tresty -- väzňovi spútali ruky za chrbtom a zavesili ho za zápästia na stenu tak, aby sa nohami nedotýkal zeme. Na celú noc.

Potom sme si pozreli plynovú komoru. Jednu z prvých funkčných. Vznikla prerobením bunkra -- do stropu veľkej miestnosti spravili úzke komíniky, cez ktoré po tom, ako do miestnosti nahnali väzňov a hermeticky ju uzavreli, sypali granule napustené Cyklónom B. Z tých sa vplyvom vyššej teploty v miestnosti začal uvoľňovať tento plyn a do niekoľkých minút boli väzni mŕtvi. Telá potom preniesli do vedľajšej miestnosti, v ktorej sú tri pece. Každá má kovový podávač, na ktorý naložili telo a zasunuli ho do pece...

Týmto skončila naša prehliadka tábora Auschwitz I a nasadli sme do autobusu, ktorý nás zaviezol na parkovisko pri tábore Auschwitz II: Birkenau. Už na parkovisku sme zazreli nádhernú ukážku, ako niektorých Nemcov stále neopustil ten pocit nadradenosti -- na parkovisku pre autobusy s tými obrovskými dlhými parkovacími miestami stál cez dve takéto miesta jeden maličký Smart s nemeckou poznávacou značkou. Majiteľ mal šťastie, že nás sprievodca hneď naháňal na prehliadku tábora, inak by ho asi našiel niekde v priekope...

No ale Birkenau, alebo po poľsky Brzezinka. Tento tábor už na prvý pohľad vyzerá úplne inak, ako Auschwitz I. Úplne z neho kričí, že bol postavený práve za takým učelom, akému slúžil. My sme vystúpili pri juhozápadnom rohu tábora, čiže pri oblasti B1. Už prvý pohľad zvonka nebol vôbec príjemný. Po našej ľavej strane boli murované prízemné baraky v mriežke 5×5, po ľavej strane sme videli len pôdorysy rovnako veľkých stavieb, z ktorých sa zachovali okrem základov iba komíny, ani to nie zo všetkých. Ako sme sa dozvedeli, to všetko boli drevené baraky, ktoré sa začali stavať vtey, keď sa minulo murivo a Nemci usúdili, že je zbytočné stavať väzňom také luxusné bývanie. Takmer všetky tieto drevené chatrče potom vyhoreli, keď Nemci utekali z tábora pred ruským vojskom a podpálili ho v snahe zakryť stopy. Kým na ľavej strane bolo možné dovidieť na posledný barak, vpravo to nehrozilo. Obrovská plocha posiata komínmi trčiacimi v pravidelnej mriežke kam až oko dovidí.

Sprievodca nás zobral do jedného murovaného baraku. Jeho interiér vyzeral dosť odpudivo. Celý pozostával v podstate iba z kabín, pričom v každej z nich boli nad sebou tri lôžka -- jedno na zemi na kamennej podlahe a ďalšie dve nad ním, stvorené z obyčajných drevených dosiek. Každé takéto lôžko malo rozmery približne dvakrát dva metre. Teraz neviem, či sme len zle rozumeli sprievodcovi, ktorý rozprával len po poľsky, alebo nám povedal zlý údaj, ale my sme vyrozumeli, že na každom takomto lôžku bolo šesť až sedem väzňov, avšak všetky zdroje, čo som našiel na nete, vravia, že na nich spali traja až štyria väzni. Takže neviem. V oboch prípadoch to však je dosť nepohodlné, keď uvážime, že mimo práce mohli prebývať jedine tam.

Nakoniec sme si išli pozrieť zrúcaninu Krematória II. Zrúcaninu, pretože Nemci pri úteku z tábora všetky Krematóriá vyhodili do vzduchu dynamitom. Vedľa Krematória sme videli malú vodnú nádrž. Do takých sypali Nemci popol väzňov po spálení ich tiel. Keď fúkal vietor, občas sa stalo, že bol popol rozfúkaný po celom okolí... Samotné krematórium bola podzemná budova s podlhovastým tvarom. Na jednom konci nahnali dnu väzňov s tým, že ich idú osprchovať. Pred vstupom do Krematória každému zdôraznili, že si má zapamätať číslo prideleného baraku, v ktorom bude spať. Nič netušiaci väzni naliezli do predsiene, kde sa mali vyzliecť a potom vstúpili do komory, ktorý za nimi hermeticky uzavreli a cez štyri komíniky nasypali Cyklón B, podobne, ako v tábore Auschwitz I. Telá potom Sonderkommando prenieslo do miestnosti s piatimi pecami, z čoho každá mala tri otvory na telá, prehľadali, povyberali všetko zlato, čo sa dalo, napr. zuby, alebo protézy, a postupne nahádzali telá do pecí. Vyzbierané zlato sa potom tavilo a putovalo do Nemecka. Niektoré dni vraj natavili až tonu zlata...

Potom sme už len pozreli pomník vedľa tohto Krematória, na konci rampy, na ktorej vystupovali zajatci z vlakov, prešli sme sa popri tejto rampe naspäť na parkovisko a nasadli na bus, ktorý nás zaviezol späť pred tábor Auschwitz I, kde sme si ešte pozreli sedemnásťminútový dokumentárny film o týchto táboroch. Tým skončila naša prehliadka táborov Auschwitz.

Následne sme sa vrátili do Krakówa na ubytovňu, kde nám dali čas cca dve hodiny na pobehanie po okolí, prípadne na pozháňanie nejakého jedla, keďže už boli tri hodiny a my sme od raňajok nič nejedli. O pol šiestej nás autobus zaviezol bližšie k centru mesta, kde sme mali objednanú večeru, po ktorej sme si dali večernú prehliadku bývalej Židovskej štvrti. Behali sme od synagógy ku synagóge, najkrajšie bolo námestie, na ktorom ich bolo asi päť. (-: Väčšina z nich už je však znesvätená, za vojny ich totiž Nemci poškvrnili krvou, teda už nikdy nebudú môcť plniť účel synagógy.

Po tejto prehliadke sme skončili opäť na ubytovni a do ôsmej sme mali čas si oddýchnuť a prípadne sa aj vyspať. (-: Vtedy začali raňajky, na ktoré sme mali pol hodiny a potom sme naložili všetku batožinu na autobus, ktorý nás zaviezol do úplného centra Krakówa, kde sme si spravili najprv takú kratšiu prehliadku, po čom sme dostali niekoľko hodín na rozchod. Väčšina osadenstva išla do Veľkej Galérie, čo je niečo ako Krakówský Polus, prípadne Aupark. Dlhé to je vraj kilometer, má to prízemie, podzemie a poschodie a... No jednoducho je to hovadsky veľké. (-: Ja som si dal najprv taký menší quest -- nájsť krówky. (-: Pochodil som takmer celé centrum krížom-krážom, až kým som nedošiel na kraj, kde mi jedna teta poradila, že mám ísť tuto za roh, na trh, že tam určite nájdem. (-: Tak som zašiel tuto za roh, na trh, kde som kúpil takmer dve kilá krówiek. (-: No a potom som aj ja šiel do Galérie, kde som úplne náhodu stretol jednu skupinku spolužiakov po prejdení asi desiatich metrov. (-:

Rozchod skončil a ešte sme si spravil prehliadku kostola na námestí, z ktorej si už teraz tak veľa pamätám, odtiaľ sme sa strašnými kľučkami po úzkych uličkách v starom meste (rozumej: raz sme odbočili doľava (-: ) presunuli ku Collegium Maius, najstaršej budove Jagellovskej univerzity, kde sme si vypočuli Gaudeámus v podaní „kukučkových“ hodín. Následne sme sa prešli k návršiu Wawel, kde je Bazilika svätého Stanislava a Václava. Tú sme si poprezerali, z čoho si opäť pamätám veľa (-: a vystúpili sme do zvonice, odkiaľ bol pekný výhľad na mesto. Všetci sme už boli maximálne zdochnutí a bolo asi pol štvrtej, čo bolo o hodinu a pol viac, ako čas pôvodného plánovaného odchodu z Krakówa, ktorý ešte na posednú chvíľu presunuli na tretiu, keď bolo jasné, že o druhej sa to nestíha. Avšak o tej pol štvrtej bol jedinou vecou, po ktorej sme túžili, autobus, lenže ešte sme si pozreli nádvorie Wawelského zámku, odkiaľ sme sa presunuli von, že si ešte pozrieme, ako Krakówska socha draka chrlí oheň. Dosť nevydarené vyobrazenie, len tak mimochodom. Ja som mal dojem, že sa to podobá skôr na veľký, kyslými dažďami ohlodaný kus kameňa, než na draka, ale to asi nikoho netrápi. (-:

Každopádne, „drak“ nakoniec vychrlil oheň; keby bol živý, mal by papuľu na popol, len tak mimochodom, pri tom, ako silný vietor fúkal opačným smerom, ako je socha otočená (-: no a my sme konečne mohli nastúpiť do autobusu. To už boli štyri hodiny. Ešte kým sme naozaj vyštartovali, to bola ďalšia polhodina a vtedy už aj tí najväčší optimisti predpokladali, že do Bratislavy prídeme až niekedy po polnoci. (-: Šofér nás však prekvapil, celkom na to dupol a pred školou sme vystupovali už o trištvrte na jedenásť. Cesta ubehla celkom rýchlo, lebo sme tam mali pustený stále nejaký film a už tradičný, náš obľúbený autobusovo-cestovný film, Dědictví, sme dopozerali akurát dve križovatky pred školou. (-:

Takže aby som to zhrnul, výlet sa podaril, som spokojný, fyzicky nás zničili teda poriadne a momentálne sa asi celá trieda lieči od nejakej choroby, čo sa tam celkom rozmohla. (-:

A ešte jedna vec, ak má niekto záujem pozrieť si niečo viac o Oświęcime a iných bývalých koncentračných táboroch, tuto je niečo o Birkenau aj s fotkami a nájdete tam aj čo-to o ostatných táboroch. (-:

Opis

Mon, 03 Mar 2008 20:32:15 GMT

Keď už som sem dal tú poviedku, tak sa môžem posunúť o týždeň ďalej, keď som písal opis, tiež na slovenčinu. Ten je kúsok kratší, čo je celkom logické, a snažil som sa rozsah udržať niekde medzi úplne samostatným útvarom a opisom, ktorý by mohol tvoriť súčasť nejakého rozsiahlejšieho diela. Takže here it goes.

Údolie zahaľovala jemná hmla. Svah, ktorý ho ohraničoval zo severnej strany, bol celý pokrytý hustým ihličnatým lesom. Stromy boli viditeľne veľmi staré, všetky mali silné kmene a tie najvyššie dosahovali výšku päťdesiat až šesťdesiat metrov. Pri zemi sa krčila hustá vrstva papradia. Tlmene bolo z lesa počuť zvuky lesnej zveri. Z južnej strany bolo údolie obohnané oveľa vyšším svahom, na vrchu ktorého bol kamenistý hrebeň. Asi do štvrtiny tohto svahu siahal lesný porast, ktorý však bol výrazne redší a nižší, než ten na severnej strane. Nad lesom boli stráne zarastené čučoriedkovými a brusnicovými kríkmi, ktoré boli obťažkané zrelými plodmi. Miestami boli tieto kríky prerušené fľakmi, na ktorých rástla nízka kosodrevina. Asi v dvoch tretinách svahu čučoriedkové kríky postupne redli, až plynulo prešli do lúky porastenej vysokou horskou trávou, z ktorej kde-tu vytŕčal kamenný násyp. Oba hrebene, severný aj južný, sa na západe spájali na majestátnom vrchu, ktorý sa týčil vysoko nad celým údolím, a keďže bol podvečer, vrhal na väčšinu údolia tieň. Z jeho vrcholu vytŕčali obrovské kusy skaly, ktorá sa postupom času rozpadala. Pod týmto vrchom, v doline, bolo neveľké pleso s priezračnou modrastou vodou, z ktorého vytekala krištáľovo čistá horská bystrinka stekajúca dolu celým zvyškom údolia. Na východe dolina postupne zatáčala smerom k severu. Opar, ktorý sa vznášal na spodku doliny, jej dodával silný romantický nádych. Celkovo toto miesto pôsobilo veľmi pokojným a harmonickým dojmom.

Poviedka, alebo kapitola z románu?

Mon, 03 Mar 2008 20:00:06 GMT

Pred takmer presne štyrmi týždňami som písal na slovenčinu poviedku na voľnú tému. No čo som asi tak mohol písať ja... (-: Každopádne, „dielo“ nakoniec uzrelo svetlo sveta. Som si vedomý viacerých chýb, ktorých som sa dopustil, a aj som si vravel, že ich najprv opravím a až potom to sem zavesím... Ale nejak som to stále iba odkladal a odkladal a mám pocit, že keby som sa k tomu neprinútil teraz, asi by som to sem nedal asi nikdy. A aspoň tým zachovám akúsi autenticitu. Niektoré opravy by totiž znamenali mierne drastickejšie zásahy do deja a to už by asi nebolo úplne ono.

Ešte objasním ten nadpis. (-: Totiž, keď mi túto wannabe poviedku dával do rúk slovenčinár po tom, ako ju opravil, s úsmevom utrúsil takú veľmi nenápadne sa tváriacu, ale aj tak nesmierne trefnú poznámku: či to bola poviedka, alebo skôr kapitola z románu. Totiž, keď som to začínal písať, chcel som písať poviedku, ale po chvíli som si uvedomil, že píšem román. Takže na tom niečo asi naozaj bude.

No už nejdem obkecávať, tu to je. (-:

Vošiel do lesa. Bola tam tma, ale jemu nevadila. Už si na ňu za tie dlhé roky zvykol. Vedel, že žiadna z príšer, ktoré v lese číhali, sa neodváži napadnúť ho. Určite nie po tom, ako pred rokom a pol bola polovica obyvateľstva lesa rozsypaná v podobe popola po celom okolí, keď stratil kontrolu nad svojimi schopnosťami.

Ráznym krokom prešiel asi kilometer, kým sa nezastavil nad hlbokou dierou v zemi, do ktorej by sa zmestili vedľa seba asi štyria poriadni chlapi a ktorej nebolo možné dovidieť na dno. S istotou nadobudnutou nespočetnými návštevami tohto miesta vypustil jednoduché kúzlo, ktoré vysunulo zo strmej steny schody.

Samozrejme, mohol by sa pri každej návšteve nejak zniesť nadol pomocou kúzla, ktorým by zbrzdil pád, avšak na to by potreboval spútať vzduch, čo bolo zbytočne komplikované a mysliac vopred na svoju nekonečnú lenivosť radšej vytvoril spleť kúziel, ktoré po tom, ako ich aktivoval veľmi jednoduchým spúšťačom, vytvarovali v strmej stene schody.

Malo to aj ďalšie výhody. Keďže zem bola už nasiaknutá týmto kúzlom, bolo o to ľahšie zapliesť do nej aj nejaké ochranné prvky, ktoré fungovali veľmi jednoducho. Ak dieru zazrela nejaká cudzia bytosť, veľmi rýchlo si spomenula, že inde ju čakajú oveľa dôležitejšie povinnosti, ako skúmanie nejakej diery v zemi uprostred lesa a dieru rýchlo vypustili z hlavy. A ak sa našiel niekto tvrdohlavejší, kto si nedal povedať, väčšinou mal čo robiť, aby nebol zožratý lesnou zverou, ktorá sa tu z ničoho nič začala v hojnom počte vyskytovať. No a v prípade, že niekto odolal aj zveri a našiel v sebe dostatok odvahy, aby sa priblížil k jame na dva metre, zrazu sa ocitol na nejakom veľmi vzdialenom mieste, napríklad na rímse uprostred nekonečného útesu.

Musel sa pousmiať. Nikto už nemal pochopenie pre takéto spôsoby. Všetci to považovali za staromódne. Akýkoľvek iný mág by takého odvážlivca jednoducho nechal zmiznúť alebo by ho inak okamžite zabil. On v tom však videl istú tradíciu. A pre obeť to bolo ďaleko menej príjemné než rýchla smrť.

Tentoraz však cítil, že niečo nie je v poriadku. Začal pomaly schádzať po schodoch nadol. Len pre pocit istoty položil ruku na hrušku jeden a pol ručného meča, ktorý mu visel pri boku. To bola ďalšia vec, ktorú ostatní považovali za zbytočnosť, ale jemu aj schopnosť dobre sa oháňať mečom už neraz pomohla zo zapeklitej situácie.

Postupoval opatrne. Nevedel prečo, ale mal pocit, že sa sem niekto dostal. Niekto, kto tu nemal čo hľadať. Niekto, komu sa podarilo dostať dostatočne blízko k jame bez toho, aby ho kúzla preniesli stovky kilometrov odtiaľto.

Keď zišiel asi o 200 metrov nižšie, tasil meč a zoslal ďalšie jednoduché kúzlo, ktoré predĺžilo schod, na ktorom práve stál, až po protiľahlú stenu. Začal kráčať k tejto stene a v momente, kedy by do nej mal bolestivo naraziť, ňou jednoducho prešiel.

Ocitol sa v dlhej chodbe, ktorú osvetľovala záhadná žiara vychádzajúca zo všetkých stien. To bolo ďalšie jeho dielo. Všetky chodby boli nasiaknuté týmto jednoduchým kúzlom, ktoré tu svietilo vždy, keď sa priblížila nejaká živá bytosť. Mohol tu, prirodzene, nechať iba dostatočnú zásobu pochodní, čo, mimochodom, spočiatku bol naozaj jediný spôsob osvetlenia, ale bol lenivý ich stále zapaľovať a nepáčilo sa mu nedostatočné svetlo, ktoré poskytovali. Celkovo obľuboval, keď mohol veci čo najviac zautomatizovať.

Opatrne išiel chodbou. Našľapoval pomaly a absolútne nečujne. Pre istotu prestal dýchať, tak či tak to nepotreboval. Tento zvyk len pochytil od ľudí, ktorým bolo nepríjemné rozprávať sa s niekým, kto neprejavoval podľa ich merítiek ani základné známky života.

Na prvých dvoch križovatkách odbočil doľava, na tretej išiel rovno. Blížil sa k pitevni. Cítil, že neznáma osoba je čoraz bližšie. Nakoniec prišiel ku dverám pitevne, ktoré sa v tom momente otvorili a v nich sa objavil Yodin.

„Dobrý večer, Majster.“

Majster. Nepáčilo sa mu to oslovenie. Nemal však na výber. Odkedy prijal Yodina za učňa, čo musel spraviť do 47 hodín od smrti svojho pôvodného majstra, stratil svoje pôvodné meno. Ale ani o tom nemohol povedať, že by sa mu nejak páčilo. Uskshinrilh. Takmer nikto ho nedokázal správne vysloviť na prvý pokus. Aj na druhý pokus sa to podarilo len málokomu. V každom prípade to však bolo o niečo osobnejšie oslovenie, než len Majster.

„Yodin! Ty had! Čo to stváraš? Úplne si ma splietol, myslel som, že sa sem dostal niekto nevítaný.“

„Pardon, Majster. Len som si precvičoval maskovanie. Asi celkom úspešne, ako vás tak počúvam, nemyslíte?'' spýtal sa Yodin Majstra s úškľabkom.“

„Keby som nebol odkrytý v mentálnej sfére a keby si si ma nevšimol prichádzať a neukázal sa práve včas, už by si dávno bol dezintegrovaný po celom lese! Ako sa ti podarilo tak dokonale zvládnuť to maskovacie kúzlo po tom, čo som ti ho len raz ukázal? A ako to, že som ťa nespoznal v psychickej sfére?“

„Nuž, iba som pozorne sledoval a snažil sa zopakovať všetko po vás. Veď to je úplne jednoduché. Tak som si úlohu trošku skomplikoval a pridal som aj maskovanie mysle. Zdá sa, že sa podarilo...“

„Niekedy pochybujem o tom, kto z nás je tu majster a kto učeň... Mimochodom, čo si robil v pitevni?“

„Skúmal som telo jedného z tých nemŕtvych, čo v poslednej dobe napádajú mesto. Nepodarilo sa mi ničím fyzicky prerezať ten pancier. Musel som použiť mágiu. Zvláštne na tom bolo to, že proti magickému nožu nekládol ani najmenší odpor.“

Asi pred dvoma týždňami sa začali dole v okolí mesta objavovať zvláštne nemŕtve príšery. Väčšinou boli dve, najviac tri pokope. Mešťania sa proti nim spočiatku vôbec nevedeli brániť. Žiadne fyzické zbrane na nich nemali vplyv – či už boli z ocele, zo striebra alebo z akéhokoľvek iného materiálu, nikdy na nich nezanechali ani škrabanec. Mali jednoducho príliš pevnú kožu. Nemŕtvi vždy zabili jedného alebo dvoch členov stráže a odniesli ich telá preč. Spočiatku sa snažili obyvatelia mesta telá obetí nájsť, ale vzdali to po tom, čo si jeden malý chapec, Sayir, ktorý bol počas jedného z útokov akurát hore na hradbách, všimol, že jeden z útočníkov má rovnakú tvár, ako jeden zo zabitých vojakov. Nebolo pochýb, čo sa deje. Neďaleko mesta sa usadil lich, ktorý si rozširoval armádu nemŕtvych služobníkov.

Po nejakom čase vojaci našli slabé miesto nemŕtvych útočníkov. Jediný spôsob, ako ich bolo možné fyzicky zneškodniť, bol trafiť ich do oka a prevŕtať im celú hlavu. To však bolo stále takmer nemožné pre všetkých šermiarov, ktorí mali čo robiť, aby zabránili neuveriteľne silným rukám, aby im neoddelili hlavu od zvyšku tela. Pre najskúsenejších lukostrelcov to bola len o málo jednoduchšia úloha. Útočníci sa totiž pohybovali veľmi nepredvídateľne a len málokedy ostali stáť na mieste dlhšie, než pol sekundy. Pre vojakov bolo skrátka takmer nemožné odraziť útok.

Týždeň dozadu sa jedna nemŕtva príšera zatúlala aj k lesu akurát v čase, keď tam bol aj Majster. Ten úplne inštinktívne poslal na útočníka jednoduchý blesk, ktorý by obyčajnému banditovi spôsobil maximálne tak slabšie popáleniny. Ani nepočítal s tým, že by mohol nemŕtvemu spôsobiť nejaké vážnejšie zranenie, hlavne nie po tom, čo o týchto kreatúrach Yodin zistil od Sayira. Išlo mu skôr o to, aby protivníka trochu rozptýlil, aby získal čas na zložitejšie kúzlo, ktorým by ho dorazil. O to bolo väčšie jeho prekvapenie, keď zistil, že toto jednoduché kúzlo, ktoré ovládalo každé osemročné decko po polroku výcviku, útočníka úplne zničilo a z tela nezostalo nič viac, než len kôpka popola.

Toto sa mohli čarodejníci dozvedieť aj skôr, keby sa mešťania nebáli požiadať ich o pomoc. Yodin a Majster boli v okolí jediné dve bytosti ovládajúce mágiu, s výnimkou licha, ktorý sa tu usadil pred dvoma týždňami, a nikdy nespravili nič, čo by mestu akýmkoľvek spôsobom uškodilo. Podobne ako ich predchodcovia, vždy sa snažili mestu pomôcť tak, ako to len bolo možné. Ľudia z nich však aj napriek tomu nemali dobrý pocit. Dlhodobé pôsobenie mágie sa prejavilo na ich telách, napríklad tým, že nepotrebovali dýchať, ale aj tváre mali menej výrazné; bolo treba chvíľu zaostrovať, aby boli schopní rozoznať nos, oči a ústa. Takisto ich nemali radi aj preto, že vždy, keď starý majster zomrel, ten, kto bol dovtedy učňom, si vybral jedno z mestských detí a začal ho učiť umeniu mágie.

Posledný týždeň teda Yodin a Majster trávili aj napriek nízkej obľúbenosti v meste čoraz viac času, aby minimalizovali počet obetí. Popri tom si Majster nemohol nevšimnúť priateľstvo vznikajúce medzi Yodinom a Sayirom, čo využili na získanie informácií o nemŕtvych. Keďže Sayir sa často vyskytoval v kasárniach a s väčšinou vojakov vychádzal celkom dobre, nemal problém od nich zistiť všetko, čo o útočníkoch vedeli a bez váhania všetko povedal Yodinovi.

„To sa dalo očakávať,“ pokračoval Majster v rozhovore, „keď vezmeme do úvahy, akú majú slabú odolnosť proti mágii. Našiel si na tele ešte niečo zaujímavé?“

„Nič. Len som zistil, ako ten nekromantský lich postupuje pri vytváraní svojich bojovníkov. Najprv pozliepa všetky časti tela dohromady, potom zmení štruktúru kože a na jej povrchu vytvorí veľmi tenký povlak pevnejší než diamant a nakoniec telo vzkriesi. Niekde som čítal o kúzle, ktoré to všetko robí. Myslím, že to bolo niekde v knižnici.“

„Poznám to kúzlo. Jednoduché, ale účinné. Lenže je to taká... Návyková záležitosť. Kto ho použije raz, nemôže si pomôcť a potrebuje ďalšiu obeť... A čím častejšie ho používa, tým viac nových obetí potrebuje. Súdiac podľa toho, v akých malých skupinkách chodia útočníci k mestu, ešte nemá veľkú armádu. A asi dosť trpí, keďže posledný týždeň sme väčšinu útokov odrazili. Ale je len otázkou času, kedy príde s niečím komplikovanejším, čomu nebude také jednoduché sa ubrániť. Z každého zabitého vojaka totiž tým kúzlom absorbuje všetku silu, ktorá v ňom bola. Myslím, že by sme sa mali poponáhľať a čo najskôr ho odstrániť.“

„Súhlasím. Podľa toho, čo mi povedal Sayir, nemŕtvi útočia na mesto od západu. Niekde tým smerom sa pravdepodobne zdržiava aj pôvodca útokov.“

„Zaujímavé. Ak ma pamäť neklame, a mňa pamäť nikdy neklame, tým smerom mával obydlie môj nikdajší majster dovtedy, kým nevybudoval toto a neprijal ma za učňa. Neprekvapuje ma, že si taká mocná magická bytosť vybrala ako svoju pevnosť práve toto miesto. Zajtra na svitaní tam pôjdeme a pokúsime sa ho odstrániť. Teraz idem spať a tebe odporúčam to isté. Ak totiž používa také kúzlo na kriesenie nemŕtvych, môžeme sa tešiť na vrelé privítanie. Priam až výbušné. Dobrú noc.“

„Dobrú noc.“

Majster sa otočil a spleťou chodieb, v ktorej by sa ktokoľvek, kto tu nežil väčšinu svojho života, stratil tak beznádejne, že by sa do smrti nedostal von, prešiel do miestnosti, kde okrem postele bol len malý koberček a vešiak. Vyzliekol si plášť, meč oprel o posteľ, plášť zavesil na vešiak a ľahol si na lôžko. Žiara vychádzajúca zo stien pohasla.

Yodin ešte chvíľu stál v chodbe pred pitevňou a premýšľal. Kedysi, keď bol ešte malý, všetko, čo aspoň trochu súviselo s mágiou, ho úplne fascinovalo. Vlastne aj preto sa stal Majstrovym učňom. Lenže teraz, keď ovládol takmer všetko, čo ho majster mohol naučiť, dokonca kúzla o niečo vylepšil, pripadalo mu to také... Iné. Vtedy si neuvedomoval, aké riziká a akú zodpovednosť so sebou toto poznanie prináša. Úplne sa videl v Sayirovi. Ten bol tiež fascinovaný každým kúzlom, ktoré videl. Ako jediný z celého mesta nemal panický strach zo všetkého, čo súviselo s mágiou. Jedného dňa sa asi aj on stane...

Potriasol hlavou. Takéto úvahy k ničomu nevedú. Teraz sa hlavne potrebuje poriadne vyspať. Zajtra bude potrebovať veľa energie, aby mohol Majstrovi pomôcť pri zneškodňovaní licha.

Pobral sa rovnakým smerom, ako Majster. Po chvíli sa ocitol pred Majstrovou spálňou. Otvoril dvere na opačnej strane chodby. Táto miestnosť bola rovnako vybavená. Yodin sa uložil do postele a o chvíľu zaspal.

Ráno sa obaja zobudili naraz. Obliekli si plášte, Majster si pripásal meč a mlčky vyšli von. Keď prichádzali k mestu, bolo asi pol siedmej. Hore na hradbách zbadali mladého Sayira. Ten okamžite zbehol dolu a bežal im naproti.

„Dobré ráno Yodin!“ pozdravil usmievajúc sa od ucha k uchu. „Aj vám, Majster,“ dodal a s rešpektom pozrel na Majstra. „Prečo ste tu tak skoro ráno?“

„Dobré ráno aj tebe, Sayir,“ odzdravil Yodin, „a ty prečo ešte nespíš?“

„Ále... Zobudil som sa už pred hodinou, keď bolo mesto znova napadnuté tými... škaredými vecami.“

„To je dôvod, prečo sme tu...“ povedal zamyslene Yodin. „Ideme nájsť tú potvoru, čo je za to zodpovedná. Ak budeme úspešní, toto bol posledný útok tých... tvorov, čo toto mesto zažilo.“

„Yodin... Dávaj si pozor...“ povedal Sayir s úzkosťou v hlase.

„Neboj, Sayir, sľubujem, že sa sem vrátim živý a zdravý.“

Majster celý čas postával opodiaľ netrpezlivo podupkávajúc a Yodin ho už nechcel nechať dlhšie čakať. Rozstrapatil Sayirovi vlasy, otočil sa k Majstrovi a spolu s ním odišiel smerom na západ. Sayir sa za nimi ešte chvíľu pozeral.

Majster poznal cestu ku starámu obydliu svojho niekdajšieho Majstra veľmi dobre. Kedysi totiž sťahovali všetku výbavu do nového obydlia v lese. Asi o hodinu došli ku vysokej skale. Približne o tristo metrov vyššie bol v skale veľký otvor. Od úpätia až po otvor boli vytesané schody. Zrejme zo skaly vystúpili po tom, ako vyhaslo kúzlo, ktoré fungovalo podobne, ako v jame v lese. To znamenalo, že aj všetky ostatné ochranné kúzla s najväčšou pravdepodobnosťou boli už nefunkčné. To by vysvetľovalo, prečo bol lich schopný sa tu usadiť.

Začali liezť hore po schodoch. V tom istom momente začali zhora zliezať aj nemŕtvi vojaci. Prvých dvoch zneškodnili jednoduchým bleskom. Ostatní však už boli lepšie zabezpečení. Majster tasil meč. Dúfal, že s ním bude schopný aspoň vyradiť z boja nemŕtve telá. Tento meč totiž nebol obyčajný. Majster ho napustil viacerými jednoduchými kúzlami, vďaka ktorým nielen rezal, ale aj pálil, mrazil a spôsoboval zranenia elektrinou zároveň.

Ako predpokladal, meč sa hladko zarezal do prvého protivníka, ktorý sa následne zosypal na zem. S novonadobudnutou istotou Majster rozsekal aj všetky ostatné chodiace telá.

Mágovia sa vyštverali do otvoru. Tam ich našťastie nečakali žiadni ďalší vojaci. Obaja však vycítili, že sú ich plné chodby.

„Yodin,“ povedal Majster, „skús sa zamaskovať ako jeden z nemŕtvych. Aj na mentálnej úrovni. Tak, ako si to spravil včera večer. Budeš ma kryť. Navyše nemáš ani taký meč, aby si vedel zneškodniť protivníkov a zosielať na nich dostatočne silné kúzla by ťa príliš vyčerpalo.“

„V poriadku,“ povedal Yodin a o sekundu už pred Majstrom stál navonok ďalší nemŕtvy. „Lenže ako budete vedieť, ktorý som ja?“

„Nijak. Mám lepší nápad. Budem predstierať, že som mŕtvy. Ty ma odnesieš priamo k lichovi. Aj ty cítiš, kde presne je, však?“

„Áno, v poriadku. Dúfajme, že nebude mať príliš veľa obrancov a že nás nerozoznajú.“

Yodin si prehodil Majstra cez plece a vydal sa chodbou hlbšie do skaly. Cestou míňali ďalších nemŕtvych, ktorí však nespozorovali nič podozrivé. Obaja si všimli, že čím hlbšie sa dostávajú, tým lepšie zabezpečených nemŕtvych služobníkov míňali. Na niektorých by už ani Majstrov meč nestačil.

Nakoniec sa dostali pred dvere do miestnosti, v ktorej musel byť lich. Yodin otvoril dvere a vošiel dnu. Vnútri bola veľká postava, ktorá mala zjavne moc porovnateľnú s Majstrovou a okrem nej päť najsilnejších nemŕtvych služobníkov. Lich sedel na veľkej stoličke na protiľahlom kraji miestnosti a v strede bol veľký kamenný oltár, ktorý pravdepodobne slúžil na kriesenie nemŕtvych.

Yodin prešiel do stredu miestnosti a položil Majstra na oltár. Lich vstal a pohol sa smerom k oltáru. Asi na polceste sa však strhol a ukázal na dvere. Piati služobníci ku nim okamžite pribehli a odrezali dvom mágom cestu von. Tým bolo jasné, že ich lich odhalil, preto Yodin zrušil maskovanie a Majster sa rýchlo postavil, meč v ruke.

„Ja si beriem licha, ty sa postaraj o tých piatich!“ zakričal Majster na Yodina. Ten sa už pripravoval na mocné deštruktívne kúzlo, ktoré v momente, keď Majster dohovoril, zoslal na prvého z piatich nemŕtvych. Ten sa okamžite rozprskol po celej jaskyni. Ostatní štyria neváhali a v tom istom momente sa pohli smerom k Yodinovi.

Majster tiež neváhal. Už cestou sem si pripravil silné kúzlo, ktoré by v ideálnom prípade malo roztrúsiť licha po priestore v okruhu asi kilometra. To sa však nestalo. Lich bol na podobný útok už pripravený a tak kúzlo odrazil, v dôsledku čoho sa začal na bojujúcich sypať strop jaskyne. Majster a Yodin rýchlo nad sebou vytvorili štíty, ktoré zabránili masívnym kusom kameňov, aby ich rozpučili. Lenže to už lich zosielal na Majstra kúzlo podobnej intenzity, ako to, čo pred chvíľou odrazil. Majster mu len tak-tak uhol a kúzlo zasiahlo podlahu, čím ešte viac prispelo k deštrukcii skaly. Yodin medzitým neoddychoval a odstránil ďalšieho zo služobníkov. Tento sa pre zmenu rozpadol na hromádku zamrznutých kryštálov.

Majster si uvedomil, ako podcenil protivníka. Budem musieť to použiť, pomyslel si. Nemám na výber. Začal sa pripravovať na kúzlo silnejšie, než ktorékoľvek čo doteraz použil. Yodin sa zatiaľ postaral o to, že z tretieho osobného ochrancu ostala iba kôpka popola.

„Yodin,“ zakričal majster, „vytvor si čo najsilnejší magický štít. Neviem, aké účinky bude mať to, čo idem teraz vyskúšať.“

Yodin zneškodnil posledných dvoch nemŕtvych obrancov tým, že ich premiestnil dovnútra skaly. Cítil, že je už na konci síl, ale spravil to, čo po ňom Majster chcel. Zozbieral to, čo mu ostalo zo síl a vytvoril okolo seba silný štít.

Majster sa rozbehol oproti lichovi s mečom v náprahu. Sekol tesne pred lichom. Navonok sa nič nestalo, ale týmto sekom rozťal štíty, ktoré okolo seba lich vybudoval. Pravou rukou chytil licha za krk. Majstrova tvár prezrádzala maximálne vypätie síl. Najprv sa zdalo, že pôvodný zámer mu nevyjde, lebo lich začal zdvíhať ruky v geste, ktoré malo na Majstra zoslať kúzlo ktorým by ho definitívne zabil, ale z ničoho nič lichove ruky padli. V nasledujúcom okamihu jaskyňou zatriasol nepredstaviteľný výbuch, ktorý bol spôsobený tým, že lichova moc opustila jeho telo. To síce znamenalo, že lich zomrel, ale aj to, že Majster ju musel nejakým spôsobom odtiaľ vytlačiť. Yodin o tom čítal v jednej z kníh. Majster to mohol dosiahnuť iba tak, že opustil svoje telo a vstúpil do licha. Tákáto cesta však bola jednosmerná a nikto nemohol žiť v cudzom tele...

Keď výbuch ustal, Yodin sa začal predierať množstvom napadaného kamenia von. Vedel, že Majstrovi už nemôže pomôcť a jaskyňa mala každú chvíľu spadnúť. Ako prechádzal chodbami, míňal telá niekdajších vojakov, ktoré padli k zemi v momente, keď ich pán zomrel. Z posledných síl sa vyštveral von z jaskyne a takmer sa skotúľal po schodoch dolu na trávu. Keď bol konečne na pevnej zemi, ľahol si a zaspal.

Sayir od rána nervózne poskakoval po západných hradbách. Už sa blížil večer a stále nikoho nevidel. Okolo siedmej hodiny večer zbadal postavu blížiacu sa od západu. Zbehol z hradieb, vyšiel západnou bránou von z mesta a utekal postave naproti. Po chvíli k nej pribehol.

„Yodin! Som tak rád, že ťa vidím!“ zvolal. „Prečo si sám? Kde je Majster?“

„Už sa nevolám Yodin,“ odpovedala postava potichu, „Ja som Majster. Poď za mnou...“

Vianočné sviatky...

Wed, 02 Jan 2008 18:38:54 GMT

Náhodou som natrafil na jednu úvahu, čo som napísal takmer presne pred rokom, v čase vianočných prázdnin... A celý čas tu bola, len na ňu neexistoval žiaden odkaz, ak ma pamäť neklame... Ako to teraz po sebe čítam, až mi je ťažké uveriť, že som to kedysi napísal ja, ale prečo nie? Rôzne veci by som síce teraz asi napísal inak, niektoré asi trochu menej otvorene, štýl pri písaní tiež používam už dosť odlišný, ale tu to je, s minimálnymi úpravami. (-;

Včera (23. 12.) som v televíznych novinách zachytil správu, že tento rok sú v priemere ľudia na Vianoce o 700 korún štedrejší, než minulý rok. Ďakujem pekne za také Vianoce. Takúto správu mohol do televíznych novín pustiť iba človek, ktorý zjavne nemá všetkých 5 pokope.

Na Vianoce ľudia kupujú množstvo darčekov, lacných či drahých, veľkých či malých. Načo? Áno, jasné... Chceme potešiť svojich blízkych, ukázať im, že ich máme radi atď. Ale nie sú na to aj lepšie spôsoby, než nakupovanie drahých a veľmi často zbytočných darčekov? V poslednej dobe sa totiž darčeky stávajú účelom a Vianoce iba prostriedkom. Nebývalo to kedysi naopak?

Ja osobne nezvyknem veľmi nakupvať na Vianoce darčeky. Ani ich príliš neočakávam. Viem si bez problémov predstaviť Vianoce bez darčekov. Možno to je preto, že posledných pár rokov sme neboli v práve najlepšej finančnej situácii a na darčeky neboli peniaze... Keď však chcem niekoho potešiť darčekom, nemusím s tým čakať na Vianoce len preto, že na Vianoce sa darčeky zvyknú dávať.

Ja som si teraz, na Vianoce, uvedomil, ako veľmi mi záleží na mojich priateľoch. Keby nebolo ich, neviem, čo by som si počal. Banálna vec, ale v tom každodennom zhone si to človek neuvedomí. Tým však nechcem povedať, že potrebujem Vianoce na to, aby som si to uvedomil. Len k tomu tá vianočná atmosféra prispela. Myslím si však, že vyššiu hodnotu, než kopec darčekov pod stromčekom, pre mňa má víkend strávený s priateľmí.

Ďalšia banalita, ktorá mi vie pokaziť náladu, je napríklad fráza ``Šťastné a veselé.'' Táto fráza sa automaticky každému asociuje s Vianocami. Opakujú ju takmer všetci. Prečo? To je taký problém, zaželať niekomu krásne vianočné sviatky vlastnými slovami? Vo mne táto fráza zanecháva dojem, že ten, čo ju vyslovil, to nemyslí vážne, že to hovorí len preto, že sa to hovorievať zvykne. Pre mňa táto fráza stratila významovú hodnotu, stali sa z nej len prázdne slová.

Ďalšia vec, ohľadne ktorej so mnou budú súhlasiť viacerí ľudia, je fiktívna postavička zvaná Santa Claus. Táto postava podľa istej (dosť veľkej) skupiny ľudí (sústredenej hlavne na západ od Slovenska) nosieva na Vianoce darčeky. Naozaj? Ja osobne som zvyknutý na takú tradíciu, že vždy prišiel Ježiško. Malý Ježiško, ktorý sa práve narodil v betlehéme. Prišiel, aby rozdával lásku ostatným ľuďom (pre zjednodušenie si predstavme, že láska sa dá rozdávať). Tradícia s koreňmi v Biblii. S kresťanstvom toho mám síce spoločného naozaj minimum, ale táto tradícia natoľko zľudovela, že momentálne by bolo asi veľmi odvážne tvrdiť, že je ešte stále kresťanská...

Ale späť k Santovi. Našiel som článok, kde je história vzniku tejto postavy opísaná tak podrobne, že sa neodvažujem to zhrnúť, takže nech sa páči. Len upozorňujem, že je dosť dlhý.

No a ešte jedna vec... Pesnička, ktorú určite poznáte. Spieva sa v nej ``Do they know it's Christmas time at all?'' alebo niečo v tomto zmysle. Alebo, čo je ešte horšie, ``Let them know it's Christmas time...'' Naspievali ju americké popové hviezdy... Pokiaľ ma pamäť neklame, táto pesnička je adresovaná ľuďom v ázijských krajinách... Prečo? To ešte aj sviatky chcú ostatným diktovať? To im už nedoprajú vlastnú kultúru, nech je akokoľvek odlišná od ich vlastnej?

Nuž a ostatné pesničky, čo počujete v zime každý deň aspoň sedemkrát z rádia každú, len preto, že sa v nich spieva o pokoji, pohode a Vianociach... Mne to pripadá všetko prehnané a pokrytecké. Prečo sa pesničky o pokoji nehrávajú po celý rok? A sú skutočne tak myslené, alebo ide iba o ďalší pokus poriadne sa nabaliť na Vianociach? Určite nebude ťažké domyslieť si môj názor...

Skvelá bodka za týždňom.

Fri, 07 Dec 2007 14:30:28 GMT

Metodka. Vraj jedna z najlepších škôl v Bratislave. No ak to je pravda, znamená to, že úroveň stredoškolského vzdelania dostupného v Bratislave asi nie je nič moc, čo je síce asi aj pravda, takže možno predsa len to tvrdenie pravdivé bude, i keď navodzuje prehnane pozitívny dojem v človeku, ktorý Metodku ešte nezažil. Ale nie o tom som chcel.

Dneska ma triedna v kombinácii s fyzikárkou a zástupcom naozaj neskonale potešila. Uprostred geografie mi povedala, že po hodine sa so mnou chce porozprávať. Tak som do konca hodiny rozmýšľal, čo asi odo mňa môže chcieť. Žeby zas tú jej obľúbenú o tom, ako by som nemal toľko vymeškávať a že sa to odráža na mojich známkach atď.? Ale veď teraz som už dlho nebol na sústredení, takže nevidím dôvod...

Po hodine sa ukázalo, že mala problém s nejakými zameškanými hodinami. Totiž, minulý týždeň sa vrátila z nejakého hehu, kde bola 3 týždne. V piatok 23. 11. som odišiel zo školy po 4. hodine, aby som určite stihol vlak do Košíc. Potom v pondelok som prišiel do školy až na piatu hodinu, lebo som chcel ísť k ortopédovi, čo sa mi však nepodarilo, pretože tam bolo príliš veľa ľudí, ale potreboval som dojsť na matiku, aby som odovzdal MO.

S čím z toho mala problém triedna? V piatok som tam mal zapísanú nie piatu, ale druhú hodinu, lenže ospravedlnenku som dal len za piatu. Zapísaný som tam bol písmom našej fyzikárky, druhá hodina je podľa rozvrhu fyzika. No a za pondelok som jej vraj nedal ospravedlnenku. Najprv som sa snažil asi pol minúty spomenúť si, čo to bolo za dni. OK, už viem, piatok, išiel som do Košíc. WTF? No dobre, pondelok... Aháá, bol som v čakárni.
``No lenže za ten pondelok som vám ospravedlnenku dával, spolu s tou za stredu.''
``Vážne?'' Ukázal som jej zošitok s ospravedlnenkou. Pozrela, nič na to nepovedala.
``A ten piatok, to naozaj neviem. Ja som tu určite bol prvé štyri hodiny. Odišiel som až pred piatou.''
``No ale potom ako to, že tu ste zapísaý?''
``A to ja mám ako vedieť?''
``Koľko to už je? Veď to sú už dva týždne. Dokedy mi máte dať ospravedlnenku? Do troch dní. To budú neospravedlnené hodiny.''
``No tak prepáčte, ale za to, že VY ste si nevšimli tú ospravedlnenku, čo som vám dal včas, ja naozaj nemôžem.'' Už mi pomaly končili nervy a asi to bolo poznať aj v mojom hlase...
``No dobre, ten pondelok je v poriadku, ale čo ten piatok?''
``No veď ja vám vravím, že na tej hodine som bol. Jak som o tomto mal vedieť?''
``To si ale musíte vy sledovať, tú ospravedlnenku ste mi mali dať už minulý týždeň.''

Tak teraz mi niekto vysvetlite, ako som si mal, prefišma, sledovať, či náhodou nie som zapísaný za nejakú hodinu, na ktorej som bol, keď, podľa slov nášho dokonalého a neomylného zástupcu, žiaci nemajú čo pozerať do triednej knihy, to je záležitosť učiteľov. Čo mám pravidelne kradnúť notesy všetkým učiteľom, či si ma náhodou nezapísali niekedy, keď som na hodine bol? Aj tak to nie je záruka, že sa neobjavím v triednej knihe...

Nakoniec sme sa dohodli na tom, že sa ešte spýta fyzikárky, prečo ma tam zapísala. No budiž. Ale ak mi za to dá neospravedlnenú hodinu, asi ju nakopem do zadku. To som si vravel vtedy a nervy som mal dosť v prdeli.

No a teraz, ako toto píšem, som sa nad tým celým zamyslel ešte raz a až teraz som si spomenul, že vtedy v piatok sa nám presunula fyzika z druhej hodiny na piatu, pretože cez druhú hodinu nám robila prednášku nejaká polointeligentná francúzska sliepka z nejakej francúzskej vysokej školy humanitných vied. Čiže nasledujúce tvrdenia sú pravdivé:
- V piatok som odišiel pred piatou hodinou.
- V piatok som nebol na fyzike.
- V piatok som bol na druhej vyučovacej hodine.
Jediný problém je ten, že fyzikárka, keď prepisovala absenciu z notesa do triednej knihy, zabudla na to, že fyzika nebola cez druhú, ale piatu hodinu. Už som napísal triednej e-mail a ak sa jej ešte niečo nebude páčiť, ...

Opeth - Damnation

Thu, 06 Dec 2007 23:57:58 GMT

Už som mal hodnú chvíľu spať. Lenže... nejak sa mi nechce. Ani ne preto, že by som nebol unavený... Skôr na to nemám náladu... A je pravdepodobné, že to má súvis s tým, čo práve počúvam.

Už v minulom článku som spomínal skupinu Opeth, konkrétne, že som si kúpil ich tričko. A spomínal som aj album, o ktorom je tento článok. Je to album Damnation, ktorý vyšiel v roku 2003.

Asi by sa patrilo uviesť trochu do obrazu, čo je vlastne skupina Opeth zač. Pochádzajú zo Švédska a hrajú death metal. Lenže to by som ich takto neuvádzal, keby v tom nebol nejaký háčik. Oni totiž hrajú progresívny death metal. A ako by toho nebolo dosť, toto nie je jediný ich žáner.

Tým sa dostávam k albumu Damnation, ktorý je asi najzjavnejším predstaviteľom tohto žánra. Celý album je totiž zložený z progresívnych rockových balád. A ešte akých. Radšej sa ani nejdem pokúšať o ich opis. To si jednoducho treba vypočuť. Tento album má takýto spirit asi aj preto, že je venovaný starej mame gitaristu Mikaela Åkerfeldta, ktorá zomrela počas jeho nahrávania v roku 2002. A tým, že nejak v poslednej dobe dosť verne zodpovedá nálade, ktorá u mňa prevláda, v mojej štatistike na last.fm za minulý týždeň v rebríčku albumov sa dostal na druhé miesto, tento týždeň obsadí pravdepodobne prvú priečku...

Damnation bol natoľko úspešný, že po jeho vydaní skupina vydala DVD Lamentations z koncertu, na ktorom hrali prevažne pesničky z Damnation. Videozáznam tohto koncertu budem o chvíľu mať a v prípade záujmu môžem napáliť tomu, kto mi doručí jedno čisté dvojvrstvové DVD. (-;

Album sa dá stiahnuť tu a vľavo pribudla v playliste jedna položka od Opeth, ktorá síce nie je z tohto albumu, ale je to cover známej pesničky od Deep Purple a má svojím spôsobom podobné razenie, ako celý album Damnation.